Denník N

Kucapaca alebo politika s presahom do vedy

Ilustrácia: Fedor Pichanič
Ilustrácia: Fedor Pichanič

Úvaha nad jedným emailom

„…Politické komentáre bez presahu do vedy Vám ďalej nebudem uverejňovať…“ Email s týmto avízom som dostal z redakcie Nemenovaného periodika.

Nie je to po prvý raz, čo som bol takto alebo podobne upozornený. Keď moji o trochu starší konškoláci začali v Prahe a Bratislave revolúciu proti komunistickému totalitnému režimu, pridal som sa k nim ako maturant gymnázia malebného mestečka na východ od Raja spolu s niekoľkými spolužiakmi aj ja.

V pondelok 20. novembra 1989 sme rozbehli petíciu na podporu vysokoškolákov, ktorú podpísali mnohí žiaci našej školy. Už na druhý deň boli na škole eštebáci. Petíciu sa nám síce podarilo schovať, ale napokon sme ju aj tak nikam neposlali, lebo nám ju zhabala do biela vystrašená triedna. Myslím, že ju spálila. Alebo zjedla.

Na ďalší deň k nám zavítal ďalší eštebák, dôstojník, a ten nás na besede v aule školy upozornil, že študenti sa do politiky nemajú miešať, ale sa majú učiť a poslúchať, a že keď tak nečinia, tak sa potom nemôžu čudovať, že dostanú bitku ako tí na Národní tříde. Veď predsa aj my doma dostaneme, keď neposlúchame.

Asi o tri roky som s kamarátmi na vysokoškolskom internáte spísal ďalšiu petíciu – za odvolanie Mečiara. Tú nám už nikto nezhabal. Podpísalo ju asi tisíc študentov. Poväčšine to boli kamaráti kamarátov našich kamarátov. Tiež som si však musel vypočuť, že nerobím dobre a že sa mám radšej venovať štúdiu.

Odvtedy som bol takto upovedomený veľa razy. S tým rozdielom, že sa mám venovať, nie škole, ale teraz už vede. Politiku prenechať politikom, prípadne tiež politológom, analytikom, či komentátorom.

Pamätám sa na jednu slovenskú televíznu inscenáciu. Volala sa „Kucapaca alebo obnovenie poriadku“. Hlavný hrdina sa pýta, čo je to tá politika, a prichádza k záveru, že všetko je vlastne politika. Keď niečo povie, je to politika. Keď mlčí, je to tiež politika. Keď zdvihne ruku, je to politika, ale keď ju nezdvihne, tiež je to politika.

To je presné.

Keď nahlas vyjadrím nesúhlas, je to politika. Keď som ticho, je to politika. Keď chválim, je to takisto politika.

Ale zakaždým je to tak trochu iná politika.

Tá prvá, keď verejne vyjadrím nesúhlas, je politika, ktorá vyviera z môjho záujmu o veci verejné, z môjho odporu voči krivde, klamstvu a z túžby žiť v spravodlivom svete. Či už som študent, vedec, alebo zametač v parku.

Tá druhá, keď som ticho, je politika mlčiacej väčšiny. Tú dôverne poznáme.

No a napokon, tá tretia, keď chválim, je politika v tom pravom zmysle, tá ktorá končí v štátnych funkciách, vtedy Národného frontu, dnes povedzme že Obyčajných ľudí.

Otázku ďalších druhov politiky, napríklad výstrel z Aurory alebo útok na Kongres, nechajme teraz tak.

Jeden významný vedec, objaviteľ gama-delta T-buniek, mi raz na jednej konferencii povedal, že povinnosťou každého vedca je neprestajne sa vyjadrovať k politike. Na celom svete. Určite to nemienil tak, že by každý vedec mal založiť politickú stranu, alebo do nejakej vstúpiť, či kandidovať na prezidenta.

Myslel tým, že vedci sa jednoducho majú miešať do politiky.

Má pravdu, pretože ak sa vedci prestanú vyjadrovať k politike, politika sa zmocní vedy, a tým aj slobody. Lebo veda je jedným z prejavov slobody.

Stalo sa tak neraz.

Keď Hitler vyhlásil manifest čistej nemeckej vedy a zlikvidoval či vyhnal množstvo skvelých vedcov, bolo to predobrazom údelu všetkých ostatných občanov počas nacistického teroru.

Keď Stalin vyhlásil doktrínu čistej marxistickej vedy a zlikvidoval či vyhnal množstvo skvelých vedcov, bolo to predobrazom štyridsaťročného komunistického teroru.

Ale aj v časoch tej najväčšej neslobody a útlaku sa vždy našlo pár vedcov, ktorí nemlčali. Sovietsky fyzik Andrej Sacharov bol za neúnavné upozorňovanie na potláčanie základných ľudských práv v Sovietskom zväze prenasledovaný, trestaný a nakoniec poslaný do vyhnanstva. Medzinárodná cena, ktorú každoročne udeľuje Európsky parlament ľuďom, ktorí bojujú za ľudské práva a slobodu, dnes nesie jeho meno.

Ilustrácia: Fedor Pichanič

Z toho by sa mohlo zdať, že existuje akési nepísané pravidlo, že vedci sú viac ako iní povinní ozvať sa, keď sa deje štátom riadená krivda alebo zločin. Veď, stačí si spomenúť na Giordana Bruna, ktorý je symbolom protestu vedy proti nespravodlivej a nepravdivej politike.

Nie je to tak.

V auguste 1968, štyri dni po vpáde sovietskych vojsk do Československa, protestovali na Červenom námestí proti tejto barbarskej agresii ôsmi statoční ľudia, sovietski občania. Boli medzi nimi síce vedci, ale aj študentka, spisovateľka, či robotník.

Stálo ich to veľa. Podstatne viac, ako keď my dnes napíšeme komentár, blog, alebo zavesíme status na sociálnu sieť. Boli odsúdení na dlhoročné tresty, pracovné tábory, väzbu v psychiatrických ústavoch, vyhnanstvo…

Preto si myslím, že nielen každý vedec, ale každý človek má povinnosť neúnavne sa vyjadrovať ku krivdám, ktoré sa dejú na celom svete. Jednoducho povinnosť miešať sa do politiky.

Ak tak nebudeme robiť, budeme tu mať politiku s presahom nielen do vedy, ale do našich práv a slobôd.

Ale potom sa nečudujme, že, ako to povedal ten eštebák vtedy v aule nášho gymnázia, na fasáde ktorého mimochodom dodnes visí kosák a kladivo, neposlušní študenti opäť raz po čase dostanú bitku.

Január 2021

Teraz najčítanejšie