Kap. 8 – Niečo z minulosti, viem presne, čo I.

Frederik si dnes pri pohľade na školákov, o ktorých v správach hovorili, že sa vzdelávajú len cez obrazovku a aké strašné škody to na nich napácha, spomenul na svojho nevirtuálneho učiteľa prírodopisu, chémie a hudobnej výchovy na ZŠ. Geňa-maličký krokodíl. Pamätáte si ho? (Ak nie, tak si tuto osviežte pamäť.) Tak ho prezývala celá škola a on to vedel a keďže to bol dokonalý magor, každého koho pri vyslovení prezývky prichytil, potrestal nejakým zvlášť nechutným spôsobom. To, preto, že okrem toho, že bol všeobecný magor, mal aj jedinečné a neopakovateľné neurózy a psychózy, ktoré si takto, ale nielen takto, ventiloval. Jeho hlavným ventilom bol, ale alkoholizmus. Každú veľkú prestávku posielal niekoho zo starších žiakov do zelovoci oproti škole, aby mu odtiaľ doniesol dve desiatky pivá a plosku borovičky. To, preto, že plosku a pivá, čo si doniesol ráno z domu už vypil. Podľa toho, ako mu chlast sadol potom vyzeralo jeho pedagogické pôsobenie. Žiaci sa už naučili z malých- veľkých detailov určiť v akom stave je a pripravili sa na veselú zábavu alebo 45 minútový psychický i fyzický teror. Veselosť trvala obyčajne iba pol hodinu, pretože veselý Geňa zvyčajne meškal. Teror bol vždy 45 minútový. Geňa sa snažil pedantne dobehnúť všetko, čo za celé roky vo vzdelávaní a výchove zameškal. Vošiel do triedy spolu so zvonením, obrovský pupok vystrčený pred sebou, červená šija a sivé mastné vlasy padajúce do čela, rapavá a odutá tvár, v ktorej plávali vodnaté oči ako žabie vajíčka. Vo všedný deň vždy flanelová košeľa a na nej sivý, vyťahaný sveter fľakatý na prsiach i bruchu, sivé tesiláky, ktoré sa na stehnách, zadku a kolenách leskli a hnedé rozchodené poltopánky s okopanými špicmi. Vo sviatok pod svetrom biela košeľa. Ak náhodou niekto nesedel tam, kde mal sedieť, Geňa ho okamžite vyvolal a bez toho, aby počúval či dotyčný niečo vie alebo nie mu dal päťku. Ak všetci sedeli kde mali, sadol si aj on, chvíľu si žiakov obzeral nenávistným pohľadom, potom zapísal chýbajúcich pričom nejakými nadávkami vysvetlil prečo chýbajú a otvoril klasifikačný záznam. To znamenalo, že začína psychická fáza týrania. Listoval v ňom niekoľko minút, ktoré nám pripadali, ako hodiny až nakoniec padlo meno. Meno mohlo padnúť tak, že ho vybral iba tak. Alebo do zavretého záznamu zastrčil zápalku, ktorú predtým žul, ako špáradlo a zoznam tak otvoril. Alebo sa spýtal na dátum a akrobatickým pripočítavaním, odčítavaním, delením a zlučovaním podľa chaotických asociácií došiel k číslu, pod ktorým bol v zázname vedený nejaký žiak. Alebo si mrmlal abecedu a vybraný žiak mal povedať stop, čo znamenalo, že si Geňa mohol vybrať obeť podľa písmena (niekedy začiatočného písmena mena, inokedy priezviska, alebo len  na základe toho, žo to písmeno mal v mene či priezvisku, ale vždy úplne svojvoľne) atď. Spôsobov bolo nekonečne veľa. Odsúdený sa s hrôzou postavil a šúchajúc prezuvkami sa dostavil pred tabuľu. Dostal otázku, ktorú nemohol vedieť. V prípade, že sa pokúšal odpovedať, Geňa ho ignoroval, vstal, otvoril okno, šťavnato stiahol sople z nosa do hltanu, premiešal ich so slinami a prskol na školský dvor kde to plesklo na štrku poliatom asfaltom. Potom okno zavrel a milo sa skúšanému prihovoril. To znamenalo, že skúšaný bude vystavený tomu najhoršiemu. V momente, ako chudák začínal veriť, že Geňa nie je až taká sviňa sa Geňov hlas zmenil na ziapanie. Hromy a blesky, rev až sliny zaprskali prvé tri lavice. A nadávky. Geňa mal talent na vymýšľanie tých najzvrátenejších obratov v rámci argotu. Jeho vulgarizmy boli jeho svojskou poéziou. Kričal: Ty vyjebanej piče hlava, ty hovno presladené, kurva nakazená, slepačia riť, čo sa nikdy nezastaví, zapečená sračka, debilov potratený syn/dcéra, imbecilné geňo, a tak podobne a bil pritom obrovskou päsťou do stola. Potom, na dôkaz, že skúšaný je naozaj „použitá vložka a ešte ošťatá“ rozkázal skúšanému, aby sa rozbehol a narazil hlavou do tabule. Boli aj takí, ktorým chýbalo v hlave niečo podstatné a príkaz s vidinou vyslobodenia doslova a nadšene splnili. Potom s červeným čelom, na vratkých nohách sledovali, ako im Geňa píše tri päťky naraz a, ako prichádza, po vzdelávacej, ďalšia fáza pedagogického pôsobenia – výchovná. Na Geňovej tvári to bolo jasne čitateľné. Spýtal sa skúšaného, kto je jeho najlepší kamarát/kamarátka. Skúšaný sa vykrúcal, ako mohol a Geňa vyzeral ako chlapec, ktorý trhá muche krídla. Ak skúšaný odmietol povedať meno, Geňa dopísal ďalšiu päťku. Po troch takto dopísaných každý skúšaný povolil a na jeho miesto putoval ďalší chudák. Klamstvo niekoho iného okrem seba Geňa neznášal, a preto si údaje poskytnuté skúšaným preveril otázkami na triedu. Trieda sa vždy nechala nachytať jeho medovými rečami o tom, že ak mu povedia pravdu, skúšanie okamžite prestane. Prisahal na svoj život, na naše životy,  „na svoje vajcia a kokot“, ak sme boli príliš zaťatý ( e.g. „Naj mi vajcia vyschnú a naj sa mi už nikdy nepostaví!“) Ak ho po troch až piatich obetiach skúšanie zunovalo, pustil sa do monológu, ktorým sa snažil vysvetliť triede, že sú všetci „býčie vajcia a žabie kokoty“. To už sa, ale trieda spamätala z decimácie a na tvárach žiakov sa objavili prvé červené škvrny. Väčšina sa prestala potiť. Niekto sa pýtal na WC. Zvieranie v žalúdkoch povolilo a obeh tekutín v tele sa obnovil.

Hm. Vyzerá, že to bude dlhé, pomyslí si Frederik. No a čo … Priemerný čitateľ má vraj dnes  problém prelúskať sa  cez 200 slov? Cha… Mládežníci vraj už nie sú v stave prečítať čosi dlhšie ako sms? Znalostná spoločnosť, čo? Keď sa vám nechce, tak to nečítajte…

Ak bol Geňa v dobrej nálade, dozvedeli sme sa o tom hneď. Chodbami sa totiž rozliehal zvuk akordeónu, odrážal sa od násteniek s Marxami, Engelsami,Leninmi a Gotwaldmi a živoriacich muškátov na parapetách, od hnedého a modrosivého linolea, toho mramoru chudákov a hráškovo zelených špricových stien, od lúpajúcich sa stropov a zvlnených drevených parkiet v triedach. Keď mal Geňa dobrú náladu, zmenil obsah vzdelávania a z prírodopisu alebo chémie sa stala hudobná výchova. Na hudobnú výchovu chodil Geňa v prípade, že mal dobu náladu, vždy s akordeónom. Počuli sme ho, ako preberá prstami a dupe nohami niekde pod nami a veľkou chodbou na prízemí sa rozlieha jeho smiech. Zvuk sa približoval, dvere sa otvorili, kľučka narazila do steny a  vošiel vyhrávajúci a spievajúci Geňa: Ide pieseň dokola, okolo stola-la-la, na koho si sadne, tak ten nám ju začne. Chvíľu vyspevujúc chodil po triede, menil tempo a hlasitosť, nakláňal sa v pianissime nad žiakov, aby im vzápätí zahučal do ucha plnou silou až si konečne vybral niekoho o kom vedel, že vie názov pesničky, ktorú mal rád. Zvyčajne sa začínalo „A okolo Levoči“, potom sa revalo „A od Prešova“. Potom si dal Geňa oddych, utrel si veľkou károvanou vreckovkou tvár, čelo a šiju a  konverzoval s triedou na rôzne témy. Obľuboval témy šteklivé a zakázané. Pýtal sa napríklad chlapcov koľkokrát si včera „vymastili jazveca“, a na ktoré dievča z triedy či školy pritom mysleli, pýtal sa dievčat aké mali tento mesiac „toto veci po dedovi“ a, či ich vôbec mali, potom prešiel k svojej obľúbenej téme – ideálnej ženskej postave, ktorú kreslil na tabuľu, a ktorú podľa pripomienok chlapcov opravoval pričom ukazoval, ako budú naše spolužiačky v dospelosti blízko, či ďaleko k jeho ideálu. Všetko to prekladal heslami z jeho bohatého slovníka obrazných vulgarizmov. Potom zase hral a spieval „prešporská kasáreň maľovaaanáááá“ a znova išla pieseň dokola, okolo stola-la-la až sadla na niekoho kto povedal „Hori selom išol“, čo bola tiež jeho obľúbená, a tak sme všetci kričali, čo nám pľúca stačili: „Hori selom išol, z nohavic mu vyšol, ručničok vyšivanýýýýý. Šitky sa mu smjali, že ma taký malý, ručničok vyšivaaanýýýýý“.

Občas do triedy nakukla Geňova kolegyňa od vedľa a poprosila ho, aby sme trocha upravili hlasitosť. Geňa prikývol a chvíľu po jej odchode si uťahoval z jej výzoru pričom nám farbisto popisoval ako kolegyňu „svrbí jej stará bryndzová chamajda“. Asi 5 minút sa snažil byť tichšie, ale nevydržal a začal znova a my s ním. Ak ho na hlasitosť výučby prišila upozorniť riaditeľka, Geňa začal po jej odchode šepkať a harmoniku zapol a položil na zem. Začal sa vypytovať na to či niekto nevie nejaký dobrý vtip, a ak niekto nejaký povedal, vysmial ho (stále pošepky) a sám nejaký povedal. Celý zvyšok hodiny si potom prikladal ukazovák na pery  pričom po chvíli z toho bola pantomíma na tému, ako Geňa a riaditeľka vášnivo súložia. Všetky jeho vtipy sa zaoberali sexom. Najradšej mal vtipy o farároch, neverných ženách, bačovi, zajacovi a líške. Vo všetkých, ale musel byť nejakým spôsobom zamontovaný sex.
Po novembri 89 Geňa akosi stratil náladu. Pomer 3 ku 2 (teror VS zábava) sa zmenil na 4 k jednej a nakoniec zábava v junáckom štýle úplne zmizla a Geňa sedel zničene za katedrou, opitý a nešťastný, s plačom na krajíčku nadával a nadával do otvorených novín. Namiesto borovičky začal piť lieh z chemického kabinetu, ale ani ten mu akosi nevedel zdvihnúť náladu. Rozčuľovala ho politika. Zvlášť neznášal Čarnogurského. „Pičia hlava čenoňažnícka“ bola podľa Geňu zodpovedná za všetko zlo na svete. Občas sa ešte vypol k imitovaniu Havla. Postavil sa pred tabuľu, strčil ruky do vreciek nohavíc a povytiahol si ich tak, že mu boli vidieť členky v krepsilónových károvaných hnedých ponožkách a ráčkujúc a pohmkávajúc chodil pred tabuľou sem a tam. Kňažka nikdy nenazval inak, ako „ Utvorte koridor“ a Čalfu popisoval ako „obrezaný žaluď“. Namiesto „Hori selom išol“ sme museli spievať  „Kto za pravdu horí“. Dvakrát či trikrát za rok sme si pekne po starom zaspievali Internacionálu až sme spolu s ním ochripeli. Potom začal Geňa úplne vynechávať hodiny a  jedna z posledných chémií skončila vetraním celej školy, pretože Geňa vyrobil, tuším, kyselinu maslovú , ktorú nechal odparovať a utiekol, kým my sme sa snažili neomdlieť od smradu, čo sa nám darilo len tak, že sme celú učebňu fyziky a chémie pozvracali. Z chémie na ZŠ som si zapamätal len ničnehovoriaci sled slov: kokotný- kokotnatý- skokotnetý – kokotičitý – kokotičný – kokotový – kokotistý – skokotničelý alebo tie isté koncovky s ostatnými zvyčajnými vulgarizmami.

S tým dištančným vzdelávaním to nebude až také hrozné, myslí si Frederik.

Veľa ľudí si iba uvedomilo, čo je to mať celý deň na starosti vlastné deti…