Súťaž nie je spolupráca

Nevyhnutná je odvaha prijať zodpovednosť za individuálnu časť kolektívneho diela, byť spoľahlivým partnerom. Výskumné pracoviská sa ideálne k otvorenému kooperatívnemu modelu fungovania prepracujú v profesionálnej klíme orientovanej na spoločný cieľ. Z našich doterajších zistení sa ukazuje, že taká situácia je skôr výnimočná. Za merateľne vysokým nasadením výskumníkov je súťaž o obmedzené zdroje, vrátane vnútornej kanibalizácie pracovísk.

Konkurencieschopný výskum je v súčasnom prostredí nevyhnutne tímovou prácou. Len výnimočne sa v niektorých teoretických odboroch dajú dosiahnuť relevantné výsledky bez sústredenia kapacít viacerých ľudí. Prvým z dôvodov je technický rozmer projektov. Aj menej ambiciózne výskumné ciele obvykle veľmi rýchlo explodujú do detailov koncepčnej práce, metodického dizajnu, pozorovaní a experimentov, práce s komunikáciou zistení v odbornej komunite. Aj samotné sieťovanie medzi výskumníkmi je napokon plnohodnotnou prácou, ak ho tím chce robiť plnohodnotne.

Výskumníci vo svojej profesii neustále balansujú medzi jednou nevyhnutnosťou – obmedzovať si zónu špecializácie, v ktorej dokážu prehlbovať poznanie detailov objektu svojej práce, a druhou nevyhnuntnosťou – skúmať štruktúry a procesy reálneho sveta naprieč historicky vyprofilovanými odbornými doménami. Výzvy, ktoré zvyknú prichádzať do cesty spoločnosti majú obvykle povahu, s ktorou sa dá pracovať len veľmi obmedzene bez prepojenia perspektív viacerých vied. Schopnosť absorbovať špecializované poznatky, kombinovať ich a na ich základe tvoriť nové sa v súčasnom prostredí vyrovnáva schopnosti konfrontovať výsledky pochádzajúce z rôznych špecializácií, nachádzať súvislosti, ktoré nemusia byť zjavné vnútri tradičných konceptov.

Tak trochu Gomora

Očakávaný kooperatívny model výskumnej práce je do veľkej miery pravdepodobne platný. Iba traja z desiatich výskumníkov nepovažujú komunikáciu s ostatnými na pracovisku za dôležitú súčasť ich aktivity. Rovnako veľká časť ľudí popri komunikácii s kolegami aj priamo spolupracuje. Výskum má významný sociálny rozmer, ktorý sme očakávali. Na druhej strane, polovica výskumníkov nepovažuje porady na pracovisku za prínosné a iba tretina trávi niekedy svoj voľný čas s kolegami. Zo zistených proporcií vyplýva možný signál, že na pracoviskách len vzácne nachádzame pravé profesionálne komunity organizujúce sa okolo kolektívneho diela. Namiesto toho sa črtá fragmentovaný obraz úzkych skupín spojených spoločným záujmom, ktoré si málokedy majú čo povedať medzi sebou.

Spolupráca medzi pracoviskami je súčasťou obvyklej skúsenosti pre šiestich z desiatich výskumníkov. Podpora partnerstiev medzi inštitúciami je jednou zo zaužívaných preferečných čŕt, ktoré do prostredia stabilne vnáša projektové financovanie z verejných zdrojov. Vynucovanie spoluprác dizajnom súťažných podmienok pravdepodobne pomáha vytvoriť aj životaschopné príležitosti, kontakty z ktorých vzniknú hodnotné výsledky, vyvinú sa nové projekty v budúcnosti. Výskumníci nám však zdieľali aj znepokojivé pozorovania, podľa ktorých podmienenie súťažného financovania vedy formálnym sieťovaním inštitúcií môže v prostredí reprodukovať oligarchickú sociálnu štruktúru. Tá sa postupne naučila extrahovať dostupné zdroje, zdieľať ich medzi sebou a súčasne kamuflovať účelnú deformáciu otvorenej súťaže.

Výskumná činnosť a jej komplikovaný sektor sa pre rozvoj hierarchickej komunity, neoficiálnej mocensko-ekonomickej štruktúry veľmi dobre hodí. Žiada sa priam povedať, že kulisy výskumu by sa nedali vymyslieť lepšie. Celok výskumného sektora je imaginárny. V skutočnosti je nesúrodým súborom inštitúcií, ktoré samotné opticky držia pokope ekonomické záujmy rôzne silných aktérov. Spájajú ich obsahové vzťahy historických špecializácií, pozostatky manažérskych rozhodnutí z minulosti, ktoré sledovali podobne účelné ciele, niekde s lepším, inde s horším strategickým výsledkom.

Predmet činnosti je do veľkej miery virtuálny. Nové poznatky sa zhmotňujú len v minimálnej miere napríklad do nových materiálov alebo prístrojov. Existencia výsledkov sa preto len umelo aproximuje intenzitou komunikácie vnútri vedeckej komunity v odborných publikáciách presieťovaných vzájomnými referenciami. Jedno aj druhé pritom dokážu vyhodnotiť len samotní špecialisti, čo v malej krajine akou je Slovensko nutne znamená iba niekoľko osobne blízkych ľudí.

Okrem toho je súčasťou kariérnej skúsenosti vo výskume prísne formalizovaný postup, ktorým sa so senioritou získava podmienená chránená pozícia čoraz užších skupín odborníkov vo vzájomných vzťahoch. Členovia komunity musia prijať svoju pozíciu v systéme závislostí, participovať na distribuovanom rozhodovaní. Inak sa z nej ocitnú efektívne vylúčení. Vo výskumnom prostredí neustále zasadajú komisie, rady, kolégiá. Tento spôsob rozhodovania potom v komunite riadi prakticky všetko formálne dianie, recenziu každej publikácie, obhajobu každej postupovej práce, obsadzovanie každej pracovnej príležitosti vrátane doktorandských miest, a nakoniec každý výskumný projekt.

Ľudia, ktorí do slovenského výskumného prostredia prídu zvonku, či už ako juniorní pracovníci alebo zo zahraničia, kolektívne vnímajú nepriepustnosť hierarchickej komunity svojich kolegov začlenených do ‘vedenia’. Oligarchiu akýkoľvek náznak otvorenosti životne ohrozuje, no súčasne princípy otvorenosti potrebuje na kamufláž. Tento fenomén sa niekedy mylne interpretuje aj ako medzigeneračný konflikt. 

Vede prospieva, ak sa vedci rozprávajú

Komunikačné a kooperatívne dimenzie nastavenia pracovných vzťahov vo výskumnom prostredí navzájom súvisia v jednej logickej línii. Je konzistentná a ponúka nám niektoré prekvapivé pozorovania, nádejné inšpirácie pre odporúčania. V strede optimálneho organizačného režimu sa nachádza interná komunikácia. Pracoviská by sa pred všetkým ostatným mali zaujímať o to, či sa kolegovia medzi sebou rozprávajú, či zdieľajú tvorivý proces. Otvorené vzťahy v tíme sú nevyhnutné, ľudia si potrebujú navzájom konfrontovať svoje myšlienky, dávať si navzájom podnety, ale aj v dobrom vedieť prijímať signál spätnej väzby, internej kritiky od kolegov. Tým, že zdieľajú kompatibilný odborný obsah, členovia tímov majú v kolegoch jedinečnú príležitosť využívať ich kolektívnu inteligenciu bezprostredným neformálnym spôsobom, ako súčasť bežnej socializácie, ktorú máme ako ľudia prirodzene radi.

S kvalitou internej komunikácie úzko súvisí prítomnosť internej spolupráce na výskume. Nachádzame medzi nimi pozitívnu koreláciu. Kolegom, ktorí si k sebe sami nájdu cestu v dialógu o tom, čomu sa v práci venujú, skôr či neskôr vzniknú príležitosti pre prácu v spoločnom projekte. Zdieľaním poznatkov a postojov dôjde ku konvergencii ich záujmov, navzájom si ovplyvnia spôsob uvažovania o spoločnom objekte. S kooperatívnou klímou na pracovisku súvisí zmysluplnosť spoločných porád. Výskumníci ich hodnotia ako prínosné len vtedy, ak sa cítia plnohodnotne zapojení do spoločných projektov. Medzi vnímaním ich prínosnosti a internou komunikáciou však nie je naproti tomu žiaden vzťah. Profesionálne väzby na pracovisku vznikajú iba v médiu konkrétnej praktickej spolupráce.

Vedecká komunita je prepojená sociálnymi vzťahmi cez hranice formálnych odborov. Inštitúcie obvykle spájajú pracoviská s rôznymi špecializáciami. Odborníci sa navzájom stretávajú a vytvárajú si kontakty. Projektový charakter činnosti navyše vedie k tomu, že výskumníci majú za sebou takmer vždy pestré kariérne skúsenosti z rôznych odborných domén. S intenzívnejšou vnútornou komunikáciou na pracoviskách nutne dochádza aj k otváraniu medziodborových kontaktov. Dôkaz o pozitívnej korelácii medzi odpoveďami respondentov na tieto otázky považujeme za jedno z najviac pozitívnych zistení o slovenskom výskumnom prostredí. Vo svojej priamočiarosti svedčí o prítomnosti organickej, diskurzívnej povahe aktivity ľudí v tímoch, kde sociálna prirodzenosť priamo podporuje nádejné dianie na rozhraní vedných odborov, nepredvídateľne a úplne mimo vykalkulovaného záberu možných oligarchických komunitných štruktúr.

Keď neplatí, že kto nič nerobí nič nepokazí

Medziodborová spolupráca sa na druhej strane spája s formálnym kontaktom medzi inštitúciami. Kooperatívny model dokáže vytvárať element interdisciplinarity aj bez obzvlášť silnej podpory po tejto línii. Naše zistenia ukazujú, že pracoviská môžu dosiahnuť oveľa viac, ak sociálny a inštitucionálny faktor, ktorý má v smere záujmu až 2,6-násobne silnejší efekt, využijú súčasne. V tejto chvíli sa od práce členov tímu podstatná časť iniciatívy prenáša na ľudí v riadiacej pozícii.            Manažéri majú v organizačnom modeli priamu zodpovednosť za aktívne sieťovanie pracoviska vo výskumnom prostredí. Ich prítomnosť dokáže uzatvoriť okruh priamych korelačných vzťahov prostredníctvom druhej kľúčovej zodpovednosti popri externom prepájaní – kvalitnom vedení spoločných porád na pracovisku. Manažéri zodpovedajú za koordináciu dovnútra tímu aj navonok okolo neho. Efekt v smere k externej strane aktivity má kolektívne zistenú proporciu až 40 % ich súčtu.

Bez aktívneho manažéra, ktorý má schopnosť koordinovať členov tímu a integrovať pracovisko v externom prostredí sa výskumná inštitúcia ocitne v podstatne menej efektívnom režime, ktorý drží pohromade iba spontánna interná komunikácia. Neexistuje však žiadna priama cesta ako možné kolektívne profesionálne ambície nasmerovať do spoločných projektov s inými pracoviskami, a naopak ani priama cesta ako objavujúce sa príležitosti z okolia nechať pôsobiť na kolektívne uvažovanie v tíme. V ideálnom režime so správne naladeným vedením je osoba manažéra katalyzátorom dynamiky v obidvoch naznačených smeroch. Zatvorené dvere vedúcich pracovníkov spoľahlivo roztrhajú nádejný elegantný cyklus kooperatívneho modelu výskumnej práce. Aj z prvých náznakov, ktoré dedukujeme z odpovedí respondentov na niekoľko otázok týkajúcich sa komunikácie a kooperácie začína byť zjavné, že manažment výskumného pracoviska je plnohodnotná práca na plný úväzok. Musí sa navyše opierať o špecifické mäkké zručnosti, ktoré sa len ťažko ‘doučia’ profesionálni vedci s vlastnými prioritami.

Konkurenčná klíma medzi pracoviskami a ich manažéri, ktorých vnímanie je príliš sústredené na súťaž o obmedzené zdroje v ekosystéme môžu dokonca externej spolupráci aktívne brániť. Náznaky, že sa tak skutočne deje nachádzame aj v prehustenom slovenskom prostredí plnom drobných pracovísk, ktoré sa neraz odborne či strategickými záujmami silne prekrývajú aj vnútri jedinej inštitúcie. Zdanlivo nepodstatný negatívny postoj voči ústretovému prístupu k okoliu a impulzom, ktoré z neho spontánne prichádzajú, spôsobí nesmierne škody v hĺbke, na tvorivej kondícii tímu.

Odpor k spoločným projektom výskum uväzní v cirkulácii štandardných poznatkov a metodík, začne stagnovať príliš zriedka vyrušovaný „extravagantnými“ aplikáciami poznatkov iných. Pracovisko, ktoré si steny zvnútra obloží zrkadlami postupne nutne zdegraduje aj sociálne, porady tímu sa sústredia už iba na vnútornú koordináciu. Napokon ich už nikto nemôže pokladať za prínosné, ani samotný človek v riadiacej pozícii.

Návod na použitie k pracovisku

Uplynulý rok sa na kondícii výskumného prostredia pravdepodobne podpíše neočakávaným spôsobom, ktorý by sme si v minulosti ťažko dokázali predstaviť – cez utlmenie spontánnej internej komunikácie na pracoviskách. Architektúra kooperatívneho modelu naznačuje, že znepriechodnenie okruhu efektov v mieste socializácie zníženej sériou preventívnych opatrení v celej spoločnosti povedie k strate dynamiky popísaného tvorivého procesu. Do istej miery môžu zúženie komunikačného kanálu medzi členmi tímu kompenzovať zvýšeným koordinačným úsilím manažéri. Ale je málo pravdepodobné že by dokázali udržať úroveň internej spolupráce a interdisciplinárnych impulzov na pôvodnej úrovni, pretože na nich nemajú priamy dosah.

Vybudovať funkčný výskumný organizmus podľa návodu, ktorý sme predstavili je ľahké v koncepčných úvahách a súčasne nesmierne náročné prakticky. Prvky, ktoré je potrebné mať k dispozícii aj správne prepojené logickými súvislosťami nie sú žiadnou prevratnou novinkou. Pracoviská potrebujú prirodzené komunikačné rozhranie medzi všetkými členmi tímu, kde bude vznikať živý medziľudský kontakt a spontánne sa budú vymieňať poznatky a postoje k uvažovaným a realizovaným riešeniam kolegov. Otvorená klíma bez sociálnej fragmentácie, ktorá by do vzťahov vnášala podozrenia a nedôveru, je nevyhnutným minimom. Bez toho pracovisko prestáva byť tímom a redukuje sa na účelovú asociáciu nezávislých odborníkov, ktorí konajú na vlastnú päsť.

Na takýto spôsob improvizácie ale musia výskumníci chtiac nectiac pristúpiť aj v prípade, že nemajú šťastie na profesionálne pracujúceho kolegu, ktorý riadi ich pracovisko. Slovenský ekosysytém by nemal svoje nesmierne vzácne kapacity vo vzdelaných špecialistoch mrhať vinou ľahkovážne popretŕhaných komunikačných a kooperatívnych kanálov. Potrebuje systémové nástroje, ktoré podstatne zmenšia nedôveru a obavy z následkov priamych kontaktov „cudzích“ medzi sebou. Oživí sa s konkrétnou podporou otvorenosti, hľadaniu spoločných a slobodných platforiem namiesto opevňovania sa vo vežiach špecializácií. A chce zmeny urobiť bez pseudo-motivácie formálnych podmienok prístupu k zdrojom.

Slavomír Ondoš, senior expert a odborný garant

Tento blog je výstupom projektu Lepšie politiky pre výskum a inovácie v menej rozvinutých regiónoch Slovenska (SciPol:SK), ktorý je financovaný z Európskeho sociálneho fondu.