Aktuálne prieskumy preferencií pre budúce parlamentné voľby sú už dnes alarmujúce! Slovenská ľavicová FB hate speeche generácia,  má neobmedzené možnosti slobodného prejavu a  skrývajúc sa za ľavicové spektrum sociálnodemokratické, socialistické, komunistické alebo EÚ zeleno progresívne, to do značnej miery využíva.

Ak sa pozreme na graf, musíme sa zamyslieť, ako v tejto kríze hodnôt sa dokážu konzervatívni a liberálni občania zjednotiť, proti útokom dogmatického ľavičiarstva a extrémneho kotlebizmu. Je to jediná možnosť ako dokážeme oslabiť ľavicu a kotlebovcov poslať s nižšími číslami na smetisko dejín.

Ak by pritom mala vzniknúť nová alternatívna konzervatívna strana, hor sa do toho! Času je dosť.

Prečo sa ľavici darí presviedčať svojou rétorikou našich spoluobčanov? Asi aj preto, lebo ak sú v opozícii sa už roky riadia úspešnou Leninovou teóriou:

  „V opozícii, musíme byť pripravení použiť všetky podvody a iniciovať porušenie zákona, byť pritom politicky zdržanlivý a najmä zatajovať pravdu.“ 

 A dve silné ľavicové strany s obligátnym prílepkom ”SD” ktorý symbolizuje skorej ich dávne ideové vzory a idoly  ”Stalin Dzeržinskij” sa týmto dlhodobo riadia. Ich ľavicoví komunistický predchodcovia nám už počas svojej 50 ročnej praxe pri moci, naplno ukázali socialistické peklo na zemi. Bola to akože ”vláda ľudu”, v skutočnosti vybratí komunisti, ktorí sa dopustili masívneho obmedzovania občianskych slobôd a iných ľavicových perverzných korektností. Keď komunisti v roku 1948 uviedli marxistickú doktrínu do praxe, výsledkom bolo zničenie ekonomiky, rozklad spoločenských hodnôt a obrovské množstvo zničených ľudských osudov vo veľmi krátkom čase:

• 242 popravených v politických procesoch,
• 100 000 uväznených,
• 10 000 internovaných a
• 262 usmrtených pri prechode hraníc…..

Ak si zhrnieme nedemokratické obdobie, v ktorom slovenskí politici uniesli štát,  bude to vypadať nasledovne:

• 6 rokov ľudáckeho režimu s ľavicovou koketáciou k Tisovej vláde
• polstoročie socializmu ,
• 3 vlády Mečiara a 
• 12 rokov vlády Fica.

Nacizmus a komunizmus navonok nepriateľské ideológie majúce niekedy rovnakých ľudí, ale aj rovnaké znaky totality ako napr. „práca oslobodzuje“ nad vstupnou bránou do koncentračných, vyhladzovacích alebo ľavicových pracovných táborov.

Toto dlhé obdobie vľady ľavice, skoro rozdrvilo morálku a ducha Slovákov, čo sa zákonite prejavuje aj pri dnešných volebných preferenciách.

Ak by som parafrázoval citát Winstona Churchilla smerom k dnešnej Európe, tak by vyznel asi takto:

Slovenskí voliči vs štokholmský syndróm

O tom či sa naozaj v ďaľších voľbách ponoríme do jamy levovej , rozhodnú konzervatívni voliči. Z volebných prieskumov ktoré sa realizujú na základe volebných výsledkov vyplýva,  že k liberálom sa hlási okolo 45% a ku konzervatívcom 55% voličov, z toho 25% k silne konzervatívnych.

Ale väčšina týchto voličov aj na vlastnej koži zažila hospodárske ľavicové „úspechy“ socializmu a vedia, že socialistické sľuby sú nezmysly. Áno, uvedomujú si že boli ozajstnými obeťami komunistov a pochodujúca masa pod prvomájovými tribúnami..

Bohužiaľ u veľkej časti občanov sa prejavuje štokholmský syndróm. Naviac v nostalgii,  keďže v období budovania socializmu boli mladí, podľahli kultúrnej ľavicovej demagógii ktorá bola usmerňovaná socialistickými spisovateľmi a umelcami. Títo neraz pokrytecky zakrývali brutalitu socialistického režimu prostredníctvom článkov v novinách, kníhách, filmoch či výtvarnom umení.

V skutočnosti sa socializmu snažili vštepiť vedecký-technický-intelektuálny, estetický a morálny vzhľad.

Hoci na Slovensku prevláda kresťanská kultúra, 60% občanov sa hlási ku katolíkom a 6% k evanjelickej cirkvi, paradoxne v dobách samostatnosti, nevolili aj títo občania konzervatívnych politikov, ale prispeli k voľbe ľavicových populistov (Mečiar, Fico).

Neuvedomujú si títo občania že:

•  ich identita je neoddeliteľne spojená s katolicizmom a protestantizmom, ktoré patria medzi základné determinanty vyspelej Európy?  Veď príslušnosť k európskej kultúrnej a politickej scéne je pre nás prirodzená. 
•  mnoho z tých politikov, ktorí sa vyhlasujú za „európskych“, sú v skutočnosti „neomarxisti alebo pokrokoví ľavicoví progresívci“ a medzi ich revolučné ambície patrí zničenie pilierov európskej civilizácie, kde patrí osloboda, rodina, miestne spoločenstvá a cirkev?

Niekto sa čuduje prečo neomarxista Blaha tak úporne bojuje s progresívnou ľavicou vrátane strany HLASu? Vysvetlenie je jednoduché. Obe strany obhajujú rovnostárske predpoklady. Pokrokový progresívec neoslavujú triednu rovnosť ako neomarxista Blaha, ale bojuje za rovnosť rodovú, ktorá ruší rozdiely medzi ľudmi. Aj preto sú títo ľavičiari vzájomní nepriatelia, kedže sa bijú o toho istého voliča.

Keď sa na druhej strane pozrieme na našu predchádzajúcu politiku v rámci EÚ, či V4, uvidíme, ako sa u Ficovej vlády prejavoval  dlhoročný ľavicový komplex komunistického presvedčenia a pritakávania. Potvrdil to aj pri jeho osobnej snahe byť súčasťou tvrdého ľavicového jadra EÚ, pričom ostatné tri štáty V4 kde nebola pri moci ľavica sa z pohoršením na to dívali.

Slovenskí ľavicoví jakobíni alias kultúrni neo-marxisti a ich politické divadlo

Dnes už nie sme svedkami vnucovania ateistickej ľavicovej ideológie fyzickou silou. V súčasnosti slovenskí ľavičiari nastoľujú svoj materializmus pomocou presadzovania noriem a politík, ktorú podopierajú EÚ ľavicovou agendou.

Na mušku si zobrali klasických liberalov a konzervatistov, ktorí predstavujú ich prirodzených súperov. Ľavica nedokáže nikdy odpustiť veľké kapitalistické víťazstvo, ktoré tieto dve hnutia dosiahli po veľkolepom kolapse komunistického bloku v roku 1989. A preto ich neustále podkopávajú. Popri tom vytvárajú veľkú skupinu rôznych ľavicových strán a hnutí, ktoré sa podieľajú na ceľkovej zmene identity a kultúry slovenskej spoločnosti.

Pozrime sa ako pri tom postupujú.

Bizarného kultúrneho marxististu, malého Jakobína popularizátora marxistickej ľavice a socialistického modelu štátu. Tento veľmi sofistikovaným spôsobom, spoliehajúc sa na krátkodobú pamäť slovenského voliča, rozohral na politickej mediálnej scéne nebývalé manipulatívne divadlo:

• príspevkami romantizuje sociálno-demokratický-komunistický svet z minulosti ako ideál. Vedome zamlčuje fakt, že realita bola presne opačná,
• správne predpokladá že mladá generácia, ktorá sa narodila do tejto konzumnej prosperity, nemá žiadne vedomosti o živote za komunistickej vlády alebo s ekonomickými deficitmi s akými sa spoločnosť borila,
• permanentne vytvára antikapitalistický, protižidovský a krešťanský diskurz proti konzervatívnym a liberálnym myšlienkam.

Aj pre tieto klamstvá, pre konzervatívneho voliča by mala byť ľavičiarska ideológia jednoznačne neakceptovateľná. Pritom si konzervatívny, klasicky liberálny a kresťanský volič musí pripomínať:

• Päťdesiat rokov socializmu a dvadsať rokov vlády Mečiara a Fica, neznamená kontinuitu histórie slovenského kresťanského národa pre súčasnosť.
• Kresťan miluje svoju rodinu, majetok, náboženskú a ekonomickú slobodu.
• Ľavicová ideológiaje nezlučiteľná s kresťanstvom. Tá nahrádza Boha a Ježiša Krista materializmom bez podstaty.
• Pre ľavičiarov neexistujú pevné morálne princípy,(Ficos Kočnerom a Bašternákompo pravom a BonulPlus po ľavom boku)
• Biblické morálne zásady sú zaujímavé len pre kresťanov.
• Ľavicová vláda nám potvrdzuje že bude reguľovať akýkoľvek aspekt súkromného a spoločenského života každého jednotlivca na Slovensku.

Odpor justície k reformám Kolníkovej

Po revolúcii v roku 1989 sa ľavicové komunistické štruktúry, pretransponovali rôznymi spôsobmi a metódami do nového demokratického systému. Obsadili ekonomiku, súdnictvo, kultúru a  spravodajské služby…

Ľavica vždy hrubo spolitizuje justíciu, ktorá nehľadá spravodlivosť, ani spravodlivosť v rámci zvráteného ľavicového systému, ale hrá podľa politického zadania divadlo pre ovládané masy, ktoré ich volia. Takto zabíja dve muchy jednou ranou:

• dáva silu ľavicovému režimu a
• vzbudzuje strach u občanov.

Bohužiaľ na Slovensku, prerod súdnictva do demokracie pomohlo nesprávne presvedčenie časti VPN a Chartistov, ktoré tvrdili,  že novú demokraciu by bolo jednoduchšie vytvoriť s bývalými komunistami, ako s „nacionalistami“ či skrytými  „klerikmi“. Takéto rozhodnutie malo fatálny dopad na justíciu.

Na Slovensku tak vznikol justičný ľavicový systém.

Sudcovia tak bez obmedzenia si vytvorili štát v štáte. Prijímajú svojich rodinných príslušníkov do súdnictva. Sudcovia sa navzájom povýšujú  na vyššie súdne miesta. A tieto spriaznené sudcovské duše majú brať na zodpovednosť ostatných sudcov za ich priestupky. Vo svojich vlastných radoch nikdy nereagovali na prípady korupcie.

Kauzy Búrka, Judáš, Plevel, dobytkári nám jasne ukazujú akou cestou sa každý únos štátu počas vlády ľavice uberá,  keď je súdnictvo ľavicové.

Slovensko a ľavicová EÚ

Aj keď demokracia v EÚ  v žiadnom prípade  ešte nie je ohrozená, akýkoľvek diktát politickej korektnosti,  je typickou ukážkou inštitucionálnej kultúrnej a intelektuálnej moci ľavice, potláčajúcej slobodu prejavu, ničiacu kritické myslenie, ktoré je potrebné na získanie spätnej väzby.

Európska ľavica obsadzuje významné pozície na kľúčových postoch v EÚ. Z tejto kazateľnice modernej Európy, títo ultraľavicoví demokrati a ľavicoví progresívci,  hlásajú myšlienky evanjelizáciie v kréde anti-kapitalizmu a nenávisti v tradičné hodnoty spoločenstva.

Odvolávajúc sa na  postmodernizmus či iné ľavicové úchylky,  v skutočnosti zvnútra ničia našú morálku spoločnosti.

Kultúrna dominancia tejto ľavice vedie k postupnému zúženie ústavného priestoru pre prezentáciu konzervatívnych hodnôt.

Ako nám aj ukazujú posledné mediálne agresívne spory v EÚ ohľadom:

• európskeho fondu obnovy vs spory o právny štátv Poľsku a Maďarsku,
• reformy socialistického súdnictva v Poľsku,
• ideologických otázkach pri nazeraní na práva sexuálnych menšín,
• pri téme rodovo motivované násilie,

niektoré západoeurópske krajiny, čoraz viac chcú zasahovať do fungovania demokracie v niektorých konzervatívnejších štátoch v strednej Európe.

Ľavicové neomarxistické a ultraliberálne kruhy sa snažia vylúčiť konzervatívne skupiny a východoeurópske vlády z verejného diskurzu a označujú ich za populistické a euroskeptické.

A pritom v zmluve o Európske únii je v článku 2 jasne napísané:

“Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi.“

V dlhodobom horizonte vidiac úpadok morálnych hodnôt v EÚ vďaka ľavicovému neomarxizmu a progresivizmu, by pomohlo opäť spojenie konzervatívnych a klasických liberálnych politikov, ktorí predstavujú ochranu hodnôt, na ktorých bola EÚ postavená.