Oddelenie štátu a Cirkvi: Je bezpečnejšie operovať skalpelom ako cirkulárkou
Spoločenská diskusia o potrebe rozvodu Cirkvi a Slovenskej republiky sa v posledných mesiacoch zasa vracia do popredia. Zrejme k tomu prispieva aj blížiace sa sčítanie ľudu, ale do určitej miery iste mnohých diskutérov provokuje aj nebývalé zastúpenie kresťansky prezentujúcich sa politikov – po prvýkrát v histórii samostatného Slovenska majú títo významnú moc v parlamente i vo vláde. Dôležitosť tejto témy sa prirodzene posúva s vývojom občianskej spoločnosti a je na mieste pýtať sa, či je v sekulárnom štáte v poriadku, že na náboženské spoločenstvá musia svojimi daňami prispievať aj neveriaci, ba dokonca i odporcovia náboženstva. Tento článok píšem ako veriaci, praktizujúci katolík, ktorý je pevne presvedčený, že odluka Cirkvi od štátu je už absolútne nevyhutná, ale je dôležité ju spraviť premysleným spôsobom.
Sčítanie obyvateľstva a poznámka o (žiadnom) vierovyznaní
Keď som sa v decembri 2020 prvýkrát dopočul o stránke www.bezvyznania.sk (a vrelo ju odporúčam preskúmať každému, kto sa o tému zaujíma), nebol som prekvapený. Vo všeobecnosti považujem všetky občianske iniciatívy, ktoré sa prostredníctvom demokratických nástrojov snažia o zlepšenie občianskej spoločnosti, za hodné určitého rešpektu.
Ale aj mediálna kampaň o potrebe krúžkovania možnosti ‚bez vyznania‘ v sčítaní obyvateľstva má svoje úskalia.
Hneď prvou otázkou, ktorú potrebujeme adresovať, je samotná motivácia ľudí presviedčať, aby sa nehlásili k svojmu vierovyznaniu. Z kultúrne-spoločenského hľadiska je totiž dôležité vedieť, aké zázemie majú obyvatelia nášho štátu, s ktorými hodnotovými spektrami sa (do určitej miery) stotožňujú, ako boli vychovávaní a ako vnímajú sami seba. Pre vývoj spoločnosti je nevyhnutné určité sociálne porozumenie a akýkoľvek motív ohýbať výsledky sčítania obyvateľstva len uberá na odbornej hodnote samotného sčítania.
Už i rozloženie politických síl od roku 2020 naznačuje, že značka ‚kresťanský‘ bola nesmierne dôležitá pre veľkú časť Slovákov. Ľudí, ktorí sa hlásia ku kresťanskému táboru, možno nájsť v takmer každej politickej strane, a to dokonca i v tých, ktoré sa nálepkujú slovom ‚liberáli‘. Berúc do úvahy, že Slovensko je stále relatívne kresťanské a stále relatívne konzervatívne, máme aj vďaka sčítaniam obyvateľstva určitý informačný kontext, cez ktorý vieme tieto udalosti vnímať. Význam všeobecných informácií o nás samotných spočíva hlavne v tom, že nám dáva možnosť porozumieť a do určitej miery i predvídať vývoj našej spoločnosti – a teda nám dáva indície, kedy treba zakročiť a snažiť sa zmeniť smer (naríklad posun k extrémizmu), alebo práve podporiť niektoré z povstávajúcich hnutí (napríklad hnutia za ochranu práv žien).
Ak budeme ľudí nabadáť k tomu, aby v sčítaní obyvateľstva niečo úmyselne zabudli spomenúť alebo aby klamali, len znížime výskumnú relevantnosť samotného, a tým si môžeme uškodiť.
Hnutie ‚BezVyznania‘ má však pochopiteľný dôvod na toto nabádanie, a preto mu nemožno vyčítať motiváciu znižovať zastúpenie cirkví na Slovensku. ‚BezVyznania‘ je dôležité práve preto, že adresuje finančný vzťah medzi sčítaním obyvateľstva a financovaním cirkví na Slovensku – každý človek, ktorý sa prihlási k tej ktorej cirkvi, jej relatívnym spôsobom prideľuje financie. Tento argument je sám o sebe dostatočne významný na to, aby sme sa na problematiku financovania cirkví museli pozrieť objektívne a z pohľadu občana, aj keď viaceré ďalšie „argumenty“ uvedené na stránke hnutia ‚BezVyznania‘ sú smiešne až detinské.
Tematika prideľovania peňazí je však maximálne relevantná a preto i toto občianske hnutie treba nejakým spôsobom rešpektovať.
Sčítanie obyvateľstva a hlásenie sa k náboženským organizáciám však nie je o príslušnosti Cirkvi k štátu, ale o nesprávnom postavení sčítania obyvateľstva v našom systéme – jednoducho nie je rozumné, že sa financovanie rozdeľuje podľa sčítania. Práve týmto spôsobom Slovenská republika ohýba zmysel samotného sčítania a robí z neho nástroj biznisu, z ktorého zarábajú náboženské spoločenstvá spôsobom, ktorý sa prakticky nelíši od tendrov, verejných obstáravaní a systémov dotácií. Zároveň je absolútne pochopiteľné, že na odpor voči tomuto biznis modelu vznikajú hnutia ako ‚BezVyznania‘, ktoré sa snažia oddeliť dane neveriacich občanov od zarábajúcich náboženských spoločenstiev.
A tak sa zo sčítania obyvateľstva, na ktoré je hlúpo nalepené financovanie cirkví, stáva aj voda do mlyna pre diskutérov o odluke Cirkvi a štátu.
Práve tu sa však začína diskusia, ktorá sa síce tvári občiansky a racionálne, avšak často necháva vzdelanie a informácie v pozadí. Vzťah Slovenskej republiky a Cirkvi totiž nie je len vzťahom medzi Slovenskom a katolíckou Cirkvou, nie je to len vzťah medzi Vatikánskym námestím a Bratislavou, nie je to len pomer peňazí vo zvončeku a na účte biskupského úradu. V prvom rade je to vzťah Slovákov k vlastnej štátnosti a k jej systémom.
Ešte predtým, ako sa Slovenská republika dostane k rozvodu Cirkvi a štátu, je nevyhnutné adresovať konkrétne mechanizmy – akým spôsobom sa rozdeľujú peniaze cirkvám, kde sú tieto peniaze použité a prečo nám na tom musí záležať. Takisto je nevyhnutné oddeliť všetky sekulárne mechanizmy demokratickej spoločnosti (a teda i sčítanie ľudu) od udeľovania finančného statusu náboženským združeniam, čo však neznamená, že štát sa nemá zaujímať o to, koľko má ktorá cirkev veriacich.
Kým si neupraceme v základných mechanizmoch, ani okrajovo sa nebudeme môcť dostať k oveľa zložitejším problémom.
Čo vlastne financujeme, keď financujeme cirkvi, a čo by sa stalo, keby sme prestali
Slovenská republika prispieva na mzdy kňazov, rehoľných sestier a zamestnaných laikov. Ďalej na opravy kostolov, údržbu hnuteľného a nehnuteľného majetku, na rekonštrukčné a stavebné práce. Slovenská republika takisto cirkvám posiela aj nealokované financie, ktoré sa dajú použiť v podstate na čokoľvek – napríklad na kúpu auta. Tieto položky sú zhodou náhod aj najviac diskutované, pretože sú najviac viditeľné.
Okrem toho však cirkvi na Slovensku financujú zdravotnícke strediská, hospice, charity, športoviská, rehabilitačné a odvykacie centrá a v neposlednom rade i školy.
Na financovaní cirkví je závislý celý systém menších organizácií, ktoré sú vo svojich miestnych komunitách nevyhnutné pre život a nie je možné ich inak zastúpiť. Ak by sme okamžite odrezali finančnú záťaž cirkví od štátneho aparátu, veľmi pravdepodobne by nasledoval kolaps desiatok (stoviek?) ďalších menších systémov, ktoré plnia dôležité úlohy vo svojich lokálnych komunitách.
Ak by sme sa k odluke Cirkvi a štátu chceli postaviť racionálne, zo systémového hľadiska by bolo nevyhnutné, aby sa odlučovanie Cirkvi a štátu naplánovalo ako dlhodobý proces prebiehajúci minimálne niekoľko rokov, počas ktorého by sa všetky zasiahnuté subjekty mohli prispôsobiť novej finančnej situácii. Cirkevné školy by si museli buď celkom osvojiť systém súkromného financovania, alebo by sa museli stať štátnymi – čo by znamenalo, že by sa Cirkev a jej predstavitelia museli vzdať veľkej časti svojej autority ovplyvňovať dianie v týchto školách. Zdravotnícke zariadenia, hospice a ostatné organizácie v kategórii zdravotníctva by pravdepodobne museli prejsť reštrukturalizáciami, aby sa z nich stali napríklad akciové spoločnosti alebo občianske združenia pod novým finančným manažmentom.
To by ale logicky znamenalo, že pre Slovensko je stále najrozumnejšie, aby niektoré ‚cirkevné‘ podniky boli naďalej financované aj štátom, a teda aj daňovými poplatníkmi, ktorí sa s vierou nestotožňujú. Odluka Cirkvi a štátu nespočíva v prestrihnutí finančnej pupočnej šnúry, ale v skutočnej zmene vzťahu medzi štátom a náboženskými organizáciami. Motivácia pre financovanie by teda už nebola založená na oddanosti, príslušnosti a automatickej lojalite, ale na konkrétnom plnení konkrétnych potrieb spoločnosti – a štát by mal možnosť si toto plnenie kontrolovať a vymáhať.
Samostatnou kapitolou v oddeľovaní štátu a Cirkvi je vyučovanie náboženstva na školách. V tejto chvíli má zostavovanie výučby i koncepiu učebníc na starosti priamo Cirkev a jej autorita je v tomto ohľade takmer neohrozená. Každých pár rokov sa u nás vyskytne fotografia alebo kontroverzné vyjadrenie z učebníc náboženstva pre školákov, ale aj naďalej platí, že si v tomto prípade katechéti a kňazi veľmi do remesla tárať nenechajú.
Spoločenské postavenie duchovenstva
Ako terciárna téma pri odluke Cirkvi od štátu sa natíska aj prípadná zmena spoločenského postavenia Cirkvi.
Je objektívne povedať, že za posledných päťdesiat rokov sa vystupovanie Cirkvi (obzvlášť katolíckej) vo svete postupne menilo a zväčša sa stáva umiernenejším. [Posielam lajk pápežovi Františkovi!]
V reakcii na Druhý vatikánsky koncil však vzniklo aj mnoho nesúhlasných krídel v katolíckej Cirkvi. Podľa týchto tradicionalistov by obyčajní ľudia nemali príliš riskovať s morálkou a v spoločnosti by sa nemalo pripúšťať toľko voľnomyšlienkarskej slobody, pretože môže viesť len k ďalším morálnym problémom (obzvlášť hovoríme napríklad o postavení laikov v Cirkvi, o sociálnych úlohách kňaza alebo o etike mimomanželských vzťahov mladých ľudí).
Okrem toho je vo svete i Cirkvi viacero rozdielnych názorov na to, čo je vlastne spoločenská úloha duchovenstva. Niektorí kňazi sú v civile na nerozoznanie od ostatných ľudí, chodievajú na skautské tábory, v lete na grilovačky s priateľmi a sledujú superhrdinské filmy. Iní kňazi svoju službu spájajú so všetkými aspektmi života, a to vedie napríklad k tomu, že si na seba berú aj ďalšie plnohodnotné zamestnanie – sú z nich učitelia, lekári, právnici alebo občianski akitivisti. A rovnako existujú tichí, nezaujímaví kňazi ítéčkári, ktorí vo voľnom čase hrajú počítačové hry, programujú si robotické vysávače, čítajú si knižky a žijú celkom introvertným životom.
Existujú však aj kňazi, ktorí svoje postavenie kazateľa berú ďalej.
Vyjadrujú sa k aktuálnej politike, k Európskej únii, k postaveniu sexuálnych menšín, a to i do médií. Hoci je to absolútne v poriadku z pohľadu slobody slova a prejavu, vznikajú tu viaceré konflitky záujmov. Podľa mňa je mimoriadne zvláštne, keď niektorí duchovní verejne vyjadrujú znechutenie nad tým, ako organizácie feministiek dostávajú peniaze z Európskej únie alebo od štátu, hoci má Cirkev finančné privilégia ako nikto iný. Je takisto pozoruhodné, že sa na Slovensku predstavitelia Cirkvi často obracujú s výčitkou na štátnikov za to, že sú vraj príliš otvorení akémusi LGBTQ+ spiknutiu, ktoré sa vraj snaží zmeniť našu spoločnosť, a pritom v našom systéme neexistuje žiaden iný hráč, ktorý by mal taký očividný vplyv na spoločnosť ako Cirkev.
Aj toto postavenie vynúteného rešpektu k Cirkvi by sa časom malo zmeniť, pretože je to v záujme občianskej spoločnosti.
Ja som katolík a rád na Cirkev prispejem, avšak nechcem, aby ktokoľvek nútil môjho suseda, aby prispel tiež.
Ja som katolík a vždy si so záujmom vypočujem, čo mi môj biskup odkazuje v pastierskom liste, avšak nechcem, aby mala moja Cirkev zvláštne zaobchádzanie v štáte, v ktorom nežijú len príslušníci mojej Cirkvi.
To, že šírime Dobré správy, hovoríme o milosrdenstve a poskytujeme ľuďom nádej, jednoducho nemá byť automaticky hradené z vreciek všetkých ľudí.
Existujú ľudia, ktorí si totiž všetky tieto potreby napĺňajú inak ako my – napríklad chodia na jógu, sú členmi šachových klubov alebo sa venujú rádioamatérstvu. Ja na ich aktivity neprispievam a je mi ľúto, že oni to voči mojim aktivitám majú povinné.
A nakoniec:
Vždy sa nájde niekto, kto povie, že Boh je skutočná hodnota a jeho zjavenie sa nedá porovnávať s trávením voľného času v šachových kluboch a podobne.
Presne tak, súhlasím.
Ak však naozaj máme Božie zjavenie, tak sme absolútne súci na to, aby sme svet menili k lepšiemu aj bez peňazí od daňových poplatníkov. ♥
