Denník N

Ako uzdraviť svoje vnútorné dieťa?

Keď sme boli dieťaťom, túžili sme dospieť, aby sme neboli ničím limitovaní. Teraz keď sme dospeli, často si uvedomujeme, že ešte stále je v nás kus toho dieťaťa o ktorom sme si mysleli, že sme z neho vyrástli. Mnohých z nás doteraz ovláda a v mnohých bolo umlčané. Ako ho uzdraviť?

Skutočnosť je taká, že v detstve a počas dospievania sa položia základy prakticky všetkého, na čom v dospelosti budeme stavať. A ak máme v dospelosti problémy, otázka terapeuta často smeruje do detstva práve preto, aby našiel ten moment, kedy v našom vývoji sa „niečo“ pokazilo.

Práve preto sa používa pojem vnútorného dieťaťa. Predstavuj nás ako dieťa. Obraz vnútorného dieťaťa sa používa pre návrat do minulosti, kedy sa niečo pokazilo. Toto dieťa nesieme zo sebou stále. Nepredstavuje však len to, čo bolo (čo sa stalo) ale aj to, čo bude. Toto dieťa je stále živé. Preto sa obraz vnútorného dieťaťa používa aj na to, aby sme teraz a aj v budúcnosti boli sami sebou.

Obraz vnútorného dieťaťa predstavuje nás samých, náš potenciál a vraciame sa k nemu ako prameňu živej vody, ktorá v nás toto dieťa oživuje. Obraz vnútorného dieťaťa sa tak stáva dôležitou časťou nás samých. Cieľom nie je, aby sme sa znovu stali deťmi, ale aby dieťa v nás dostalo svoje miesto. Aby sme ho v sebe za živa nepochovali. A aby nám pripomínalo dôležité veci.

Skúste si predstaviť, že si kúpite spotrebič. Môžete k nemu postupne dokúpiť výbavu. Vybaviť ho ďalšími a ďalšími programami. Ale ak jeho základný software je poškodený, jeho funkčnosť nebude taká, aká by mohla byť. A možno nebude fungovať vôbec. Koncept vnútorného dieťaťa v nás predstavuje takýto software s ktorým treba pracovať a ak treba, tak ho aj opraviť. Nie je niečím, čo zväzuje, ale čo v nás aktualizuje to, čo je podstatné.

Dnes si tento koncept vnútorného dieťaťa predstavíme vďaka Johnovi Bradshawovi a jeho knihe Návrat domů.

Zranené dieťa

Aby sme v dospelosti dosiahli zrelosť potrebujeme, aby sme sa ako dieťa zdravo rozvíjali. Ak je náš vývoj narušený, prípadne sa zastaví, vkročíme do dospelosti tím poznačení. A to zranené dieťa si ponesieme so sebou. Mnohí na to prišli vďaka tomu, že pri skúmaní svojich prejavov a správania sa dostali do okamihu, kedy ich ako dieťa niekto zranil. A to zranenie, hoci si to neuvedomovali, si niesli so sebou. To že si takéto zranené dieťa nesieme so sebou môžeme spoznať práve vďaka konkrétnym prejavom. Skúsme si ich priblížiť:

Pokiaľ dieťa nezažilo pocit bezpečia a istoty, začne svoju pozornosť smerovať von. V dospelosti je znakom toho, že človek nevníma svoje pocity a potreby a svoju hodnotu stavia na niečom vonkajšom, nie na vlastnej hodnote.

Pokiaľ dieťa bolo vystavené násiliu, v dospelosti môže byť tiché a milé, aj keď trpí. Jednoducho snaží sa nepútať pozornosť, aby mu náhodou znovu niekto neublížil.

Ak bolo dieťa vystavené sexuálnemu násiliu, z obete sa môže stať páchateľ a stať sa sexuálnym agresorom.

Ak dieťa nebolo milované bez podmienok, môže sa stať narcisom a zvolávať na seba pozornosť. Nikdy nebude mať dosť a nebude dosť milované. Tú priepasť nikto nenaplní.

Ak dieťa nevyrastalo v atmosfére bezpečia a dôvery, v dospelosti môže skĺznuť do kontroly a posadnutosti riadenia. Má pocit, že kým má kontrolu, je v bezpečí. Má problém niekomu dôverovať.

Ak dieťa nebolo prijaté, ak sa nemohlo prejaviť a prežívať svoje pocity, potom môže mať v dospelosti sklon hrať role. Bude tím, kým ho iní chcú mať, aby dosiahlo čo chce. Ale odmenou bude pocit prázdnoty. Alebo ho môže rola prenasledovať. Ak Vám celé detstvo vtĺkali, že z Vás nič nebude, celý život sa budete sami pred sebou snažiť dokázať, že to tak nie je. A uštvete sa. Alebo to prijmete a nič nedosiahnete.

Mnohé deti uveria v magickosť myslenia. Začnú svojim slovám a skutkom dávať väčšiu váhu, než by bolo vhodné. A tak vznikajú nereálne predstavy ako napríklad – ak budem tvrdo pracovať, dočkám sa uznania. Miesto toho, aby dobrý pocit mali zo seba, či už ich druhí ocenia, alebo nie.

Pokiaľ dieťa nemohlo byť samé sebou, v dospelosti má problém nadviazať intimitu. Neverí tomu, že niekto by jeho myšlienky, pocity, to aké je mohol mať rád. S tým sú často spojené napríklad rôzne sexuálne disfunkcie – hľadá sa náhrada za skutočný vzťah. Alebo aj keď nadviaže vzťah, v určitom okamihu z neho „ujde“. Zľakne sa pred možnosťou, že by sa mal odhaliť.

Pokiaľ rodičia nie sú vzorom, alebo ak sú rigidní, potom dieťa v dospelosti má problém s kolísavou náladou, často sa snaží vyhovieť druhým, bojí sa byť sebou, má sklony k nutkavému správaniu.

Pokiaľ je rodina disfunkčná, či už jeden alebo obaja sú skutočne mŕtvi, alebo len duchom neprítomní, dieťa sa začne upínať na nutkavé správanie. Má sklon k závislosti a v závislosti hľadá naplnenie svojich túžob a potrieb.

Dieťa myslí inak. Ak na neho nemáte čas, ľahko uverí tomu, že pre vás nemá hodnotu. V dospelosti bude mať problém premýšľať v súvislostiach. Bude mať sklon k čiernobielemu mysleniu. Napríklad bude mať problém pochopiť, že to že po niečom túži neznamená, že si to hneď musí aj kúpiť. Ak dieťa nemohlo byť samé sebou, potom toto svoje ja opustilo. Začalo byť tím, kým ho chceli mať. A prestalo vnímať, čo vlastne chce. Prestalo žiť svoj život, výsledkom je frustrácia, ale aj depresia. Pocit prázdnoty.

V koľkých bodoch ste sa našli? K zraneniam počas detstva dochádza. Často nás zrania bez toho, aby vedeli čo to spôsobí. Možno oni sami v detstve nedostali to, čo potrebovali a možno sa nemali od koho učiť. Obviňovanie vám nepomôže. Ak ste zranenie utŕžili, treba s ním pracovať. Len tak ho uzdravíte.

Čo dieťa potrebuje

Keď sa ocitnete v blízkosti dieťaťa, je to zrejmé. Dieťa doslova prekypuje životom a energiou, je hravé, ale aj odvážne, tvorivé, v niečom slobodné a živelné. Ako často ich z diaľky sledujeme a v mnohom obdivujeme. Cítime, že mnohé z toho v nás stále je, len sme to „pochovali“. Skúsme sa bližšie pozrieť na dôležité prejavy, ktoré sa spájajú s detstvom.

Dieťa je zvedavé. Ak ostane zvedavé, potom život preň v dospelosti bude dobrodružstvom. Ak prestane byť zvedavé, život sa preň stane problémom.

Dieťa je dôverčivé. Ak také ostane, potom verí v dobro seba a aj iných. Ak túto schopnosť stratí, začne byť podozrievavé, úzkostlivé a stane sa pesimistom.

Dieťa je nevinné. Ešte nechápe rozdiel medzi dobrom a zlom. Ak napriek tomu čelí hnevu – hoci nevie čo urobilo, v dospelosti bude mať problém so zrelosťou. Bude tápať a hľadať sa.

Dieťa je odkázané na rodičov. Postupne sa začne odpútavať. Pokiaľ je tento jeho vývoj narušený, potom jeho potreby môžu ostať nenaplnené, alebo v dospelosti môže na niekom „visieť“. Prípadne má problém odísť z domu.

Dieťa potrebuje spontánny smiechplač. Pokiaľ dieťaťu bránia smiať sa, dieťa bude upäté. Ak nebude plakať – pretože mu tvrdia že tak bude odolnejšie, v skutočnosti bude narastať batoh emócií, ktoré si so sebou ponesie. Plač má totiž schopnosť uľaviť a liečiť.

Dieťa je odvážne. Ak si odvahu zachová, potom v dospelosti sa ľahko dokáže vysporiadať s mnohými problémami, Odvaha je prameňom sily.

Dieťa sa rado hrá. Podstatou hry je spontánnosť a sloboda. Hra – to je zdroj zábavy a potešenia. Nielen pre dieťa. Ak nebudeme spontánni a nebudeme sa tešiť zo samotnej hry, začneme hrať iné „hry“. Svet dospelých je plný mnohých hier, často bez pravidiel a len na základe moci…

Dieťa je jedinečné a v tom je jeho hodnota. Ak dieťa tento pocit stratí, potom bude naplnenie hľadať mimo seba. Značkové oblečenie, spoločenské postavenie, kariérny rast… a mnohé iné. A všetko sú to pritom veci pominuteľné. História pádu človeka sa spája s tím, že nebol spokojný sám so sebou…

Dieťa musí byť milované, aby sa láske naučilo a aby samé časom dokázalo milovať. Ako má milovať, ak lásku nedostalo? Ľahko sa stane závislé, egocentrické, bude toho druhého vnímať len ako predmet uspokojenia. Dokonca bude mať problém prijať, že ho niekto naozaj miluje…

Dieťaťu nemusí po materiálnej stránke nič chýbať, a predsa môže byť zranené, ak nebolo milované. Alebo ak jeho rodičia mali problém a neboli emočne zrelí a ich láska a výchova tím boli poznačené. Vznikajú tak zranenia, ktoré si dieťa prináša do dospelosti. Ak rodič nie je vzorom, odkiaľ sa dieťa má naučiť situáciu zvládať? Dieťa opakuje to, čo vidí a čomu ho rodičia vedú, aj keď je to deštruktívne.

Násiliu voči dieťaťu sa dopúšťa aj kultúra, ktorá pred dieťa stavia umelé vzory a ideály. Jediným skutočným vzorom a ideálom ktorým sa má stať, si dieťa nesie v sebe – má rozvinúť svoje dary a talenty a tím obohatiť svet. To je to neopakovateľné bohatstvo… Takéto násilie dokáže páchať aj spoločnosť, kolektív, škola… Ak dieťa nie je prijímané a ocenené ako originál.

Dokážeme sa vysporiadať so zranením, ak sme niečo spôsobili a pochybili. Máme právo zlyhať. A ak zlyháme, vieme problém odčiniť. Skutočný problém preto je, ak si z detstva nesieme nálepku / zranenie, kedy veríme tomu, že sme zlý, menejcenný, nehodný a mnohé iné… a my ani nevieme, kedy a za čo sme to dostali a tak máme problém sa toho zbaviť…

Ako obnoviť vzťah s dieťaťom

Mnohé veci už tušíme a mnohé sú zrejmé. Mnohé ešte čakajú na objavenie. Nie je dobré touto cestou kráčať sám. Hľadať súvislosti a ísť do hĺbky, to je naše duševné puzzle bez predlohy. Lepšie je ho skladať s terapeutom. Je to aj rýchlejšie. Ak ste sa našli v tom, čo je popísané vyššie, nebojte sa vyhľadať pomoc. Je to spôsob ako prežiť plnší život a uzdraviť mnohé zranenia. Časom vám odmenou bude plnší život a väčšia radosť z neho. Niektoré veci sa dajú poriešiť len osobne.

Kým sa tak stane, niektoré veci viete poriešiť aj sami. Písali sme, že vnútorné dieťa nám pomáha spoznať zranenia, ale aj nás privádza k rozvoju nás samých. Ten jeho prínos do našej prítomnosti a hlavne budúcnosti je v tom, že ho pustíme k slovu. Iste, okolnosti sa zmenili. Cieľom nie je, aby dieťa ovládalo dospelého, ale aby dospelý pustil dieťa k slovu a dal mu priestor. Mnohé z toho čo povie, bude pre neho obohatením.

Toto dieťa v nás nám musí začať dôverovať. Toľko krát mu bolo ublížené a aj my sami sme ho hodili cez palubu. Je to posolstvo, že sa môže prihlásiť k slovu. Nech povie, čo má na srdci. Požiadajte ho o odpustenie, že ste ho zanedbávali. Venujte mu svoj čas. Vyhraďte si na to čas. Obnovte jeho dôveru v niečo veľké. Aj vy sami ste súčasťou niečoho väčšieho. Je to váš príbeh. Oponujte tomu, čo si zranené nesie (ak to viete pomenovať). Hľadajte spôsob, ako ho ospravedlniť (pred inými, aj sebou). Hľadajte a pomenujte dôležité okamihy, na ktoré Vaše dieťa môže byť hrdé. Hľadajte ľudí a vzory, od ktorých by ste sa mohli niečo nové priučiť. Naučte sa pomenovať svoje túžby a potreby. Hovorte o tom, čo cítite a čo si myslíte. Nanovo si stanovujte hranice, čo je dobré a kam sa ostatní môžu priblížiť. Znovu objavte radosť z hry a z objavovania. Budujte si zdravú identitu. Dovoľte si zlyhať a z chýb sa poučte. Dávajte si reálne ciele. Učte sa rozlišovať a učte sa trpezlivosti. Nadväzujte vzťahy, pomáhajte ľuďom a milujte.

Je to cesta ako uzdraviť mnohé zranené. Ako obnoviť narušené, ako meniť zaužívané a myslieť a cítiť inak. Mozog je plastický a rád sa učí novým veciam. Ak Vám nebolo dovolené byť dieťaťom, keď to bolo priam nevyhnutné, dovoľte to Vášmu dieťaťu teraz. Je to viac než vhodné. Radšej neskôr, ako nikdy.

Nie je to detinské, či návrat do detstva, je to cesta k plnosti. Vnútorné dieťa je našou súčasťou. Bez dieťaťa by sme neboli zrelým dospelým človekom a bez dieťaťa by dospelý preťal korene spojené so svojou podstatou. Zabudol by na to, kým je.

Že nám to celé príde abstraktné? Nemusí. Môžete si pravidelne pripomínať dôležité okamihy zo svojho detstva a prehodnocovať svoj život. Môžete sa v dôležitých okamihoch spýtať sami seba, čo by ste na to povedali ako dieťa. Pozrieť sa na to cez pohľad dieťaťa.

Malý princ v nás

K načítanejším knihám medzi dospelými patrí Malý princ od Exupéryho. Je to vlastne rozprávka pre dospelých. Od dávna nás priťahovala. Oslovoval nás Malý princ možno práve preto, že nám pripomínal obraz nášho vnútorného dieťaťa.

Zamyslite sa nad tým. Exupéry ten príbeh písal v nemocnici. Bol v tom regres do detstva. Po ruke mal Andersenove rozprávky, preto ten príbeh spracoval ako rozprávku. Pomerne rýchlo musel dospieť, mnohé veci musel potlačiť a túžil po láske. Malý princ putuje svetom, ale ostáva sebou. Učí sa láske a túži po domove. Nie je to aj náš príbeh?

Malý princ zosobňuje všetko to, čo sa s dieťaťom spája. Je tam letec, ktorý sprítomňuje dospelého človeka. Odohráva sa medzi nimi dialóg. Ten príbeh končí smutne. Malý princ odchádza za svojou ružou a letec odlieta. Cesty tých dvoch sa rozišli. Ale tak ten príbeh skončiť nemusí. Ak sa Malý princ stane predobrazom nášho vnútorného dieťaťa a vezmeme ho so sebou. Je to výzva k integrácií dieťaťa do dospelého, k ich prepojeniu.

Koncept vnútorného dieťaťa v kresťanstve, v spiritualite a v psychológií

S konceptom vnútorného dieťaťa sa v kresťanstve stretávame nepriamo. Existuje viacero podôb stvárnenia Bohorodičky. Teda matky Božieho syna. Jedna z týchto verzií znázorňuje toto dieťa v nej. Sprítomňuje to, že je jej súčasťou. Tak ako vnútorné dieťa je súčasťou nás. Žena nosí dieťa pod srdcom a po jeho narodení ho nosí v srdci, preto aj my svoje vnútorné dieťa máme niesť vo svojom srdci. Za zmienku tiež stojí myšlienka z Biblie: pokiaľ sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18,3) a nechajte deti prichádzať ku mne (Mr 10,14). Nie je to výzva k tomu, byť sám sebou? Byť autentický? Ale aj odvážny, dôverčivý, zvedavý či nevinný?

Na vnútorné dieťa nazeráme ako na symbol, ktorý nás má opäť priviesť k sebe. Má nám dať impulz, aby sme znovu objavili cestu k sebe, k svojej podstate.

Benediktínsky mních Anselm Grün  vo svojej knihe Hľadanie vnútornej rovnováhy píše, že je v nás priestor – miesto kde sme nezranení, kde sa môžeme stretnúť s Bohom, kde si môžeme odpočinúť od sveta a všetkého, čo nás zväzuje. Je to miesto, kde je ticho. Ticho do ktorého sa ponoríme a svet okolo akoby prestal existovať. Toto miesto je v duši. A cez dušu – psyché sa vraciame k psychológií a k nášmu vnútornému dieťaťu. Možno už vyrástlo, možno sa jeho plány pozmenili, ale pomáha nám udržať ruku na pulze nášho života.

S pojmom vnútorné dieťa ako prvý prišiel v psychológií C. G. Jung. Vnímal ho ako archetyp – ako vzor, ktorý treba nasledovať a rozvíjať tam, kde sme a v možnostiach ktoré máme. Bolo znakom plnosti, ale aj príležitosťou, či zdrojom života a obnovy. Dieťa spája v sebe protiklady a napriek tomu, je samé sebou. Podľa Junga môže byť toto dieťa našou hnacou silou, pretože predstavuje nás, to čo je našou podstatou – to najpodstatnejšie z nás. Dovoľte dieťaťu, aby sa znovu prihlásilo o slovo. Dajte mu priestor. A načúvajte mu. Pomôže Vám znovu objaviť seba a žiť plnší život.

.

Dnes môžeme nájsť pomerne veľa textov o vnútornom dieťati. Ich spojivom je často pojem vnútorného dieťaťa, no všetko ostatné je veľmi ovplyvnené tým, kto ten text píše. Bradshaw je autorom tohto pojmu a dôraz kladie na človeka, aby on sám objavil svoj poklad v duši – kým sa môže a má stať. A práve to koncept vnútorného dieťaťa pripomína. Je to cesta k vlastnému šťastiu. Príbeh Malého princa skončil tragicky. Ako skončí príbeh nášho vnútorného dieťaťa?

Tomáš Hupka

John Bradshaw bol zaujímavým „zjavom“. Vďaka štúdiu filozofie, psychológie a teológie išlo o veľmi originálnu osobnosť. Napísal množstvo kníh, ktoré boli následne preložené do desiatok jazykov. K najznámejším patrí Návrat domů, ktorá sa stala podkladom pre tento článok a v ktorej približuje koncept vnútorného dieťaťa. Bradshaw je priekopníkom tejto koncepcie a objavil v nej cenný nástroj pre rast a napredovanie jedinca.

Zdroj fotografie:

www. lonerwolf. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Pred dvoma rokmi sme spolu s manželkou absolvovali kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. Pracovné podmienky mi neumožňujú rozbehnúť takýto kurz, preto by som rád o vzťahoch aspoň písal. Zároveň by som rád nadviazal na obdobie, kedy som o vzťahoch písal blogy na stránke .týždňa... Tom