Denník N

G. de Maupassant: Miláčik (Čitateľský denník 6/2021)

„Pokladníčka mu vydala drobné z päťfranku a Georges Duroy odchádzal z reštaurácie.

Pretože si dal záležať na peknom vystupovaní — z vrodeného sklonu a ako bývalý poddôstojník — prehol sa v páse, zvyčajným vojenským gestom si vykrútil fúzy a letmým pohľadom pekného chlapca, pohľadom, čo sa rozprestiera ako spustený čereň, prezrel si oneskorených večerajúcich.

Ženy sa obzreli za ním: tri malé robotníčky, obstarná, neučesaná a zanedbaná učiteľka hudby vo večne zaprášenom klobúku a jednostaj neupravených šatách a dve paničky s mužmi, stáli hostia tej špinavej krčmičky s pevnými cenami. “

Neviem, či som to tu už niekedy spomínal, ale s literárnymi klasikami je to u mňa tak, že sa mi do nich väčšinou veľmi nechce. A potom, keď sa k nim cielene dokopem, som vždy milo prekvapený ich kvalitami. A pod kvalitou nemyslím len vybrúsenosť jazyka a náročné hlboké témy zaoberajúce sa zákutiami ľudskosti, ale aj niečo také prízemné, ako je zábavnosť.

Miláčik je veľmi zábavná kniha. Príbeh mladého Georgesa Duroya, ktorý začína ako parížsky povaľač, a vďaka svojmu úspechu u bohatých paničiek sa dostáva do tej najvyššej spoločnosti, je satirou dobovej morálky a politiky, navýsosť svižnou a netrpiacou prílišnou popisnosťou.

Postavy konajú a tak sa o nich dozvedáme viac, Maupassant nepoužíva dlhé popisy či vnútorné monológy, ale ženie dej dopredu práve akciou (vystrelí sa tu iba raz, pod akciou si môžete skôr predstaviť rýchlosť, s akou Duroy strieda a kombinuje objekty svojej túžby). A tak sa s našim hrdinom pozrieme do vydavateľstva novín, parížskych kaviarní, mestských bulvárov a dámskych budoárov.

Po celý čas som bol v napätí, ako to celé skončí. Ako dopadne fičúr, ktorému nič nebráni v tom, aby nad hrobom svojho priateľa požiadal čerstvú vdovu o ruku, a popri tom myslel na šéfovu manželku a jeho dcéru, ktoré sa neustále pokúša zlanáriť do bytu svojej aktuálnej milenky? Tento príbeh o morálke, svedomí a pokrytectve za svetla plynových lámp a drožiek vás bude baviť, verte mi.

PS: Moja pani sa čudovala, čo za erotický román to čítam. Nebojte sa ale o svoje mravy, všetky milostné scény sú písané štýlom: „Pani S. sa zachvel živôtik a hľadiac do Duroyových očí zavrela za sebou dvere do svojej utešenej komôrky.“ Staré dobré časy.

G. de Maupassant: Miláčik
SVKL, 1960
350 strán
*
90 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, comicsoch, kultúre, Bardejove a tak podobne.