Problém okolo druhej národnosti
Už som sa obávala, že by napríklad také sčítanie ľudu mohlo prebehnúť bez zbytočných problémov. Ale to by sme neboli v „modernom“ Slovensku.
Nie som zorientovaná v tejto téme a národnostné témy mi nikdy nerobili „dobre“. Poviem prečo. Lebo som „rakúsko-uhorská“.
Lučenec bol vždy veľkou obchodnou križovatkou aj vďaka svojej polohe. Obyvatelia si zvykli tolerovať veľkú rôznorodosť. Rôznu národnostnú, náboženskú a inú príslušnosť. Pravda pri vzniku Československa sa mohlo javiť, že Lučenec je skôr maďarský a určité obdobie patril na základe rozhodnutia mocností do Maďarska a potom sa znova stal časťou Československa. Ale nie je to celkom tak.
Unikátne je to, že 5 km od ak už aj nie čisto, ale prevažne, maďarského mesta v minulosti (dnes to už o Lučenci neplatí) ste mohli objaviť obec, kde všetci obyvatelia hovorili len slovensky. A z druhej strany v rovnakej vzdialenosti čisto maďarskú obec.
A v okrese Lučenec nájdete takýchto zaujímavostí viac. Napríklad obec Praha, ktorú takto pomenovali ešte husiti, ktorí preslávili Mesto Lučenec vďaka knihe Aloisa Jiráska Bitva u Lučence. Inak Praha je blízko možno známejšej obce Políchno, ktorú preslávila jej rodáčka, slovenská spisovateľka Božena Slančíková Timrava (1867-1951).
Ako určitú recesiu sme mnoho rokov vnímali autobusové spojenie Praha – Praha. Z obce neďaleko Lučenca, ináč situovanej v takom krásnom prostredí, že v inej krajine by určite bola vyhľadávanou turistickou destináciou (už ju objavili niektorí lepšie situovaní občania Slovenska, chalupári a poľovníci, a nevedia si vynachváliť), išiel autobus do „veľkej“ Prahy, hlavného mesta ČR. Fakt unikát.
Takéto čisté a voči okoliu „rezistentné“ jazykové enklávy nájdete na viacerých miestach Slovenska (nemecky, rusínsky hovoriace dediny).
Je mi ľúto, že si práve túto našu úžasnú jedinečnosť, za ktorú vďačíme svojej geografickej polohe a histórii, vážime najmenej.
Nebolo ničím výnimočným, že sa v domácnostiach hovorilo bežne niekoľkými jazykmi a ani ste si neuvedomovali, akou rečou hovoríte, alebo v akej reči ste počuli alebo čítali to, čo vás oslovilo. Sama som to zažila.
Mám slovenskú národnosť, ale bežnou rečou starých rodičov ( z oboch strán) bola maďarčina a z jednej strany aj nemčina. Neskôr sa objavil aj rumunský jazyk, keďže nevlastný starý otec prišiel do Lučenca s oslobodeneckou rumunskou armádou. A angličtina, potom ako bola komunistickým režimom časť rodiny nútená emigrovať do Spojených štátov.
Celkove nás bývalý režim rozprášil kadekde do sveta.
Prastarý otec pôvodom z Hriňovej sa oženil s Maďarkou z obce v pohraničí a za komunizmu, v 50- tych rokoch pomáhal pri rekonštrukcii katolíckeho kostola. Za to ho režim posadil do komunistického väzenia, na následky čoho po prepustení s vážne podlomeným zdravím zakrátko zomrel.
Asi preto, že som vyrastala v takom multijazykovom a multikultúrnom prostredí nerozumiem problémom napríklad s tým, že by sa ľudia mali alebo mohli prihlásiť aj k viacerým národnostiam.
Z detstva si pamätám prvé stretnutie so sesternicami z „Ameriky“. Mali sme 4 až 5 rokov. Celý deň sme hrali, smiali a učili sa navzájom nové hry, pričom ony nevedeli po slovensky a ani ja po anglicky. Nikde v spomienkach sa mi nevynára, že by sme mali jazykový alebo iný komunikačný problém. Okrem toho, že nás museli rodičia krotiť, keď sme už veľmi vyčíňali.
P.S. Vôbec nerozumiem ani tomu, prečo sa NAKA volá NAKA. Prečo je to „národná“ kriminálna agentúra ?
Slúži len slovenskému národu, keď je na Slovensku ? Či ktorému? Prečo nie je napríklad štátna ? Fakt tomu nerozumiem.
