Denník N

Nezdolná krása: To najlepšie z metalu 2020

Nejako sme to prežili, mnohí so zježenými chlpami ako tu pavúčik z filmu Chrobáčikovia 2 :D Zdroj obr.: Forum Cinemas .ee
Nejako sme to prežili, mnohí so zježenými chlpami ako tu pavúčik z filmu Chrobáčikovia 2 :D Zdroj obr.: Forum Cinemas .ee

Hnusoba hnusná, nedáme sa! Zrejme niečo v podobnom duchu si povedali aj metalisti vo svete, lebo rok 2020 bol sakramentsky nabitý.

Zatiaľ mi ešte kompletne nepreplo, ďakujem vám, producenti ťažkého kovu. Od hard rocku ako spred 40 rokov cez melodické goodness až po divočiny na potulky opustenými stavbami, 2020-ka bola štedrá ku každému, keď už pandémia dokatovala, čo sa dalo (hádam dlho nebude).

Program na pláne máme bohatý, tak žiadne leňošenie. Dajte si stretching krku a jedem :)

 

Praotcovia metalu stále žijú

AC/DC – Power Up

Austrálski hardrockoví dinoši vytasili staré a osvedčené zbrane. Ak ešte od nich nič doma nemáte, skôr by som odporúčal Back In Black alebo soundtrack k Iron Manovi 2 (podľa mňa ich najlepšia výberovka), ale ak by daný shop bol vybrakovaný a toto by bola jediná možnosť, rozhodne by som to nenazval vyhodenými eurami.

Výlet časom do dôb, kedy boli sóla v rocku povinné, aby ste boli cool :)

 

Hardrockový rozstrel

Dynazty – The Dark Delight

Hviezda Nils[lock][lock]a Molina a jeho domovskej kapely začala stúpať už pred jeho angažovaním v rámci Amaranthe. Firesign bola total pecka a najnovší zásek v intenzite nepoľavuje.

Najmä pri jasnom hite “Heartless Madness” budete mačkať tlačítko repeat do zblbnutia.

Je najvyšší čas, aby si Nilsa všimli aj v niektorom z “metal opera” projektov, if you ask me :)

H.E.A.T – H.E.A.T II 

YouTube vie niekedy ponúknuť nenápadné klenoty. Ešte pár mesiacov dozadu som nemal o existencii H.E.A.T ani tušenia. Vychytil som akurát dobrý moment, kedy im vychádzalo nové CD. Kombinujú v sebe neomylný drive ako Dynazty, vášeň ako staršie Gotthard albumy a do toho všetkého peknú modernú produkciu.

Nezachádzajú do takého heavy teritória ako Dynazty, zvukovo sa blížia skôr popovým momentom od Gotthard.

Len tak ďalej, boyz!

Gotthard – #13

Vyznie to síce akoby som mal dokopy dve mozgové bunky, ale… fňuk! Niežeby bol spevák čistá tragédia, katastrofa nastupuje postupne. Chytľavosť vždy patrila medzi silné stránky Gotthard-u, od Bon Jovi čias (prvé CD-čka v sebe niesli taký vibe) a napriek občasnej derivatívnosti som nikdy nemohol povedať, že by som sa nudil.

Trinásty album nebude v histórii kapely veru šťastným. Nestrácam vieru v ich schopnosti, predsalen aj tu miestami vykukne svetlý moment, ale nabudúce nebudem tak zhovievavý.

Od “sklamania roka” ich zachránil iba fakt, že iné CD predstavovalo ešte väčší kvalitatívny prepad ako tohle.

Vandenberg – 2020

Trhová hodnota Ronnieho Romera (známy predovšetkým z kapely Lords Of Black a pôsobenia v Rainbow) posledné roky prudko stúpa. Zjavne si je toho dobre vedomý a zjavuje sa, kde sa dá.

V tomto prípade si zaúčinkoval v znovuzrodenom sólo projekte bývalého gitaristu z Whitesnake Adriana Vandenberga.

Páči sa vám staromilský zvuk klasických Whitesnake či Rainbow? Tu budete ako doma. Keby sa album nevolal 2020, asi by ste si mysleli, že ste sa ocitli niekde okolo 1975. Romero tu podáva neskutočný výkon a aj keď nejde o superobjavný album, poteší každého, komu moderné vybrnkávačky nič nehovoria. Good job \m/

 

Gitaroví mágovia obživli

Joe Satriani – Shapeshifting

Na pohodovejšom konci spektra v rámci inštrumentálneho rocku či metalu nájdete brnkajúceho si Joea Satrianiho. Ani v minulosti sa nebál ukázať svoj skill, ale vždy podriadil viac energie samotným pesničkám.

Na najnovšom CD sa takisto nikam neponáhľa, ani si neláme prsty. Počas najbližšieho výletu do prírody (ideálne ak je ešte aj slnečno) si isto pustite Shapeshifting a z pokoja vás len tak niečo nevyvedie.

Jediné bezvýznamné mínus (podobne ako pri AC/DC) musím spomenúť otrasný packaging. Pri vyberaní fyzického CD sa mi síce nepodarilo takmer roztrhnúť obal, ale nemal som k tomu ďaleko. Chápem nutnosť šetriť na výrobných nákladoch, ale až takto, really? :D

John Petrucci – Terminal Velocity

Po 15 rokoch si virtuóz so štyridsiatimi prstami povedal, že si trošken zabrnká sólo, a tak tu máme jeho fú, až druhý album.

Je presne tým, čím bol aj prvý, akýmsi vybrnkávacím cvičením v rámci oddychu od Dream Theater a ďalších x projektov, v ktorých kreatívne týral struny svojich gitár. Produkcia je samozrejme ein bisschen čistejšia, ale to je detail.

Terminal Velocity by som odporučil najmä gitaristom ako motivačné CD – ak budete naozaj veľa cvičiť, ale že k**** veľmi, MOŽNO sa dostanete na takúto úroveň. Podobne, ako keď si pred návštevou fitka pozriete video s nejakým IFBB Pro bodybuilderom :D

 

I’ve Got The Powaaaah

Grave Digger – Fields Of Blood

Posledné roky to šlo s vykrádačmi hrobov jemne z kopca, takže ma dosť potešilo, keď sa naspäť nahor vyštverali s tvrdohlavosťou stredovekých Škótov.

Opäť sa to dá počúvať, isto počas tohto CD nezaspíte. Plusový bod za angažovanie Noory Louhimo v jednom songu (tento rok sa bojovej šelmičke veru darí) \m/

Magnus Karlsson’s Free Fall – We Are The Night

Pamätáte si ešte Planet Alliance? Nie? Nevadí, takmer už ani ja :D

Aj vtedy, aj dnes sa Magnus Karlsson so svojimi projektami krčil v tieni Avantasie či Ayreonu. Nedá sa však povedať, že by skladal vyslovene zle. Vie dať dokopy pekné, ľúbivé melódie, s patričnou dávkou bombastickosti, ale na top úroveň to skrátka nemá. Ani s Noorou :D

Primal Fear – Metal Commando

Balls to the wall power metal, ako sa patrí, v duchu slávnych čias Judas Priest. Nepadal som síce na zadok ako niektorí recenzenti, ale jako jo, keď som Metal Commando pustil, nechal som ho dohrať a strávený čas som si patrične užil :)

Rage – Wings Of Rage

Začínali ako príjemný klon Metallica a postupne sa vypracovali na elitu v rámci generickejšieho teritória power metalu. Uznať im treba, že väčšinu času vedeli skĺbiť chytľavé melódie, dostatočný skill (aspoň teda gitary a bicie, plus spoznateľný hlas Peavyho Wagnera) a akúsi marketingovú intuíciu. Vedeli a stále vedia, čo lidički chcú a presne to im dávajú.

Wings Of Rage tak ďalej rozširujú katalóg, z ktorého môžu Rage vyberať pri zostavovaní setlistov pre živé vystúpenia (na samostatný koncert by som asi eurá neobetoval, ale na festivale zakaždým predvedú kvalitnú show) :)

Serenity – The Last Knight

Na projekte Phantasma dával Georg Neuhauser slušné výkony a naživo ma Serenity (aj s pôvabnou Melissou Bonny) navnadili, tak som ich albumu The Last Knight dal šancu. Moju pozornosť si dlho neudržal, dal som mu šancu v rámci opakovaných testovacích posluchov.

Aby som neplytval slovami, jednoducho generic AF.

 

Jemná prímes progu

Ad Infinitum – Chapter I – Monarchy

Melissa Bonny predvádza konzistentne parádne výkony (dokonca aj kedysi v Evenmore, napriek nudnému songwritingu) a hneď po Rage of Light je toto jej najlepšie vystúpenie. Oproti RoL tu nenájdete deathové pasáže a zvyšok ide viac do progu.

Bolo by nesmierne fajn, ak by už niekde našla stálejší hudobný domov. Inak fajnová vec, ak sa vám ju podarí zohnať, that is :)

Demons & Wizards – III

Fanúšikovia Iced Earth a Blind Guardianu mali dôvod na radosť a ja som síce neskákal po plafón, ale mierne neprístupný disk moje uši celkem potešil.

Už menej fakt, že Jon Schaffer je ako človek kvalitný (s prepáčením) kretén, ktorý sa nedávno zúčastnil neslávne známeho útoku na Kapitol. Not cool at all!

Albumu daný fakt na kvalite síce neuberá, ale pre mňa osobne o dôvod menej si ho pustiť znovu. Sorry Hansi, radšej si počkám na ďalší Blind Guardian :)

Eleine – Dancing In Hell

Kade blúdiš Eleine? Ani veškerý pôvab nepomôže, keď nie je materiál dostatočne silný. Pri debute ukázali veľký potenciál a aspoň mne veľké očakávania pri ďalšom nedosiahli.

Dancing In Hell som teda pristupoval opatrne, reku kukneme sa, čo to spraví. Vo zvuku aj štýle si, zdá sa, spravili konečne poriadok a aj keď by som nepovedal, že môj krk potrebuje zásah ortopéda, Eleine rozhodne spravili niekoľko krokov na ceste za dokonalosťou.

V CD kolekcii nejedného fanúšika symfonického metalu rozhodne nezapadne a svoje si odkrúti. Dokonca by som povedal, že po tomto albume by som si Eleine kukol aj naživo, ak sem niekedy zavítajú :)

Seven Spires – Emerald Seas

Svojimi metalovými sympatiami k speváčke Adrienne Cowan sa na stránkach svojho blogu netajím. Považujem ju za jeden z najväčších talentov jej generácie a napríklad na Masters Of Ceremony nám dala nahliadnuť, kam to až môže dotiahnuť, ak sa jej hlasu ujme skúsený skladateľ.

Na vlnách Seven Spires mnohým vypálila rybník už pri debute, ktorý prekvapil údernou kombináciou power/prog metalu v štýle moderných Kamelot a symfo/blackovej tvrdosti ako Dimmu Borgir, samozrejme s dostatkom svojského prejavu :)

Not there yet, ale ako skladateľka sa Adrienne rýchlo učí a maká na sebe, preto verím, že na “III” (pracovný názov nadchádzajúceho albumu, ktorý je napísaný a už sa aj nahráva) mi odpáli dekel :)

 

Prog/Power Showdown

Fates Warning – Long Day Good Night

Týchto progových velikánov som si za tie roky dával väčšinou na spestrenie pomedzi iné progové kapely. As always, príjemné, pomerne pokojne plynúce. Progový checklist kompletný a ak ste fans, neváhajte.

Haken – Virus

Miestami mi Haken pripadali ako tvrdší Dream Theater, avšak s podobne divnými vokálmi. Stále síce preferujem LaBrieho, ale Jenkins tiež nie je zlý. Neohúrilo, taký štandardný prog so zopár zaujímavými momentmi :)

Pain Of Salvation – Panther

Po niekoľkých jemnejších zásekoch sa Gildenlöw and company vydali naspäť niekam do teritória Remedy Lane. Pjekný, skvelé k niekoľkohodinovej turistike. Dekel ostal na mieste a následne som si znovu pustil niečo staršie od nich.

Psychotic Waltz – The God-Shaped Void

Nielen John Petrucci si s “návratom” dal načas. Devon Graves v rámci legendárneho pojmu vo svete progu Psychotic Waltz po niekoľkých živých vystúpeniach (návrat na pódiá sa odohral už dosť rokov dozadu) dáva o sebe vedieť po neuveriteľných 24 rokoch.

Rozhodne nejde o zbytočnú nahrávku, preto dúfam, že na ďalšiu nebude treba čakať ďalších 20 rokov :D

Sons Of Apollo – MMXX

Mike Portnoy si našiel nové hlavné pôsobisko a ako člen hviezdneho zoskupenia sa pričinil o ďalší vydarený album. Ak vám chýba jeho umenie za bicou súpravou, neváhajte.

Posledný Dream Theater album to podľa mňa neprekonalo, ale namiesto hry na číselká si ho proste kúpte a hotovo. Expertný prog, no less :)

Vanden Plas – The Ghost Xperiment – Illumination

Zvukovo sa vám Dream Theater pozdáva, ale na LaBrieho si nie a nie zvyknúť? Skúste Vanden Plas, ktorí známej formulke dodávajú viac melódie a predovšetkým prístupnejší spev. Andy Kuntz patrí medzi hlasovo najpríjemnejších spevákov a na druhej časti koncept albumu The Ghost Xperiment (nie som fanda duchariny, ale muzička je to veru šmakózna) svoju povesť opäť potvrdzuje. Na úzku špičku to nie je, ale ak vás zasvrbí peňaženka v obchode s rock/metalovými CD, nemajte výčitky a berte :)

 

Kto povedal, že metal nemôže byť chytľavý?

Amberian Dawn – Looking For You 

ABBA vstala z mŕtvych a hrajú metal, ste vedeli? Ale nie, robím si prdel :D

Niežeby v minulosti neboli indície, že práve sem to speje, konieckoncov Tuomas Seppälä sa obdivom k švédskym legendám popu nikdy netajil. V PR vyhláseniach, ktoré Looking For You prechádzali, dokonca otvorene priznal, že pri zvuku jeho kláves hľadal práve taký, aby bol ABBA čo najbližšie.

Už od prvých tónov si pripadáte, akoby ste počúvali stratený album ABBA, ak by sa v nejakom paralelnom vesmíre rozhodli pritvrdiť a vydať sa do sveta metalu. Kovaní metláci budú týmto CD zrejme skôr kúriť alebo ho rituálne páliť, ale ak vám nevadí vyslovene popové vyznenie, smelo do toho :)

Beyond The Black – Horizons 

V zásade by som ich prirovnal k Amaranthe, akurát s menej spevákmi a trochu menej flashy prejavom. Podobne ako spomínaní Švédi majú aj Beyond The Black cit pre chytľavé melódie a význačné refrény.

Skvelé, ak chcete dať novému CD Amaranthe trochu vydýchnuť, aby sa vám neroztopilo v prehrávači :D

Delain – Apocalypse & Chill

Odkedy som si ju obľúbil na side projekte Phantasma, dokážem hlas Charlotte Wessels viac oceniť. Delain dokázali dať svetu zopár skvelých hitov, ale až najnovší album by som označil za naozaj kompletný, bez výplní, zaujímavy od začiatku až do konca. Nepreskočil som ani skvele spravené symfonické inštrumentálky, za ktoré by sa nehanbili ani v Two Steps From Hell :)

Mushroomhead – A Wonderful Life

Neprávom považovaní za dvojníkov Slipknot (lebo masky nenosí v metale nikto, lol) si Mushroomhead za svoju dlhú existenciu dokázali vydobiť svoje miestečko.

Po rokoch spolupráce konečne pribrali ako stálu členku Jackie LaPonza (odporúčam si nájsť aj jej songy z Unsaid Fate, fajný hard rock v štýle Halestorm) a spolu s ňou dali dokopy pomerne pestré CD. Po jeho vypočutí mi zrejme dáte zapravdu, že Mushroomhead-u nejdú dobre len videoklipy :)

Temperance – Viridian 

Keď si chcem pustiť niečo melodické a vyslovene príjemné, často mi napadnú práve Temperance. V zásade pokračujú v zvuku z predošlého albumu, kde sa museli vysporiadať aj so zmenou speváčky. Mierna evolúcia a zatiaľ to stačí. Uvidíme nabudúce, kam sa uberú :)

Volturian – Crimson

Zapnete, sprvu neviete, či ste sa neocitli na diskotéke, o niekoľko momentov sa na vás vyvalí zvláštny novodobý Harlem Shake wannabe segment. Je to stále metal? Ale ano. To si len gitarista a bicmen z Frozen Crown odskočili do popovejšieho teritória.

Do niečo vyše pol hodiny natlačili maximum chytľavosti a jeden vydarený cover nesmrteľného hitu Fading Like A Flower od Roxette.

Lepší kratší runtime ako dlhší s tonou vaty, ale please, plíz, nabudúce o pár minút dlhšie. Každopádne sa tu repeat tlačítko zapotilo :)

 

Na vlne melanchólie

Draconian – Under A Godless Veil 

Príjemný gothic doom na melancholické potulky lesmi. Ak inklinujete k pomalším veciam a na dávne albumy Within Temptation (kým prepli na symfo metal a neskôr na mix s elektronikou) spomínate s nostalgiou, najnovší Draconian vám isto ulahodí :)

My Dying Bride – The Ghost Of Orion

Takmer zakaždým, keď sa ma niekto opýta na môj názor na My Dying Bride, odpoviem im, že ide o pekne plynúci zvukový cintorín. Zväčša sa tu oplakáva stratená láska a príbuzné záležitosti, hlas znie, akoby sa práve chystal na onen svet.

Skvelé na dlhé prechádzky, ak si potrebujete utriediť myšlienky a nechcete počúvať príliš veselé veci :)

Paradise Lost – Obsidian

Nikdy som nepatril do kultu okolo tejto kapely a ani po Obsidian-e sa to nezmení. Pekné, hladko plynúce, a toť asi vsjo. Fandovia doomu a celkovo Paradise Lost asi budú mať iný názor, nevadí :)

 

Trošku pritvrdíme

Cytotoxin – Nuklearth 

Brutal deathu som nikdy veľmi neholdoval. Tech death ma ale trochu obmäkčíl, najmä kapely ako Archspire, ktoré prinášajú síce mláťačku, ale aspoň technickú a niektoré melodické hooks dokážu zamávať aj skúsenými metláckymi krkmi.

K technickým skills a zvukovej brutalite pridali nemeckí Cytotoxin aj zaujímavú tematiku – jadrovú energiu, resp. presnejšie povedané katastrofy s ňou spojené. Taký metalový Černobyľ.

Enslaved – Utgard

Black metal Pink Floyd obdobie majú Enslaved zrejme za sebou, ale nie úplne. Ak vás Týr a podobní nudia a chcete niečo trochu tvrdšie, mihnite uchom po týchto Nóroch :)

Grace Disgraced – Immortech

Technický death ma počas posledných dvoch – troch rokov (najmä vďaka skvelým Beyond Creation) chytil a som rád za každý nový objav v tomto podžánri. Grace Disgraced som vyskúšal na základe pozitívnej recenzie na Valhalla.sk.

Páčilo sa, ďakujem, zostanem však verný skôr Beyond Creation :)

Scarab – Martyrs Of The Storm 

Nápaditý death metal sa môže zrodiť aj v tak metalovo netypickej krajine, akou je Egypt. Hádam ma fans Nile neukrižujú (alebo nevykuchajú na balzamovanie), ale Scarab sa mi páčia kúštik viac. Možno preto, lebo spevu aspoň trocha rozumieť, neviem :D

Sepultura – Quadra

To bolo audio organizmov na metalových stránkach, skoro som si myslel, že prišiel druhý metalový Kristus :D

Slušne nahratý a pestrý thrash. ale že by to v mojich ušiach prekonávalo povedzme posledných pár nahrávok Kreatoru či Testamentu, to asi nie :)

Aj by som napísal viac, ale Quadra ma nechytila až tak, aby som o nej napísal také elaboráty ako niektorí recenzenti na internete. Oh well, what can I do :D

Testament – Titans Of Creation

Kreator síce dáva kvalitnejšie a kompletnejšie albumy, ale jednu vec nemajú tak brutálne skvelú ako Testament – basáka z inej planéty. Steve DiGiorgio je skrátka bass god a už len vďaka jeho práci nemôže byť nič, kde sa mihne, totál sr***a.

Našťastie tu nič zachraňovať nemusí, takže tiahne thrash metalovú smršť smerom k ortopédii \m/

Toblakai – Puritans Hand 

Keby sa táto kapelka z Rakúska nevolala podľa jednej z fantasy rás z Malazského univerza (knižné ságy od Stevena Eriksona a I.C. Esslemonta), ľahko by unikli mojej pozornosti.

Nič svetoborné, len príjemný black ‘n’ roll a la Satyricon (obzvlášť album Now, Diabolical) so štipkou Black Sabbath \m/

The Unguided – Father Shadow

Bola raz jedna kapelka a volala sa Sonic Syndicate. Mali docela úspech, ale niektorí členovia si chceli robiť odlišnú muzičku a tak z domovskej partaje zdrhli.

Najnovší album umne kombinuje tvrdšie hardcore/melodeath segmenty s melodickejšími a nevyhýba sa ani jemne popovým refrénom.

Pre mňa nečakaný objav, ktorý ma navnadil, aby som preskúmal aj ich staršiu tvorbu :)

 

Aj derivátori môžu byť príjemní… za istých okolností

Moonlight Haze – Lunaris vs Skeletoon – Nemesis

Obom nahrávkam som sa podrobnejšie venoval v tomto článku. Zatiaľ čo Moonlight Haze sa podarilo prekĺznuť aspoň do guilty pleasure vôd, od Skeletoon zaujal len podareným coverom staršieho songu od Angra. Obidve brať jedine vo výpredaji, ak ste zúfalí a potrebujete čistý cukor :D

 

Sklamanie roka

Ayreon – Transitus

Od čias The Human Equation či 01011001 uplynulo už veľa rokov. Arjen Lucassen sa týmto albumom odvtedy nepriblížil, ale vždy držal istú latku.

Aby sme sa pochopili, titul “sklamanie roka” si nezaslúžil, lebo vydal bezcennú kopu hnoja. Len výrazne podliezol moje vysoké očakávania a trestuhodne nevyužil potenciál angažovaných spevákov, najmä Cammie Gilbert. Na adresu projektu Ayreon sa aj zdráham použiť také slovo, ale nejde to inak – nuda. Naťahovaná, sofistikovaná nuda.

Možno čas bude k tomuto albumu milosrdný a svoj názor zmením, ktovie. Škoda, dúfal som, že práve Arjen usadne na tohtoročný trón. Nevydalo.

 

Tesne pred bránami TOP 5

Amaranthe – Manifest

Pop metalová úderka zo Švédska opäť raz ukázala svoju nesmiernu silu (aj tu sa mihne skvelá Noora z Battle Beast), dokonca dali dokopy pestrejší a kompaktnejší materiál ako naposledy. 2020 ale nevynikal len počtom nakazených (čierny humor over), ale aj pretlakom kvalitného ťažkého kovu.

Skvelé od prvej po poslednú sekundu, dokonca som si obľúbil aj vtipnú sebaparódiu v podobe BOOM! \m/

Apocalyptica – Cell-0

Čelistickí metalisti sa vracajú na výslnie. Po mierne nevýraznom Shadowmaker-i to má opäť grády, skoro ako za čias Cult či Worlds Collide. Bravó, aj keď na top 5 to nevydalo :)

Arch Of Hell – Arrival

Neviem zďaleka všetko a tak si rád zabrúzdam aj po slovenských a českých žánrových weboch v snahe dozvedieť sa viac, objaviť zapatrošené klenoty. Arch of Hell som pre zmenu vyhrabal na Prorocker.sk. Trocha symfoniky a power metalu, prímes melodeathu a celkovo pestrý prejav.

Osobitne by som vyzdvihol fajnový orientálny vibe. Nile ani Scarab nepočúvam každý deň, tohle je predsalen stráviteľnejšie :)

Firewind – Firewind

Firewind odjakživa slúžil najmä ako glorifikovaný sólo projekt mimoriadne nadaného (a patrične sebavedomého) gitaristu Gusa G. Spevákov sa tu vystriedalo pomerne dosť.

Tentoraz Gus povolal za mikrofón skúseného Herbieho Langhansa (výborný je na albume King of Persia od Symphonity a samozrejme na Avantasii) a veruže sa vyplatilo.

Už na Immortals sa Firewind pomaly zviechal a na najnovšom rovnomennom albume to Gus a spol. odpálili na plné grády. Teším sa na najbližšie live stretnutie :)

Marko Hietala – Pyre Of The Black Heart

Úprimne, keď Marko Hietala ohlásil sólovku, nevedel som, čo mám očakávať. Nejaký derivát Nightwish alebo Tarot, prípadne niečo úplne iné?

Veruže ma starý huncút Marko prekvapil. Nie je to tak celkom metal (resp. nie celý čas) a už vôbec nekopíruje svoje party z Nightwish-u (skôr na najnovšom NW je cítiť jeho vplyv v poslednom songu Endlessness).

V plnej miere tu ukazuje svoje skúsenosti aj schopnosti ako speváka. Raz tlačí na pílu, inokedy ukáže citlivejšie polohy (z komentárov v rôznych diskusiách som vyčítal, že mnohých dotlačil k slzám song The Voice Of My Father, napríklad).

Nuž a vo svetle nedávnych udalostí (oznámil odchod z Nightwish a pauzu v rámci verejného pôsobenia) mi nezostáva nič, len so slzičkou v oku (ako osobnosť som ho žral viacmenej odkedy počúvam Nightwish, teda cca okolo albumu Once) mu poďakovať a popriať veľa šťastia a úspechov v ďalšom pôsobení. Nepochybujem, že po nejakom tom oddychu dá svetu podobne lahodnú nahrávku. Cheers \m/

 

Special mention:

Mick Gordon / Chad Mossholder – Doom Eternal OST

Kto by dokázal zabudnúť na brutálne a “punishing” zvukové motorové píly z DOOM-u 2016, vďaka ktorým sme si my hráči užili každú jednu oddelenú démonickú končatinu, vytrhnutý orgán a oceány krvi naokolo.

Síce sa okolo soundtracku k DOOM Eternal strhla pomerne zábavná mela (pre účastníkov zrejme nie až tak), výsledok je aj tak parádny (DLC Ancient Gods Part I som nepočul, bohužel). Zas si to odnesú sily pekelné. Muahahahaha \m/

Fanúšikovské video so skráteným trackom The Only Thing They Fear Is You:

Sorka za predlhú cestu k top albumom, ale učinil by som neodpustiteľný hriech voči metalu, ak by som vám nepredstavil aspoň zlomok z kvalitky, ktorá sa v 2020 urodila.

Hádam vám ešte v zvukových žalúdkoch ostalo miesto :)))

 

TOP 5: Magnum – The Serpent Rings

Dnes už legendárna/kultová kapela z UK, balansujúca na hrane medzi hard rockom, AOR a power metalom. Nechcem ich podhodnocovať, ale je fakt, že nebyť Catley-ho účasti na albumoch Avantasia, nepoznalo by ich zďaleka toľko ľudí.

Zbežne som si preskúmal ich tvorbu, predovšetkým nový album. Uchvátil ma vyslovene príjemným plynutím, aj spôsobom, akým v sebe snúbi starý pôvab a sviežu, modernú produkciu.

Čarovné melódie a nestarnúci Bob Catley na ich čele. Emócie ako na horskej dráhe a v nejednom momente sa mi ako poslucháčovi zažiadalo si zaspievať s nim (to by asi susedia neprežili v zdraví :D).

Ak ste sa v priebehu článku pýtali, prečo sa ten či ktorý album nedostal do top 5, tu je odpoveď. Lebo Magnum. Postavte niektoré z nich vedľa temnej rozprávky s Catleym a je vymaľované :)

 

TOP 4: Communic – Hiding From The World

Mushroomhead museli dlhé roky odrážať komentáre, ako kopírujú Slipknot. Communic musia doteraz v interview vysvetľovať, že nevykrádajú Nevermore (pozdravujem Metalopolis, kde tento naratív stále fičí).

Kto má poriadne napočúvané obe kapely, rozdiel spozná takmer okamžite. Nevermore boli vždy technickejší, ale popri riffoch využívali hodne aj leady a rôzne iné vyhrátky, nebáli sa rýchlosti a celkovo dynamiky. Communic zas zakladali svoje kompozície na groovoch, tiahlych riffoch, sóla a vyslovené leady využívali v menšej miere. Tam, kde Nevermore zachádzali aj do thrashu či melodeathu, Communic sa držali v stredno-tempovom progu.

Jediná väčšia podobnosť je v rámci hlasov. Je pravda, že Stensland disponuje podobným hlasom ako Dane (ale len v istom rozsahu, Stensland nejde moc do výšok), ale tam to končí. Sám sa v jednom staršom rozhovore vyjadril takto: “Myslím si, že sa nám podarilo vytvoriť náš vlastný zvuk a štýl, ale rozumiem, že ľudia nachádzajú podobnosť v rámci spevu, ale tak moje hlasivky skrátka znejú, nemôžem si len tak kúpiť nové, aby som mal iný hlas. Spievam s tým, čo mám a ak sa ľuďom chce porovnávať to s Nevermore, tak to beriem (skôr) ako pochvalu.”

Keď sme si vyjasnili základné veci, poďme na gro veci. Communic sledujem približne od druhého albumu Waves Of Visual Decay. Osobne považujem za ich zlaté obdobie prvé tri, The Bottom DeepWhere Echoes Gather neboli zlé, len nedosahovali také kvalitatívne výšky.

Pri počúvaní progu niekedy zabúdam sledovať texty, mnohokrát na jedno kopyto o snoch či všeobecné bláboly o psychike. Communic vybočovali tým, že sa zameriavali na sociálne veci a temné stránky duše.

Na Hiding From The World dostala väčší priestor sebareflexia, neraz sa v textoch rozoberajú rôzne úzkosti či depresívne stavy (téma spracovaná podobne kvalitne ako pri poslednom Darkwater).

 

TOP 3: Lords Of Black – Alchemy Of Souls – Part I vs Manticora – To Kill To Live To Kill (2018) / To Live To Kill To Live (2020) vs Niviane – The Ruthless Divine

Power metal nemusí byť len upišťaný naspeedovaný vlak plný generických prvkov. 2020 priniesol hneď tri našľapané nahrávky, ktoré si to rozdali o post top 3.

Lords Of Black dominuje nielen hutný zvuk, ale najmä fenomenálny hlas a spev Ronnieho Romera.

Manticora odvážne zmixovala nemilosrdný prejav kapiel ako Nevermore a dokonca miestami zašla ešte ďalej – niektoré pasáže pripomínajú skôr death či dokonca black metalové rúbačky, až kým nenabehne spev. Ani Kiuas sa neodvážili zájsť takto ďaleko, keď ešte experimentovali so spojením extreme metalového zvuku a čistých vokálov.

Bronzovú priečku si ale nakoniec vybojovali mne donedávna neznámi Američania Niviane. Keď mi song League Of Shadows nabehol náhodne na YouTube, musel som checknúť, či sa mi to len nezdá – žeby Dark At Dawn znovu ožili?

Nie, to len títo šikovní metalisti akoby prevzali duchovný odkaz spomínanej kapely a pridali k tomu svoj vlastný spin. Akoby som znovu počul Thorstena Kohlrauscha a jeho hlboký hlas na vlnách nadupaných melódií.

Dávno ma iný projekt/kapela tak nepotešila ako práve Niviane (naposledy objav zvaný Kull, v zásade znovuzrodení Bal-Sagoth). Dúfam, že podobne ako DaD aj oni dokážu udržať drive aj pestrosť z tohto albumu a rozvinú ich ďalej.

 

TOP 2: Black Crown Initiate – Violent Portraits Of Doomed Escape vs Oceans Of Slumber – Oceans Of Slumber

Pri kozmickej zrážke starého Opeth-u a Meshuggah dopadol jej produkt niekde v USA a rozhodol sa hrať prog death metal s občasnými prvkami djentu (najmä tá baska omg). Opäť ma vrátili spomienkami do čias, kedy som popri učeniu sa na maturity blastil Opeth, ah, good times :)

Zasa raz spomeniem YouTube (napriek svojim chybám mi cez náhodný výber a zdanlivo odveci návrhy pomohol objaviť pomerne fajné záležitosti). Nejaký čas som odolával, až som si nakoniec pustil songy z najnovšieho CD Oceans Of Slumber. No. Ty. Vole.

Raz jemné ako srsť mačiatka, inokedy brutálne, akoby vám chcelo vyškriabať oči. Pomedzi growly a party z domén Opeth či Beyond Creation či dokonca doomu si pláva prenádherný hlas Cammie Gilbert. Objektívne existuje dosť technicky možno lepších speváčok, ale máloktorá znie tak pekne. Nemusíte vedieť, ako vyzerá, to je nepodstatné, tá krása SÁLA z hlasu.

Arjen Lucassen si môže akurát hlavu o stenu trieskať, že ju lepšie nevyužil na Transitus. Jeho chyba. Tu však exceluje na plnej čiare.

Nebyť jedného konkrétneho albumu (TOP 1), víťazstvo by mali v kapse…

 

TOP 1: Nightwish – Human :II: Nature

Nightwish sú síce moja srdcovka, ale rozhodne sa nepovažujem za nekritického fanboya (to by prvú priečku vyhrali už v 2015, keď vyšlo CD Endless Forms Most Beautiful). Podrobný rozbor najnovšieho albumu si môžete prečítať tu.

Keď som článok/recenziu písal, ešte som dúfal, že si predstavenie CD naživo užijem v Berlíne v decembri. Človek chce, Covid zmení.

Niekoľko albumov cerilo zuby a ukazovalo potenciál “zosadiť” Human :II: Nature z trónu, ale nevydalo. Ayreon stroskotal na nude, Niviane síce vydali pecku, ale neodpálili dekel dostatočne ďaleko a Oceans Of Slumber boli *TAKTO* blízko.

Nightwish vydali nádherný album, asi najlepší od čias Once, keď to od nich už len málokto, vrátane mňa, čakal.

Radosť z peckóznej nahrávky nedávno trocha zatienila správa o odchode Marka Hietalu z kapely (sám vo vyhlásení krotil vášne niektorých fans, ktorí už-už podozrievali Tuomasa z viny na situácii).

Otázka je, ako ho chcú nahradiť, teda či nájdu komplet balík spevák/basgitarista/skladateľ ako bol Marko, alebo sa uspokoja s dobrým basákom, možno s trochou skladateľskými vlohami. Ak si Troy trúfa aj na Markove spevácke party, tak ako skvelú voľbu by som špekuloval Lauriho Porru alebo Jariho Kainulainena. Kainulainen je elitný basgitarista, Porra takisto, akurát má ešte aj skladateľské schopnosti a v minulosti mal skúsenosti aj s orchestrom.

Kainulainen v minulosti hviezdil predovšetkým v Stratovarius a Evergrey, Porra sa stal jeho nástupcom v Stratovarius a spolu s Kupiainenom priniesli do kapely čerstvý vietor (a killer songy, viď Eternal). Trikrát hádajte, akú kapelu v minulosti adoroval Tuomas? No pressure, just sayin’ :)

Skvelý album či na prechádzky, ako aj na pokojné rozjímanie doma :) Obrázok pôvodne z filmu Chrobáčikovia 2, edit by me :D

“Razmatus Award 2020” teda poputuje znovu do Fínska. Tentoraz z logistických (Covid situácia a komplikovaná cesta fyzickej ceny k tak veľkej kapele), ale aj finančných dôvodov (výroba “symbolickej” ceny ma celkovo stála cez 100 eur, čo vzhľadom na súčasné podmienky neutiahnem) poputuje ku kapele len v elektronickej podobe (grafický motiv by Ewikovo ARTwork). Prípadnú reakciu od kapely pridám do tohto článku ako update :)

 

Ledva rok 2020 skončil a už sa derú prvé kvalitné plody na povrch. Zbrane vytasili Phantom Elite, sľubnú novinku vydali symfonici Therion a ďalšiu pecka sa zrejme rodí v novom CD od Evergrey. Skrátka all guns blazing \m/

Ako vždy ďakujem za pozornosť a dúfam, že som vám aj tentoraz rozšíril metalové obzory. Rip and tear, till it’s done, my friends \m/

Zdroj: Meme Generator

Teraz najčítanejšie