Denník N

Barokové impresie (2012)

Genius loci a DNA miesta: Námestie Gerard Douplein a trh Albert Cuypmarkt v Amsterdame.

Slnko robí v uliciach Amsterdamu vždy veľký rozruch. Kvantita obyvateľstva nachádzajúca sa vonku sa znásobuje v závislosti od svetelnej intenzity jeho jasu. Nie je nutné, aby vyložene hrialo. Stačí, že svieti. Akonáhle, čo i len na chvíľu vykukne spoza mrakov, ulice a terasy sa plnia domácim i zahraničným obyvateľstvom. Ba čo viac, slnko je pre mnohých zosobnením tepla. Pritom je absolútne jedno koľko stupňov ukazuje teplomer. Rovnica je jednoduchá. Slnečno rovná sa teplo. Dôkazom platnosti tohto konštatovania sú pre mňa mužské indivíduá odeté vo fešáckej košieľke, ktorú prekrýva diétny svetrík s V-čkovým golierom a hráčom Póla na bradavke. Na hlave ušianka a na krku šál, pretože v kalendári figuruje ročné obdobie – zima. Dolné končatiny majú však odeté v kraťasoch a hustejšie tipy si obujú flip-flopy. A to i teraz, vo februári. Ich ženské ekvivalenty majú oblečené hodvábne šatočky a ležérne rozopnutý svetrík na gombíky. Severský vzor na ňom je pre ne asi zárukou odolnosti voči vetru a mrazom. Šál je súčasťou sezónneho outfitu. Chodidlá im krášlia balerínky.

Apropo, zima. Zima je v slovenčine homonymum. Slovo vyjadruje tak ročné obdobie, ako aj nízke teploty a z nich vyplývajúci pocit chladu. Holandčina, podobne ako napríklad angličtina, zdá sa, nerozoznávajú príbuznosť týchto dvoch fenoménov a asi preto na ne majú dve rozličné slová. Winter a koud. Možné je, že aj vďaka tomu, že Holanďania (i Angličania) tieto dva fenomény významovo separujú, dokážu separovať somatické reakcie na vnemy samotné.

Slovenčina ma má zjavne ešte stále v hrsti, lebo sám som takýto stav nezávislosti na vonkajších okolnostiach zatiaľ nedosiahol. Mnohí ľudia sa evidentne neobliekajú podľa počasia. Iným determinantom než jazyk, ovplyvňujúcim ich rozhodnutia môže byť spoločenská udalosť. Alebo jednoducho, aktuálna nálada. Neviem však prečo ma to vlastne tak prekvapuje. Veď pestrosť názorov a chutí nielen v obliekaní je pre Amsterdam typická. (Písal o tom aj Boris Filan v jednom zo svojich Tam-Tamov.) Diverzita je vôbec jedným zo znakov na ktorom si podľa mojich informácií Amsterdam vždy zakladal. Práve táto charakterová črta mi na tomto meste vždy imponovala. Dúfam, že to tak ostane aj naďalej.

Slovo “všehochuť” je pre Amsterdam dúfam vhodným verbálnym ekvivalentom nielen toho, čo si jeho obyvatelia a návštevníci obliekajú, ale takmer doslovne toho, čo reprezentujú trhy. Najväčším mne známym je Albert Cuypmarkt. Dlhá ulica v štvrti s názvom De Pijp je šesť dní do týždňa naládovaná človečenstvom a stánkami plnými všetkými možnými stimulantami zmyslových receptorov. Návšteva tohto trhu je pre mňa stále radostnou udalosťou. Vôbec nejde o to si tam niečo kúpiť. Aj keď bez toho sa to nikdy nezaobíde. “Hollandse Nieuwe”, teda nakladané slede s cibuľkou a kyslou uhorkou, teplé “stroopwaffels”, čiže karamelové vafle, či voňavá zmes orechov sú nástrahy ktorým sa len ťažko odoláva. Čerstvé ovocie a zelenina, korenia alebo kytica kvetov býva mojou najčastejšou investíciou. Produkty s obmedzenou dobou spotreby, prchavé vône všetkého druhu a vizuálne pasce materiálneho blahobytu sú mi trvalou spomienkou na toto miesto. Každá návšteva trhu tieto vnemy upevňuje a aktuálne oživuje.

Emocionálnu spoluúčasť na živote v mestskom prostredí zvyknem potom kontemplovať v niektorej z kaviarní nachádzajúcich sa v bezprostrednej blízkosti čulého ruchu organizovaného chaosu. Pri pohári vína, piva alebo šálke kávy či čaju. V závislosti od počasia, alebo jednoducho od aktuálnej nálady. Vhodným miestom je napríklad útulné námestíčko – Gerard Douplein.

Gerard Dou bol holandský barokový maliar. (Rovnako ako Albert Cuyp.) Vynikal svojou precíznosťou v imitácii reality a majstrovstvom techniky šerosvitu. Perspektívu ovládal dokonale. Maľoval hlavne žánrové obrazy. Teda scény z každodenného života. Napríklad – trhy.

Otvorený priestor námestia Gerard Douplein je vklinený medzi prevažne tehlové domy hnedastých tónov. Tak typických pre architektúru štvrte De Pijp. Ich tiene rotujú spolu so slnkom po dlažobných kockách. Tak ako jeho dvoj i štvornohí návštevníci. Každý ide svojím tempom a smerom. Spolu s kedysi chatrnou robotníckou výstavbou konca 19-ho a začiatku 20-ho storočia tu merajú čas aj tri špirálovito točené piliere – ako od Berniniho.

Ich autorom je sochár, Hendrik Simon (Henk) Duijn (*17. 4. 1950). Autorovým zámerom bolo námestie oživiť nevšedným prvkom, barokovým diadémom. Každý z pilierov je postavený zo štyroch na sebe položených betónových dielov. Ich hornú časť korunujú bronzové kužele. Kužele, koruny, majú perforované steny tak, aby nimi prenikala žiara svetelného zdroja umiestneného v ich vnútri. Stĺpy nie sú celkom hladké. Majú v sebe priehlbiny v ktorých sú osadené sklenené a mosadzné ornamentálne prvky. Kvetinové koše, rozety a mušle lipnú na belavej obline stien ako perníkové koláčiky na slávnostne prestretej tabuli. Modré, červené a zelené sklíčka (pre každý pilier jedna farba) v slnečnom počasí hádžu farebné prasiatka. Všetky tieto priestorové ozdoby dopĺňajú plochy bielych a modrých ťahov štetca, tak charakteristických pre post-modernú estetiku 90-tych rokov minulého storočia. Nečudo. Celkový charakter jednotlivých prvkov a ich dekoratívne uloženie na ploche dáva tušiť dobe vzniku diela (1993). Barokom inšpirované, betónové špirály evokujú štruktúru DNA. Isto sú autorovou reflexiou na multikultúrny charakter, na DNA tohto miesta a mesta.

Keď sadne večer z korún pilierov prýšti svetelná žiara a kreslí počarovné ornamenty. Ich mäkké tvary sa rozlievajú po stenách budov a dlažbe. Námestíčko sa kúpe v barokovej tieňohre chiaroscura. Kontemplácia končí. Dospel som k názoru, že namiesto Bachovej fúgy do tohto prostredia pasujú Beastie Boys a ich The In Sound from Way Out!. Hodia sa mi do nálady i k Duijnovmu vteleniu postmoderny a baroka. Album i môj dnešný deň finišujú pri “Drinking Wine”. Na zdravie!

Henk Duyn: bez názvu (1993)Henk Duyn: bez názvu (1993) Henk Duyn: bez názvu (1993), detailHenk Duyn: bez názvu (1993), detailPS: Tento text som napísal ešte v roku 2012, preto nereflektuje súčasnosť. Je však opisom miesta, ktoré sa odvtedy vizuálne veľmi nezmenilo. Uverejňujem ho s istým pred-koronovým sentimentom.

Teraz najčítanejšie