Žena s rukou v nohavičkách
Masturbovať – áno či nie?
Áno, ale nie na verejnosti.
V angažovanom spoločenskom mesačníku Kapitál vyšiel článok od mladej slovenskej spisovateľky Sone Urikovej s názvom Ako sa naučiť masturbovať pri rozprávkach.
Pred nejakým časom sa objavili detské knižky, ktoré sa citlivou a prístupnou formou zaoberajú témou smrti či straty blízkeho, a tak som si pomyslela, že sa v detskej literatúre zrejme načali aj ďalšie tabuizované témy a Soňa Uriková nám o tom porozpráva.
Neporozpráva.
V úvodnej vete poznamená, že na školách stále chýba sexuálna výchova, niekde uprostred textu sa spomenú pretrvávajúce spiatočnícke názory a tradicionalisti, ktorí strašia onanujúcich chlapcov oslepnutím, a v poslednej vete nadhodí autorka možnosť, že sa sexuálna fantázia nejakého dieťaťa možno prebudí práve počas nadchádzajúcich vianočných sviatkov, nad nejakým „pekným princom“.
Inak článok pozostáva zo zmienky o dvoch knihách pre dospelých a z osobných spomienok Sone Urikovej na úsvit jej vlastnej masturbačnej histórie.
Na čo myslíš?
Článok sa rozpadá. Mohli by sme povedať, že autorka nezvláda štruktúrovaným spôsobom podať svoju myšlienku, skôr sa však zdá, že nijakú myšlienku vlastne nemá. Prípadne ich má primnoho.
Kompozične článok pôsobí, akoby Soňa Uriková od písania odbiehala k nejakej inej činnosti. Alebo možno naopak, od nejakej inej činnosti, ktorá pohlcovala väčšiu časť jej energie, odbiehala k článku. Napísala odsek, nedbajúc, čo bolo v predošlom.
Pozrime sa na obsah článku konkrétne, chronologicky:
Nad prvou vetou by sme si mohli pomyslieť, že teda pôjde o tú absentujúcu sexuálnu výchovu, ale autorka veľmi rýchlo prejde k spomienke na svoju svätoštefanskú sexuálnu frustráciu. Vzápätí povie, že sa chce podeliť o to, aká sexuálne nevychovávaná bola ona sama. Nato sa dozvieme niečo o jej detstve a potom nasleduje odsek o Káčerovcoch, ktorý sa podľa mňa nedá ospravedlniť ničím, zo žiadneho uhla, v žiadnom z možných svetov.
Nasleduje úryvok z pesničky, ktorá pochádza z roku 2014, to už bola Soňa Uriková určite veľká slečna.
Čoskoro sa dopracujeme k podkapitole, kde Soňa Uriková spomenie americkú filmovú teoretičku Lindu Williams a jej úvahy o horore, porne a melodráme. Prizmou týchto úvah sa vzápätí pozrie na modernú rozprávku a vyvodí z toho prazvláštne závery, ktoré možno dobre znejú, ale ani v najmenšom sa nezhodujú s realitou. K tomu sa vrátim neskôr.
Ďalej sa dočkáme prepracovanej verzie Alice v krajine zázrakov od Alana Moorea a Melindy Gebbie, čo je zrejme jediná kniha, ktorá je skutočne relevantná k téme. Potom príde Angela Carterová, ktorá je nepochybne skvelá a tiež prerobila mnoho rozprávok (v českom preklade vyšli pod názvom Krvavá komnata vo vydavateľstve Argo), ale tie sú, mám taký dojem, určené pre dospelých. O tom, či Carterovej detské knihy (napísala tuším tri) vykazujú nejaké známky pokrokovosti v tomto smere, neviem nič, a neinformuje nás o tom ani Uriková, hocako je to podľa nadpisu jej proklamovaný predmet záujmu.
Záverečná podkapitola prinesie guláš z pieskoviska, prvých bozkov a svadby, ženské predstavy a neistú maskulinitu, a úplne nakoniec niekoľko extrablbých viet, ktoré si tiež rozoberieme zvlášť.
Zhrnutie formálneho problému
Otázky ako detská sexualita či chýbajúca sexuálna výchova sa tu zbagatelizovali, kým obrovská téma rozprávok, ich niekdajšej a súčasnej podoby, sa sploštila a vybavila niekoľkými zjednodušenými závermi.
Iste, môže byť ťažké udržať myšlienku, ak sme si vybrali pomerne širokú tému. Na druhej strane, na to máme redaktora, aby nám v prípade potreby pomohol. A v prvom rade by sme si skutočne mohli vyjasniť, čo chceme povedať.
Článok Sone Urikovej nevdojak vyzerá, akoby ju prednostne zaujímala rozšafnosť jej vlastného dozrievania, kým súvisiace analýzy sú len kýptiky náhodne povešané okolo.
Moderné rozprávky
Tiež nie som odborník a na nejakú zmysluplnú debatu by sme si museli vymedziť, o akej vekovej kategórii sa vôbec bavíme, alebo hocijakým iným spôsobom si tému zúžiť. Niekoľko poznámok napriek tom mám.
Keď sa bavíme o moderných rozprávkach (od animovaných filmov po romantické série, knižné i filmové), horor a sex/erotika z nich boli vypreparované a vytiahnuté. Zostali z nich len tie melodrámy, boy meets girl: väčšinou skončia spolu, ale aj keď nie, možno sa telesným rozkošiam oddajú mimo obrazu (pokiaľ to zameranie na cieľovú kategóriu dovolí). A ak ani to nie, stále nám zostane pred očami ideál muža, ideál vzťahu, nepoškvrnenosť, osud, nenaplnenosť v každom možnom zmysle.
To je obrovské zovšeobecnenie, Soňa Uriková tu nahádzala do jedného vreca veľmi veľa vecí, a všetky ich rovnako zamietla. Neuvádza pri tom ani jeden jediný príklad. Naozaj netreba?
Pod hororom si možno každý predstaví niečo iné, ale prinajmenšom tzv. upírske romance, ktoré boli donedávna nesmierne populárne, s týmto žánrom pracovali bez zábran.
Nedávno spomínaná séria After od Anny Todd prináša veľmi typický príbeh o nevinnom dievčati a svetáckom krásavcovi, nabitý erotikou, šťavami a oblizovaním; prvý diel sa končí tým, že krásavec svojim kamarátom prináša plachtu zaflákanú menštruačnou krvou, na dôkaz, že dievča skolil.
Pri knihe sa uvádza ako odporúčaný vek 14 a viac rokov. To je orientačný údaj, ktorý určite potrebuje vydavateľ aj kníhkupec a o ktorý ešte stoja mnohí rodičia; reálny vek čitateliek je často omnoho nižší. Povedzme, že pri tejto sérii sa aspoň vie, o čo ide, zároveň však vychádza mnoho ďalších, ktoré dieťa chce, chce, chce, a matky potom vypisujú na Goodreads, aby si overili, či tam pre desaťročnú nebude niečo nevhodné.
To sa dávno vymklo spod kontroly.
Naopak, úzkostlivo pod kontrolou zostáva dozrievanie v oficiálnom prúde. Klára Vlasáková, dramaturgička z detského kanálu Českej televízie, v jednom rozhovore spomínala, že sexuálne dospievanie sa v mainstreamových médiách na škodu veci tabuizuje; na jednej strane sa robia dostatočne sterilné programy pre najmenšie deti, na druhej strane úplne iný obsah pre dospievajúcich, a medzi tým vládne rozpačité ticho. Ako keby sme všetci pohlavne dozreli cez noc, takže sa to dá obísť. A to je nepochybne problém.
Neviem, ako je to s literatúrou pre mladšie vekové kategórie. Keby o tom niekto (niekto informovaný) chcel napísať článok, to by rozhodne mohlo byť zaujímavé.
Hlavne buď rozumná
Úplný záver Urikovej vývodov:
Slzy, krv ani ďalšie telesné tekutiny zo svojich životov nemôžeme úplne vytesniť. Sex je v hlave aj v lone, erotiku – tak ako kritické myslenie – si treba uvedomiť racionálne. A uvedomenie môže prísť vo forme pekného princa v detskej knižke, pokojne aj na Štedrý deň.
Neviem, čo to bolo, čo jej nadiktovalo tento článok, ale rácio podľa mňa nie.
Veta je krivá: Uriková v podstate hovorí, že kritické myslenie si treba uvedomiť racionálne. Označiť to za tautológiu by bola ešte lichôtka; to ani len nemá zmysel. No nič to, štylistika.
Zásadnejšiu poznámku mám k obsahu. So sexuálnym dozrievaním, ale aj s tým, ako sexualitu prežívame ako dospelí, je spojená celá škála pocitov a zážitkov, ktoré potrebujeme vnímať, spracovať a integrovať. Racionálne uvedomovanie je samo osebe málo.
Môžem si racionálne uvedomovať, že všetko je dovolené, a predsa cítiť silné zábrany.
Môžem vedieť s absolútnou istotou, že nerobím nič zlé, a pociťovať trýznivé výčitky svedomia.
Zoznam by mohol pokračovať donekonečna.
Jan Haley spomína vo svojej knihe venovanej Miltonovi H. Ericksonovi a jeho terapeutickej škole, ako Erickson pomohol nejakej klientke vyriešiť dlhodobé problémy v sexe tým, že jej navrhol, nech si presunie cestičku vo vlasoch. Príliš dobre ju vychovali, vyrástla z nej poslušná, učesaná žena, ktorá sa bála rozkoše.
Našiel vhodné symbolické gesto, na aké naše nevedomie výborne reaguje.
Myslím, že práve Erickson razil teóriu, že človeku sa dá pomôcť veľmi efektívne aj bez toho, aby sme sa prekopávali k zdroju jeho inhibícií či psychologických problémov, a že rácio nám naopak často stojí v ceste, ak si chceme pomôcť. (Na to by asi celkom sedela Adornova poznámka, že „přemíra analýzy zatemňuje obsah“.)
Poznamenám, že jeho prístup nie je ojedinelý.
Koniec koncov, nie je to len erotika, ale aj intimita. Nie sú to len slzy, krv či ďalšie tekutiny, ale aj krehké pradivo duše, nezáleží na tom, či detskej alebo dospelej. Soňa Uriková rozoberá tie najosobnejšie veci v živote ako mäsiar.
Rozprávky kedysi
Predstavovať si tradičnú rozprávku ako syntézu troch „telesných žánrov“ v súlade s terminológiou Lindy Williams, to je zužujúce a zavádzajúce. Skôr by sa dalo odraziť od poznámky, ku ktorej sa Soňa Uriková dopracuje v poslednom odseku:
Rozprávky kedysi okrem zábavnej funkcie slúžili ako učebnice správania. Vystríhali poslucháčov a poslucháčky pred konaním zla, učili ich, vysvetľovali vzťahy na jednoduchých archetypoch.
Dalo by sa, pravda, uvažovať nad tým, či zábava dlho nebola druhoradá.
Rozprávka ako útvar sa vyvinula z mýtu, hlavný posun spočíval v tom, že mýtus objasňoval kozmický poriadok, kým v rozprávke už ide o poriadok sociálny. Z mýtu si rozprávka vzala aj iniciačné skúšky a rituály, aj keď si ich postupne prispôsobila.
Ak hlúpy Jano bez väčšieho úsilia môže dostať princeznú a pol kráľovstva, to už s mýtom nemá veľa spoločného. Rovnako nemetaforické hrnce zlata a iné poklady. To už je zbožné želanie prostého ľudu, sociálne znevýhodnených vrstiev, ktoré si rozprávku prisvojili.
To bol vývar z Meletinského. Za ktorý sa ospravedlňujem. Meletinskému.
S pôvodnými rozprávkami sme toho možno stratili o dosť viac, než si myslíme. Potom tu máme napríklad mužov, ktorí sa ani po tridsiatke emocionálne neodpútali od svojich matiek. Psychologicky povedané, neprešli individuačným procesom. A podobné fenomény.
Keby niekoho skutočne zaujímalo, akými premenami prešli klasické rozprávky, dobrá mi pripadá kniha Ženy, které běhaly s vlky od Clarissy Pinkolovej Estésovej. Autorka si poniektoré vzala a zrekonštruovala ich – vrátila do nich všetky podstatné symboly a deje, ktoré im pôvodne dodávali ich náučný (a povedzme aj spirituálny) charakter.
Podrobnejšie si všíma napríklad príbeh o Modrofúzovi alebo nádhernú, pôvodom ruskú rozprávku o Vasilise. Vezmi si s sebou tuhle lebku na klacku. Úplne super.
Ja si hovorím – tie staré rozprávky sú vystavané na mnohých symboloch, ktorým naše nevedomie stále rozumie. Niekto by sa toho mohol chopiť, dať ich dokopy a vydať. Doba dnes hrôze, krutosti a sexualite praje, otupeli sme, každý podnet je vítaný, predávať by sa to mohlo výborne, a zároveň by sme sa nevedomky čosi naučili. Nie?
Kolektívne nevedomie ako entitu existujúcu popri osobnom nevedomí jednotlivca zadefinoval C. G. Jung.
Junga v jednej vete spomenie aj Soňa Uriková.
Ja som teoreticky zástancom takých alternatívnych prístupov v publicistike, keď dostane viac citačného priestoru nejaký moderný pesničkár než tradičná autorita, ale Urikovej to nevypálilo najlepšie.
Transparentná spoločnosť
Žijeme v dobe, keď súkromie prestáva byť samozrejmosťou. Stiera sa hranica medzi vnútorným a vonkajším svetom, hranica medzi verejným a súkromným, a to v nás na nejakej úrovni musí vyvolávať veľkú neistotu. Je niekedy ťažké vybudovať si dôveru k jednému blízkemu človeku; ak sa vytráca súkromie, musíme tak nejako dôverovať celému svetu.
Slovom, za takýchto podmienok sme omnoho zraniteľnejší a hlavne neistí. Samozrejme, to by mohol byť skvelý východiskový bod na sebapoznávanie, ale väčšina z nás tú neistotu zrejme skôr nejako kompenzuje.
Ktovie, či takou kompenzáciou nie je aj článok Sone Urikovej.
V každom prípade sa mi zdá, že predstavuje skôr symptóm problému než jeho možné riešenie.
Záver, bibliografia a vyznanie
Keďže na publicistický text to nevyzerá, napadlo mi, či by sa Urikovej text nedal vnímať ako text umelecký.
Asi nedal.
Mala som tu k tomu celý odsek, vrátane nejakých príkladov sebaukájania v slovenskej literatúre, ale článok už je dlhý. Vzhľadom na to, že priebežne spomíname masturbáciu, spolieham sa na ľudskú zvedavosť a rátam s tým, že 9 z 10 čitateľov sa dostalo až sem; nebudem však ďalej pokúšať šťastie.
A možno niekto blažene zaspal, keď prišla reč na rozprávky. To by bolo pekné!
Článok Sone Urikovej sa dá prečítať online, nájdete ho tuná.
Poznamenám, že jeden nepodarený text ma neodradí, Soňa Uriková mi stále pripadá ako to zaujímavejšie na slovenskej intelektuálnej scéne.
Tento dojem mi tiež nediktuje rácio.
Mám proste pocit, že je schopná samostatného myslenia.
V mori našich rozumkárov, ktorí všetci odpisujú jeden od druhého, by to bola vzácnosť.
Uvidíme.
