Pozitívne dôsledky vedeckého poznania vnímal už v 19. storočí i Victor Hugo

V jeho románe nájdeme zväčša príklady, kedy bola dôvera a viera v dobro zneužitá a kruto potrestaná. Zobrazovaním osobných tragédií sa zdá, že autor chce čitateľov vystríhať pred vierou v nezištnosť či úprimnosť. Avšak mladý romantik, autor Chrámu Matky Božej v Paríži sa nechce poddať zrelému realistovi, autorovi Bedárov. Celú premenu Jeana Valjeana vyvolala práve dôvera biskupa, s ktorým sa hrdina románu na začiatku stretáva.

Striedanie obrazov ľudskej dobroty a podlosti náhle dopĺňa Hugova poznámka, ktorá v kontexte dnešných dní pôsobí ako príklad jasnej mysle: „Niektorí sa ešte pamätajú na veľkú epidémiu záškrtu, ktorá zúrila pred tridsiatimi piatimi rokmi v Paríži v štvrtiach, priliehajúcich k brehom Seiny, a ktorú využila veda na to, aby vyskúšala vo veľkom meradle účinnosť vstrekovania kamenca, dnes tak prospešne nahradeného vonkajším natieraním jódovou tinktúrou.“ Aby sme nezabudli na kontext v ktorom sa nachádzame, autor ihneď pokračuje v zobrazovaní cynizmu niektorých predstaviteľov bedárov: „Za tejto epidémie Magnonka stratila v ten istý deň, jedného ráno, druhého večer, obidvoch svojich synkov, ktorí boli ešte v útlom veku. Bol to pre ňu veľký úder. Tie deti boli pre matku drahocenné; predstavovali osemdesiat frankov mesačne.“

Bez dôkladného historického výskumu je ťažké určiť, epidémiu čoho mal Hugo presne na mysli. Vo francúzskom origináli je použité slovo le croup, ktoré môže označovať záškrt, ale aj zápal hrtana, ktorý sa v slovenčine nazýva krup. Neviem presne, či si možno pod vstrekovaním kamenca predstaviť niečo príbuzné dnešnému očkovaniu. Síran draselno-hlinitý, ktorý je dnes nahradený hydroxidom hlinitým či fosforečnanom hlinitým, sa niekedy používal ako látka posilňujúca imunitnú reakciu pri očkovaní. Spolu s jódovou tinktúrou majú, okrem iných, aj antiseptické účinky.

Je zaujímavé, ako autor popri všetkých tých ťaživých opisoch zla, ktoré samozrejme z hľadiska zámeru románu kompenzuje obrazmi dobra, vo vyššie uvedenej ukážke implicitne dôveruje rozmáhajúcemu sa vedeckému poznaniu, ktoré v jeho časoch prinášalo čoraz viac svetla do tmavých životov ľudí. Victor Hugo nebol vedcom a práve preto vede dôveroval. Dnes využívame vedecké poznanie každodenne a v takom meradle, že sme stratili schopnosť diviť sa nad jeho výsledkami. V 19. storočí však úspech predstavoval akýkoľvek malý krok, ktorý viedol k zlepšeniu života samotného. Predstavme si zdesené tváre Huga alebo bedárov z jeho knihy, ak by počuli pohŕdanie poznaním, ktoré dnes predstavuje napríklad i masové očkovanie. Lekári by určite našli i rozumné zdôvodnenia, kedy je v individuálnych prípadoch lepšie neočkovať a psychológovia zasa dokážu pochopiť obavy vyvolané naliehavosťou očkovania. No nezdá sa, žeby boli toto väčšinové prípady. Problém je, zdá sa, v spomenutej dôvere.

Absurdné argumenty o čipovaní alebo inom sprisahaní „elít“ pri očkovaní sú síce teoreticky možné a lákavé, no prakticky sú neuskutočniteľné. Takýto predpoklad by totiž vyžadoval, aby boli do takejto akcie zapriahnutí mnohí vedci, ktorí sa na vývoji vakcín podieľajú, ďalej vedci, ktorí ich výsledky kontrolujú a napokon i ďalší ľudia, ktorí sa nejakým spôsobom podieľajú na sprostredkovaní vakcín. Takýto stroj by nebolo možné udržať bez toho, aby časom neskolaboval. Slovensko je toho príkladom, keď sa tu momentálne rozpadávajú i výrazne menšie zlodejské kliky. Na to, aby sme uznali, že je možné takúto bezškrupulóznu mašinériu udržať v chode, je potrebná absolútna strata dôvery. Ja neverím, že je drvivá väčšina vedcov a ľudí zapojených do organizácie očkovania zlých a skorumpovaných. Existujú samozrejme i politické či ekonomické záujmy, ktoré dokážu zneužiť čokoľvek. No predstava, že vzdelanie ľudí, ktorí objavujú nové možnosti a podieľajú sa na rozširovaní poznania, alebo moc politikov, že nevedie aspoň u niektorých k snahe o zlepšenie sveta, je nereálna a nebezpečná. Ak by niekto tvrdil, že ľudia sú dnes horší ako kedysi, tak nech si prečíta Bedárov, aby si overil, že to tak nie je. Život človeka, ktorý vo všetkom vidí zlo, nedôveruje iným ľuďom a neverí v existenciu aspoň trochy dobra, musí byť strašný.

Victor Hugo chcel svojím románom poukázať na dve spoločenské zlá: biedu a nevedomosť. Je potrebné si ale z neho vziať i poučenie týkajúce sa dôvery. Dôverovať rozumu a ľuďom, ktorí nám jeho ovocia prinášajú. Naša dôvera a viera v dobro bola v živote už sklamaná a určite ešte neraz bude. No to nie je dôvod na jej absolútne odmietnutie.

* * *

Slovenský preklad Bedárov od Victora Huga je možné nájsť vo viacerých vydaniach (najmladšie knižné vydanie je ešte z roku 1973 od vydavateľstva Tatran, v preklade Jána Belnaya a Jozefa Felixa) v regionálnych či mestských knižniciach. Pri šťastí môžu záujemcovia nájsť občas niektoré zväzky (komplet len výnimočne) i v antikvariátoch.