Denník N

Stráženie stavby: prvý rok

Poznáte ten pocit, keď vám už chýba len malý kúsok, ale musíte sa zmieriť s tým, že s tým budete musieť počkať?

Hneď na úvod by som sa chcel ospravedlniť. Na základe posledného dielu nášho seriálu mohol vzniknúť dojem, že my už bývame v domčeku. Ale veď sme ešte neskolaudovali! Takže len pre info – nosíme si tam veci, strážime stavbu a absolútne tam nebývame, veď to sa nesmie. Tak to by bolo.  Aby zase niekto z mesta vzdialeného 130km neposielal na náš stavebný úrad podnet, že bývame v neskolaudovanej stavbe. Ale každého čitateľa si vážim a ďakujeme za starosť!

Ako sme teda prežili prvý rok stráženia stavby a nosenia si vecí? O prvom mesiaci som už písal. Radosť a šťastie z diela, smútok z toho, že to ešte nie je úplne dokončené, financie v čudu, jeden príjem v domácnosti (lebo veď materská) a ešte aj neskutočný nedostatok času, keďže dochádzanie do práce bolo naozaj na dlho. Ale miesto a lokácia parádna, to sa musí nechať. Absolútny základ, čo sme museli doriešiť bolo dokúpiť a nechať nainštalovať svetlá, dať urobiť aspoň jednu vstavanú skriňu nech sa začneme zbavovať krabíc a vriec s vecami porozkladaných kade tade a urobiť na schodoch zábradlie a madlo. Plus bežné dokončovacie (už asi piate kolo) práce na interieri – lišty, ešte nejaké obkladačky okolo vypínačov a pobobne. Dve tisícky bratu len taky jazz, už sme radšej ani nič ďalšie neplánovali.

Bolo nám však jasné, že do konca roka sa bude musieť dorobiť všetko, čo ešte nie je úplne zaizolované a odolné voči vode a slnečnému svetlu. Sokel bolo treba zaklébrovať, parapety na okná (kde mal byť povodne tiež balkón ale sme ho zrušili a nikoho nenapadlo že treba parapetu tam dať, lebo kde nie je balkón tam je v okennej špalete len zateplenie a fasáda – ničím neprikrytá). A hlavný zádrhel bol samotný balkón na opačnej strane domu (ten ktorý sme naozaj zrealizovali). Ten bol zateplený, ale zhora nebol zaizolovaný a nebola tam ešte dlažba. Neviem prečo nikto do mňa nenahučal, že to treba zakryť. Ja spokojný som sa kochal aký je krásny až jedného dňa začalo poriadne pršať. A ja som po chvíli začul kvapkvanie vody. Jediné šťastie, že to bolo zvonka. Ale veľká útecha to nebola. Tepelná izolácia balkóna sa napila vody a medzi tehlovým múrom a zateplením začala zatekať voda – čiže napriek tomu, že vchodové dvere a okná do kuchyne a kupelne boli pod balkónom, tiekla po nich voda. Keď to uschlo, ostali tam škaredé biele pásy. Murár mi tvrdil, že mi to vravel, lenže ja som dilino, radšej mi to mal nalepiť na čelo. Kúpil som plachtu, zakryl som to a zaťažil, ale nič moc. Je dosť ťažké zakrývať balkón dlhý 6m a široký 1m vo výške 2.5m bez zábradlia. Po prvom pokuse som zistil, že na plachte sa tvorí jazero, ktoré čiastočne aj tak preteká na balkón, takže opäť zatekalo, aj keď menej. Urobil som spád, všetko možné som vyskúšal a vlastne som urobil čo sa dalo.

Na tieto nevyhnutné práce nebolo treba dáky veľký balík peňazí, ale aj tak bolo treba 4-cifernú sumu. Očakávané podnikanie sa ešte nerozbiehalo (teda ono išlo, ale zatiaľ bez väčšieho príjmu), pre banku sme boli nebonitní lebo materská, úspory boli v čudu a boli sme radi že vyžijeme. Ale to už tak býva, začiatky sú ťažké, treba to zvládnuť. Po krátkej nádeji, že to pojde cez stavebné sporenie (nasporenú časť sme už dávno vybrali, ale o úver sme doteraz nepožiadali) nakoniec pomohla rodina. Po kolaudácii ich pripíšem na zlatú ďakovnú tabuľu. Holt, ale nešli sme kupovať plazmovú TV, ale fakt robiť nevyhnutné. Murári mi rovno povedali, že ten sokel a balkón nemôžu takto ostať ďalšiu zimu. A ja som už odmietal tŕpnuť pri každom lejaku, že čo bude. Do vnútra našťastie nezatekalo, ale aj tak.

A tak sme sa v auguste dohodli, aby som nachystal dlažbu a že sa prídu urobiť nevyhnutné práce. Odokryl som balkón a poznášal odtiaľ všetky kvádre a tehly, čo slúžili ako záťaž a tvorba sklonu. Nečakal som, že balkón bude suchý, ale dosť som sa zhrozil, keď som zistil, že bol doslova napitý vodou – teda izolacia, betónova doska samozrejme nie. A je to vlastne aj logické, nejaká voda sa dnu vždy dostala, ale odpariť sa nemala ako. Ale to už bolo jedno, bol pomerne teplý záver leta a tak som dúfal, že po odkrytí to vyschne, hoci ide o severnú stranu. Lenže po prvom celodennom „sušení“ som zistil, že to obschlo minimálne a zjavne bude potrebných niekoľko dní teplého suchého počasia. Jediný lejak mohol celú operáciu zhatiť. Začal som podrobne sledovať predpovede počasia a niekoľko krát som tú sprepadenú plachtu nosil hore – dole a zaťažoval. Nakoniec sa dobrá vec podarila a koncom augusta bol balkón fakt suchý. Predpoveď počasia bola priaznivá, v noci nemalo pršať a na druhý deň ráno mali prísť chlapi a zaizolovať to.

Lenže bolo leto, počasie sa mení rýchlo. Večer na pive vonku na terase v krčme (doma ešte nebola terasa) som ešte refrešoval radar na shmu, či náhodou nejaká búrka nie je na obzore. Už bola síce tma, ale prinajhoršom som ešte mohol znovu plachtu aspoň zhruba prehodiť. Zdalo sa, že v Rakúsku niečo bude, ale u nás nemalo byť nič. Po polnoci v posteli som začul zvonku temný hukot. Samozrejme pršalo. Vlastne nie, lialo ako z krhle. Presnejšie, ako keby ste pustili sprchu naplno. Bol to taký príval, že cez otvorené okno na kúpelni nám urobilo mláku na podlahe. O dve hodiny vyrazilo poistky. Keďže balkón neodvádzal vodu, ale ju sal, zhromažďovala sa medzi betónovou doskou a izoláciou. Nápor prudkého lejaku ju tlačil smerom k stene a začala sa vpíjať do tehly. No a neďaleko zvnútra je rozvodná skriňa a voda začala kvapkať cez ňu. Jediné šťastie, že elektrikár si urobil svoju robotu dobre a nenastal nijaký skrat. Dokonca vyhodilo len jeden okruh z troch. Na druhý deň ráno šokovaný nevyspatý som otváral mokrý rozvádzač a sledoval mokré zelené pásky po stene (fasáda je zelená) čo zostali z noci. Našťastie sa nič nestalo, rozvádzač sa vysušil a elektriku som normálne nahodil. Ráno mi písali chlapi, či u nás pršalo. Hm… ani nemuseli chodiť.

Prišli o pár dni, už som bol determinovaný to nechať urobiť za každú cenu, aj keby sme to fénom mali sušiť. Takú noc som už nechcel zažiť. A aj na sušenie došlo, napriek tomu, že balkón schol tri dni, nebol úplne suchý, ale nič lepšie sa nedalo čakať. Každých pár dní pršalo, zdal sa to byť nekonečný proces. A nechcel som to odkladať na jeseň, bude to schnúť ešte horšie. A tak chlapi dosušovali plynovou bombou. Veľmi mi odľahlo, keď to bolo pekne vyspravené. Namiesto (časom) potrhanej a viac násobne cez seba kadejako poprekladanej plachty zaťaženej špinavými kvádrami zrazu dlažba a všetko pekne oplechované. Sokel domu zaklébrovaný a parapety vzadu nainštalované. Ako bonus aj podesta pred verami dostala dlažbu, lebo predtým tam tiež bol len provizórny suchý betón ešte z predošlej zimy. Na viac nevyšli peniaze, o vonkajších zábradliach sme si mohli nechať zdať. To všetko bolo v pláne na rok 2020, hoci pôvodne to bolo v pláne na rok 2019… Na druhej strane už sa nebolo treba báť počasia a to bolo veľmi podstatné a ukľudnujúce.

Apropo dlažba. Pozerali sme takú peknú, čo je vhodná aj na exteriér a znesie mrazy. Vobec sme si neuvedomili, že tá dlažba je ako zrkadlo a šmýkalo sa na nej keď bola suchá a nie to ešte keby na ňu napršalo. Takže sme ju museli vrátiť a narýchlo obstarať hocičo, čo sa tam bude hodiť a nebude sa šmýkať. Musel som to po telefóne riadiť, lebo som bol v robote, no srandy kopec.

Celý rok 2019 teda vyšiel len na jediný diel seriálu, lebo nič ďalšie sme proste nerobili. Áno, vyriadili sme pozemok, postupne rozvozili takú kopu hliny spoza domu a zbavili sa všetkého stavebného odpadu. Okolo domu to už nevyzeralo ako na stavenisku, ale ako na lúke. Aj som pekne kosil – strunovkou. Pojazd sme nemali kde dať a ani nebola taká rovina aby sa to mohlo kosiť s ním. To bolo žúžo, hlavne keď tráva povyrástla a vonku pod stromami bolo plno komárov. Bojoval som tam ako vo Vietname. Pevne sme verili, že rok 2020 bude lepší a konečne všetko dotiahneme a skolaudujeme. Ako sa darilo? Tešte sa na ďalšie pokračovanie.

Teraz najčítanejšie