Denník N

Kultúra by mala byť v roku 2021 zadarmo

Mali by sme si položiť otázku, či nezabezpečiť obyvateľom nášho štátu bezplatný vstup na domáce kultúrne aktivity na dobu jedného kalendárneho roka.

Vo veľmi zúženom meradle možno povedať, že kultúrne výkony všetkých druhov (film, divadlo, vizuálne umenie, hudba, literatúra a ďalšie) slúžia predovšetkým pre well-being obyvateľstva. Dobrý dojem zo života, väčší pocit šťastia zažívajú ľudia, ktorí majú čas a prostriedky na to, aby si dopriali kultúru, ktorá im vyhovuje, prípadne si v jej rámci plnili sny (extra vycestovať na koncert Holly Cole Trio do Mníchova, ísť si na otočku pozrieť retrospektívu Marcela Broodthaersa do Paríža, alebo ísť na Turandot do milánskeho Teatro alla Scala – píšem za seba, spomedzi toho, čo som podnikol a/alebo ešte len chcem zažiť).

V debatách s kolegami, ktorí na Slovensku riadia verejné kultúrne inštitúcie a neziskové iniciatívy, v rozhovoroch so spolupracovníkmi, ale tiež s konateľmi firiem a ich dodávateľmi z rôznych druhov biznisu, rovnako, ako aj prostredníctvom novinových interview so psychológmi či sociológmi zaznieva obava, že reálne dopady pandémie COVID-19 majú ešte len nastať, pravdepodobne v priebehu roku 2021. A budú sa týkať všetkých oblastí nášho života, od ekonomickej a pracovnej, cez telesné a duševné zdravie, cez medziľudské a rodinné vzťahy až po možnosti neobmedzeného pohybu, ktorým meriame našu post-komunistickú slobodu. To súhrnne znamená, že sa budú týkať základných pilierov nášho well-beingu, dobrého pocitu zo života.

V tejto súvislosti sa domnievam, že by mala v oblasti kultúrnej politiky (stále verím, že ona u nás jestvuje) vzniknúť debata na tému, či nezabezpečiť obyvateľom nášho štátu bezplatný vstup na domáce kultúrne aktivity na dobu jedného kalendárneho roka s tým, že by štát ušlé tržby napríklad na úrovni priemeru dvoch posledných pred-koronových rokov (t.j. 2018-2019) v plnej miere kompenzoval. S tým, že od 1. januára 2022 by došlo k návratu k doterajšiemu systému rôznych druhov vstupného, ktoré by sa svojou výškou prispôsobilo aktuálnym podmienkam nášho hospodárstva.

Debatu na danú tému by mala iniciovať ministerka kultúry a prostredníctvom svojich oddelení a poradných orgánov by ju malo viesť Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Bratislavský samosprávny kraj, Trnavský samosprávny kraj, Trenčiansky samosprávny kraj, Nitriansky samosprávny kraj, Žilinský samosprávny kraj, Banskobystrický samosprávny kraj, Košický samosprávny kraj, Prešovský samosprávny kraj a ďalej ich prostredníctvom zástupcovia závislej i nezávislej kultúry.

Môžeme diskutovať o tom, či by išlo iba o verejné inštitúcie (divadlá, múzeá, galérie, filharmónie), alebo tiež neziskové iniciatívy (rôzne kluby, občianske združenia, vykonávajúce kultúrne a vzdelávacie aktivity), alebo tiež niektoré druhy komerčných iniciatív (napr. kiná či kabarety). Tiež o tom, že by išlo o etablované ustanovizne, lebo nám tu vo vidine zisku rýchlo povznikajú nečakané kultúrne hybridy. Nejde tu o nejakú kalkuláciu ani o tradičnú defenzívu, v ktorej neustále hájime našu kultúru. Ide o primárne využitie jej existujúcich štruktúr tak, aby tieto predstavovali nielen koncový bod (stojíme štát peniaze, pretože robíme to, čo nám ukladajú zákony), ale nástroj (našim prostredníctvom vieme podporiť všetko to, čo je v našej kompetencii – napríklad galérie vieme urýchlene nakúpiť diela od žijúcich umelcov a tým ich podporiť kompetentnejšie, než dotáciou so samostatným vyhodnocovacím systémom, ktorú za rok vytvorí ministerstvo či fond).

Ide o to byť pripravený naším vlastným autentickým (neohurujúcim) spôsobom na situáciu, kedy ľudia budú z dôvodu zachovania zdravia stále obmedzovaní v cestovaní do zahraničia a v športe, kedy si z ekonomických dôvodov nebudú môcť dovoliť to, na čo boli po uplynulé roky zvyknutí, kedy sa v danej situácii bude rozrastať ich fyzická a psychická nepohoda, majúca dopad na prácu i rodinu. Možnosť ísť často alebo opakovane na divadelné predstavenie a porovnávať si ich, pozrieť si dobrú výstavu niekoľkokrát a nájsť v nej po každý raz čosi iné, neriešiť počas cestovania Slovenskom relatívne veľké výlohy päťčlennej rodiny pri návšteve kultového hradu, môže byť zdrojom značnej pohody, slobody a voľnosti, a okrem toho tiež pozitívneho kultúrneho návyku. Ide o podporu zvnútra, pretože sa pre väčšinu ľudí bude jednať o pohyb v známom teréne – aj tí, ktorí nechodia do múzea vedia, že tu ono je, a že sa v ňom nachádza niečo, čo s nami kolektívne súvisí.

Po skončení vojnových konfliktov, alebo po veľkých zlomových momentoch v dejinách ľudstva, revolúciách, to bolo vždy umenie, ktoré bolo dokladom spolupatričnosti, väzby na akomkoľvek potrebnom spoločnom základe. Isto bolo tiež zdrojom rôznych foriem útechy, úniku, v neposlednom rade humoru či irónie, potrebných v absurdných a ťažkých časoch. To, že dnes kultúra nie je súčasťou záchranného balíčka, ak sa dnes v rezorte kultúry hovorí o znižovaní výdajov na činnosť a zamestnancov, či doslova o prepúšťaní, potom to nemožno vnímať inak, než ako kolosálny autoimunitný defekt. Pretože keď pôjde do tuhého, potom well-being zaočkovaného, no zdecimovaného obyvateľstva nezabezpečia žiadne materiálne statky, ale vyslovene a len to, čo dokáže byť zdrojom radosti – a to tak, aby si úroveň náročnosti každý mohol sám vybrať.

 

Teraz najčítanejšie

Richard Gregor

Historik, kurátor a kritik výtvarného umenia. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši.