Ako by sa dal riešiť nedostatok personálu v domovoch sociálnych služieb

 Mladší zdravotnícky personál zo zahraničia

Stále dokola píšem v svojich blogoch o tom, ako nepúšťame zahraničných zdravotníkov na Slovensko. Pravdou je, že nedovolíme im pracovať ani v domovoch sociálnych služieb, čo je veľká škoda. Mladší zdravotnícky personál zo zahraničia ako sú sestry alebo zdravotnícki asistenti musia zvládnuť predražené uznanie diplomu a nasledovnú skúšku, aby mohli pracovať na Slovensku. Takú skúšku majú aj zahraniční lekári s jedným rozdielom a to, že práve pre sestry sa nikdy nekonal prípravný kurz a nemajú žiadnu možnosť sa pripraviť. Navyše sa pre rok 2020 zrušili všetky 3 termíny skúšok a tak ani jedna nová sestra sa na Slovensko nedostala. A to ani keby po slovenský vedela.

A čo tak umožniť sestrám zo zahraničia pracovať a pripravovať sa na skúšku práve v domovoch sociálnych služieb? Pomohlo by to sestrám, domovom sociálnych služieb a predovšetkým ich klientom a ich rodinným príslušníkom. Seniori radi vyrozprávajú svoje príbehy po slovensky a to je najlepší spôsob na učenie sa jazyka. Okrem toho si vedia oprášiť ruštinu, ak to na začiatku bude potrebné.

Teraz platí, že zdravotná sestra s 25 ročnou praxou z Ukrajiny sa v takom domove zamestnať nemôže. Veď sestrou na Slovensku nie je. Vieme ju zamestnať maximálne tak ako upratovačku so mzdou adekvátnou danej pozícii. Ak by sme rozmýšľali a hlavne chceli, vedeli by sme rozšíriť zatiaľ pre zahraničných zdravotníkov nefunkčnú dočasnú odbornú stáž. Účelom tejto stáže je práve umožnenie prípravy na skúšku zahraničných zdravotníkov na Slovensku. Odborná stáž v terajšej úprave však nepočíta ani s možnosťou práce v domovoch sociálnych služieb, ale ani so sestrami ako takými. Za zváženie to určite stojí.

Bola by som rada, ak by zodpovední začali vnímať nedostatok personálu a zdravotníkov na Slovensku a aj tento nedostatok začali reálne riešiť. Prečo?

Osobná skúsenosť

Pochádzam pôvodne z Ruska a mám slovenskú rodinu, ktorá ma, keď som po prvý krát prišla na Slovensko v roku 2002, prijala s otvorenou náručou. Bolo to milé a prekvapivé, veď ma videli prvý krát v živote. Teraz nám koronakríza zobrala jedného z nich a to v mieste, kam sme ho horko ťažko dostali. Odišiel ten, kto sedel za tým veľkým stolom, keď som prišla a usmieval sa na mňa.  Práve jeho príklad mi ukázal, aký závažný je stav na Slovensku s domami sociálnych služieb. Práve jeho príklad je ale bohužiaľ typický nielen v týchto zvláštnych časoch ale  aj roky pred tým. Videla som a zažila, aké je komplikované pre slovenského občana, ktorý celý život pracoval a platil dane a odvody na Slovensku dostať zdravotnú starostlivosť a sociálnu podporu v najťažších pre neho a jeho rodinu časoch. Aké je komplikované jednoducho sa dostať tam, kde to jeho zdravotný stav žiada. Bez rodiny to naozaj nejde a obvolávačky a prosby sú jedinou cestou.

Ja nechcem, aby sa to opakovalo s ďalšími ľuďmi okolo mňa a hlavne – neželám to nikomu na Slovensku.

Najhoršie je, že sa s nami lúčia ľudia, ktorí tu ešte nejaký čas mohli byť pri nás, ale kvôli nefunkčnému systému tu už nie sú.

Kedy začneme brať zodpovedných na zodpovednosť?