Denník N

Klamstvá na pôde Národnej rady Slovenskej republiky – Kauza Cervanová – 25. časť

Manuál rozpoznávania klamstva od pravdy pri boľševikoch, fašistoch a im podobných je jednoduchý. Ak otvoria ústa, zväčša klamú – Šimon Jaseňák, .týždeň

Pokračovanie.                                   

Predošlé obdobie bolo poznamenané zmenami v najvyšších orgánoch prokuratúry. Slovenská republika sa ocitla v stave vážneho ohrozenia. O post Generálneho prokurátora SR sa uchádzal  mediálny manipulátor a hanba celého súdneho stavu JUDr. Juraj Kliment. Na poznanie účelovo zmenený – už nie kamarát Petra Tótha.

Voľbám predchádzali niekoľkohodinové vypočutia. Boli previerkou, aká sa pri voľbe GP a ŠP ešte neuskutočnila.

Čo priniesli?

Generálnym prokurátorom SR sa stal kariérny prokurátor Dr.h.c. JUDr. Maroš Žilinka PhD., špeciálnym prokurátorom JUDr. Daniel Lipšic LL.M. Obaja boli zvolení s doposiaľ nezaznamenanou väčšinou.

Voľby dopadli lepšie, než sa pôvodne očakávalo. Boli jednokolové a mali presvedčivých víťazov. Kvalita všetkých kandidátov bola na vysokej úrovni. Bolo takmer nemožné ustáliť, ktorý z nich sa javil byť lepším. Až na jedného.

JUDr. Juraj Kliment bol pravdepodobne poslednou kádrovou rezervou Komunistickej strany Československa a jej Štátnej bezpečnosti, Zdanlivá „maličkosť“ prepadla sitom pozornosti Ústavnoprávneho výboru.

Príslovie „Kto akými zbraňami bojuje, takými zahynie“ sa začalo napĺňať. Múdrosťou i krutosťou. 

Nepísaný favorit do užšieho výberu sotva postúpil. Nielen odborne, hoci problematike generálnej prokuratúry viac nerozumel než rozumel, ale morálne. Volebné fiasko opuncoval na druhý deň. Abdikácia na miesto člena Súdnej rady SR bola jasne vyslaným signálom a pripomínala trápne gesto ohrdnutej slečny.

Samozvaný kandidát zatúžil po nekontrolovateľnej moci. Bol sa ponúknuť.

Najprv Richardovi Sulíkovi, neskôr Igorovi Matovičovi, až napokon Ústavu štátu a práva a ten ho zaradil medzi kandidátov.

Paródia v neskrývanej podobe prekročila všetky hranice miery a prístojnosti.

Podľa zverejnených výsledkov perspektívny „čistič“ skončil na poslednom mieste a ak by sa konečného hlasovania zúčastnil aj neprítomný poslanec Smeru, určite by neprešiel ani cez základné náležitosti. Znamená to, že Ústavnoprávny výbor NR SR by nemal najmenší dôvod ho do ďalšieho konania odporučiť.

Nielen rozsudok v Kauze Cervanová, prejavom pochybnosti bol aj celkový dojem z vypočutia. Hlasité hmkanie s hľadaním odpovedí kdesi v oblakoch síce mohlo sprevádzať hĺbkové myslenie, ale ukázalo sa, že to tak nebolo. Privysoko nastavená latka šestice prokurátorov bola podliezaná s viditeľným nedostatkom navonok prezentovaných síl a schopností.

Mediálne najznámejší kandidát bol odmietnutý aj pre povahu kriminálneho sudcovstva. Zopakoval si rok 2011 a určite spomenul i na fiasko pri „kandidatúre“ do funkcie riaditeľa NBÚ. Pochybné spojenectvo s Petrom Tóthom mu šťastie neprinieslo a nepredstavovalo len bezpečnostné riziko. Bolo všeobecným ohrozením.

Čo sme sa o kandidátovi Klimentovi dozvedeli?

Okrem rozsudku napadnutého Ústavným súdom, papalášskych manierov, nekontrolovaných emocionálnych úletov, urážania primátora kúpeľného mesta, prázdnych sľubov a nadnesenej sebaprezentácie asi nič, čo by výboru nebolo doposiaľ známe alebo stálo za nejakú pozornosť. Kliment neprišiel v kondícii širokých ramien ako u neho bývalo zvykom. Hral a vsadil na skromného a uvážlivého, čo zjavne kontrastovalo s jeho agresivitou a kultom osobnosti. Uzdu konfliktu sa síce pokúšal udržať, ale niekoľkokrát sa mu vymkla spod kontroly. Svojim „dôvtipom“ či znalosťami sotvakoho presvedčil, asymetria dopytu a ponuky pozornému oku neunikla. Na dôvody rozsudku vráteného Ústavným súdom SR si „nepamätal“, účelovo sa mu vytrácala pamäť tam, kde to bolo potrebné, zato presné dátumy výpovedí psychicky utýranej Zimákovej a Andrášika spred 40 rokov strieľal od pása. Otázky, na ktoré nebol schopný odpovedať odbíjal otrepanými frázami  svojich rozsudkov – veci je potrebné chápať nie jednotlivo, ale v kontexte a súhrne („pána sudcu“).

Ale čosi sa na verejnosť predsa len dostalo. Bolo to doznanie autora kníh Kauza Cervanová I. a II.. Kliment konečne kapituloval. Otvorene priznal, že Kauza Cervanová sa prostriedkami Trestného  poriadku odôvodniť nedá.

Namiesto oslobodzujúceho rozsudku ponúkol teda to, v čom je doma. Legitimitu procesu opuncoval kolosálnym klamstvom a odôvodnil špinavými prostriedkami tajných služieb a ich grázlov.

Ďalej oznámil, že knihy napísať musel, aby sa Margaréte Cervanovej a spoločnosti (2,12,10) dostalo morálneho zadosťučinenia. Samozvaný vykonávateľ spravodlivosti sa posledné roky totiž nevenuje štúdiu pridelených súdnych spisov, ale Kauze Cervanová. Dodnes sa cíti povolaný odôvodňovať Michálikov rozsudok.

Zdá sa, že „sudca“ Kliment si začína uvedomovať, že spoločnosť ho môže, ale aj nemusí považovať tak za principiálneho sudcu, ako aj neoddeliteľnú súčasť korupčného diania. Záleží len na tom, čo ho k presvedčeniu o vine viedlo. Dôkazy o korupcii zatiaľ nie sú, zato indície a podozrenia áno a sú silnejšie, než je únosné. 

Predstierané pokrytectvo však odmietam, pretože rovný a čestný sudca nemôže súdne rozhodnutie obhajovať klamstvami propagovanými literárnou spodinou a bilbordami. Boli rozvešané po celom Slovensku. Ako kosáky a kladivá pred rokom 1989.  Sú za nimi neuveriteľné a nenávratné finančné čiastky.

„Pravda“ o Kauze Cervanová nemala visieť na bilbordoch, ale v odôvodnení rozsudku. Je justícia na tom tak zle, že si ju musela kúpiť a zaplatiť dehonestáciou vlastného stavu?

V čom sa líši pravda Klimenta od pravdy propagovanej v 50-tych rokoch?

V časoch, keď komunistickí vrahovia vešali Dr. Horákovú, Rudolfa Slánskeho a ďalšie obete vykonštruovaných obvinení , všetky tlampače  prenášali priame prenosy riadených zostrihov konštrovaných doznaní. Priamo z justičnej siene. Robotníkom a roľníkom udelili pracovné prestávky,  boli povolávaní ako na strannícke schôdze a povinne ich museli počúvať.

Na narodenie Krista v roku 2017 na trh podsunuli knihy kúpenej a dobre zaplatenej lži. „Doznaní“ Kocúra, Andrášika, pomäteného Brázdu a zotročenej svedkyne. Boli produktom kolchozu ústavného činiteľa a spolupáchateľa nájomnej vraždy.

Nie, spôsoby 50-tych rokov v Slovenskej republike naozaj neskončili, zmenila sa len forma zneužívania justície, relativizmu pravdy, výkonu spravodlivosti a legislatívnej mlčanlivosti. Žiaden sudca ich nemohol komentovať.

„Sudca“ Kliment bol nedávno ocenený rozsudkom roka. Zvláštne je, že najlepší rozsudok roka napísala tá istá osoba a ten istý sudca, ktorý súdne rozhodnutie v Kauze Cervanová vysvetľuje spôsobom doposiaľ nepoznaným. Preto sa pýtam – písala oba rozsudky naozaj jedna a tá istá osoba, alebo ich spísal ďalší pseudonym v službách jeho „ctihodnosti“?

Každé súdne rozhodnutie má byť založené na zrozumiteľných dôkazoch a presvedčivom odôvodnení. To sa v Kauze Cervanová nestalo ani v rozsudku, ale ani v knihách Klimentovej nenávisti a bezduchej literárnej pomätenosti. Odhliadnime od zákonných či nezákonných postupov. Čo najviac zaráža, bez otrlých klamstiev to nebolo ani možné.

K ich obsahu sa určite vrátim, ale teraz by som sa chcel odkloniť k niektorým otázkam, ktoré boli „sudcovi“ Klimentovi počas vypočutia položené. Vyvolávajú celú radu ďalších podotázok nielen k osobnosti, zdravotnému stavu a spôsobilosti spoluautora kníh, ale aj morálneho stavu tej lepšej, či dokonca mienkotvornej časti justície.

Rozsudok Klimenta sa stal rozsudkom roka. Bol ocenením. Nie výrokovej časti, pani JUDr. Sabová je skúsenou sudkyňou a výrok jej senátu bol určite zrozumiteľne odôvodnený. Myslím, že o tom niet žiadnej pochybnosti, veď obžalovaní skončili za mrežami rozhodnutím súdu 1. stupňa, nie odvolacieho.

Týka sa teda len časti upresňujúceho dodatku, zato však nebývalej geniality a čo je prekvapením, nie na bilbordoch. Čo za tým bolo sme sa nedozvedeli. Zostávajú tu však pochybnosti, pretože logika a Kliment sú dve kategórie, ktoré sa navzájom neznášajú.

Vysvetlenie, že Kauza Cervanová prešla dovolacím konaním, Ústavným súdom a Európskym súdom pre ľudské práva sú dôkazom existencie ďalších podozrení. Odvolacie konania nielenže ignorujú hmotu a vecné dôkazy, ale sú v rozpore s ich vnútornou opodstatnenosťou a samotným účelom. Dovolacie konanie ich odmietlo vziať do úvahy, rozhodnutiu ÚS postačil názor dovolacieho senátu. Ak si niekto myslí, že dovolací senát NS SR odôvodnil Michálikov rozsudok, mýli sa – k žiadnemu odôvodneniu nedošlo.

Návrhy opravných prostriedkov a naväzujúce súdne rozhodnutia tvoria dva prúdy nesúvislostí. Pokiaľ sa návrhy obhajoby a jej námietky sústreďujú na forenzné dôkazy, fakty, zákonnosť a chyby v konaní (o tom neskôr), súdy reagujú zložitými úvahami zanovitých procesných stanovísk. Nie sú teda odpoveďou na vznesené výhrady, odpovedajú na nekonkrétne a abstraktné úvahy objednávateľov „zvláštní skupiny“ a jej realizátorov. Súdy sa strácajú vo vysvetleniach, na ktoré nik nepoukazuje. V uzatvorenej bubline medzi sebou komunikujú a vzájomne sa dopĺňajú. Vôbec im neprekáža, že súdna zápisnica z hlavného pojednávania nekorešponduje s rozsudkom a jeho výrokom (o tom neskôr). Rozhodnutie Ústavného súdu tak odporuje normatívnemu zneniu samotnej Ústavy. Vzniklo na jedno použitie.

Už prvá položená otázka predznamenala, že vypočúvanie Juraja Klimenta ÚpV NR SR nebude formalizmom. Híring na Generálneho prokurátora sa stal pamätnou udalosťou a nebol len o víťazovi, aj keď víťazstvo kandidáta je všeobecne vítané. Bol o niečom, na čo sme dlhé desaťročia neboli zvyknutí – o slušnosti, povinnosti a historickej zodpovednosti poslancov Ústavnoprávneho výboru NR SR. Možno konštatovať, že toto tu nikdy predtým nebolo.

A čo nové sme sa od „sudcu“ Klimenta dozvedeli?

Samozrejme nič, okrem lží a povestného ja, ja, ja, ja, ja.

Nemienim sa všetkým venovať, ale na niektoré poukázať je potrebné:

„Nie som človek, ktorý by túžil po funkcii. Nikdy som nekontaktoval nijakú politickú moc.“ – vyhlásil sudca Kliment pred ÚpV NR SR v 58. minúte a 35 sekunde záznamu.

Klamstvo!!!

„Sudca“ Kliment politickú moc kontaktoval viackrát, v denníku SME to potvrdili Igor Matovič aj s Richardom Sulíkom. Obaja dokazujú, že po funkcii generálneho prokurátora naozaj zatúžil:

V sekvencii záznamu v 1. hodine, 3.minúte a 59 sekunde híringu, sa ďalej (1,03,59) dozvedáme, že ponuka na jeho kandidatúru od premiéra Slovenskej republiky neprišla.

V 53. minúte a 45. sekunde videozáznamu opäť počujeme, že „sudca“ Kliment naďalej súdi v pochybnostiach.  Rozsudok, ktorý mu vrátil Ústavný súd odmietol vysvetľovať. Pri jasne položenej otázke zavádzal, keď tvrdil, že súvisiaci trestný spis by si musel naštudovať. Týmto ústavnoprávny výbor NR SR s veľkou pravdepodobnosťou znova oklamal, pretože len nedávno k svojmu rozhodnutiu  podával rozsiahlu správu a podrobné vysvetlenie.

Neočakávaný vstup Petra Tótha do prebiehajúceho konania potvrdzuje, že upozornenia na klamstvá patologického klamára prestávajú byť raritnými. Možno ho nazvať škandalóznym, pretože Klimenta  usvedčil z klamstiev jeho najlepší kamarát. Stihol to dokonca v reálnom čase (4,01,30):

Do akej miery sa tu jednalo o podraz, alebo rozohrávku ďalšej spravodajskej kombinácie dnes nie je možné ustáliť. Pokus uchmatnúť post Generálneho prokurátora bol vabankom a išlo v ňom naozaj o všetko.

 „Sudca“ Kliment naďalej vysvetľuje (1,25,40):  „Ja som spoločnosti ponúkol fakty, on mal svojho vydavateľa, on podpisoval zmluvy, ja som s tým žiadne skúsenosti nemal“.

….. hoci vie, že do vydavateľstva stačí zaniesť rukopis, dohodnúť sa na obálke, termíne, náklade a zaplatiť. Národnú knižnicu, počet povinných výtlačkov aj všetko ostatné obstaráva vydavateľ.

Kto zaplatil bilbordy sa spoločnosť dozvedela, ale nepriamo. Žiadna Tóthova kniha nemala promo, akého sa dostalo práve knihám spísaných s Klimentom.

„Sudca“ Kliment napokon pred ÚpV kapituluje. Priznáva, že vedel kto je Kočner, ale s Tóthom spolupracoval naďalej, pretože knihy bolo potrebné dokončiť. Zdôrazňuje, že do spoločnosti účelu posväteného prostriedkami nepatrí, na strane druhej to v nej potvrdzuje svojou účasťou. A dôkazom nemusí byť len nepriama obhajoba Kočnera v rozhovore s Tóthom, pretože opäť tu nefunguje to, čo by fungovať malo – logika. Ak pani Tódová na Kočnera ukázala prstom, mala k tomu veľa dôvodov a nebolo to len  trestné oznámenie, ktoré na Kočnera Ján Kuciak podal. Nehovoriac o tom, že postavenie Kočnera pred súd jej intuíciu len potvrdilo. Klimentov  nos na vrahov sa opäť pobil s logikou, dôkazmi a elementárnym myslením:

Ak rozhovor prepísaný z Threemy čítame pozorne, Kliment Kočnera nepriamo, ale predsa len obhajuje. Prečo ho Tóth kontaktoval hneď po zverejnení správ zostáva otázkou pre vyšetrovateľa.

„Kontakt s ním (Tóthom) bol založený len na výmene informácií týkajúcej sa tejto kauzy (1,29,20). Viem, že to vyzerá spochybniteľne a nedôveryhodne…“ Hodnotiaci výrok je ústupom pod dôkazmi, spravodajská fraška v poloprázdnom kine dôkazom.

Petra Tótha „spisovateľ“ Kliment vyhľadávať nemusel. Na Najvyššom súde SR sa nachádza viac osobností, ktoré píšu a publikujú. Malo to však formálnu chybu, pretože Kliment nehľadal za spoluautorov svojho diela súdne autority, ale grázlov ochotných klamať. V kooperácii s tajnými poslúžili. Na rozsudku Kauzy Cervanová sa tak priživil ešte aj dorast niekdajších konfidentov Štátnej bezpečnosti po roku 1990 preregistrovaných v Slovenskej informačnej službe.

O Klimentovej povahe, nespratnosti a neznášanlivosti zmienka padla a nepripomenuli mu ich páni Daňo s Vaskym, ale jeden z členov výboru (5,41,25).

„Klamete pán Kliment! (8,15) A vyprosujem si od Vás, aby ste ma nazývali morálnym spolupáchateľom“ – povedal kandidátovi na Generálneho prokurátora Andrej Bán bezprostredne na tlačovke po vypočutí pred Ústavnoprávnym výborom NR SR. Článok zverejnený v Denníku N dopĺňa mozaiku ďalších upozornení.

A nielen to. Vystúpenie „sudcu“ Klimenta pred Ústavnoprávnym výborom neušlo pozornosti týždenníka .týžden. Bez zveličenia možno konštatovať, že zostáva škandálom, aký tu ešte nebol, pretože pozornosť sa tu nesústredí na Petra Tótha, ale na klamstvá  spáchané na pôde Národnej rady Slovenskej republiky. 

Na otázku, prečo sa angažuje vo veci, ktorú by mal vysvetľovať „sudca“ Michálik JUDr. Juraj Kliment nikdy neodpovedal. Proklamovaná principiálnosť a zásadovosť sa tu empiricky zráža s iracionálnym myslením, avšak bez racionálneho vysvetlenia. Mojim cieľom nie je analýza osobnostných zlomov „ľudí“ bez empatie svedomia.

Klamstvá zverejnené v tomto príspevku nie sú len metafyzickým konceptom osobnosti, ktorá nedokáže rozpoznať kde je únosnosť a miera. Sú odpoveďou na otázku, kto a akými prostriedkami sa o post Generálneho prokurátora v Slovenskej republike uchádzal, a čoho všetkého bol schopný. 

 

Pokračovanie nabudúce.

Pavel Beďač – obeť justičného zločinu

 

Kauza Cervanová, 1. časť  – Zglejené bratstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 2. časť – Obludné zločiny Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 3. časť – V cele predbežného zadržania 

Kauza Cervanová, 4. časť – Teror na XII. správe MV 

Kauza Cervanová, 5. časť – Výroba korunného svedka

Kauza Cervanová, 6. časť – Diverzia Štátnej bezpečnosti

Kauza Cervanová, 7. časť – Ukradnuté alibi

Kauza Cervanová, 8. časť – Pod strechou „spravodlivosti“

Kauza Cervanová, 9. časť – Žaloba väzňa 15 896

Kauza Cervanová, 10. časť – Sudca Kliment a jeho „dôverníci“

Kauza Cervanová, 11. časť – Paranoidný schizofrenik v pazúroch ŠtB + doznania z cely

Kauza Cervanová, 12.časť – Zmarené prípravné konanie

Kauza Cervanová, 13. časť – Posolstvo Petra Tótha

Kauza Cervanová, 14. časť – „Sudca“ Kliment a jeho klamstvá

Kauza Cervanová, 15. časť – Majestát pravdy „sudcu“ Klimenta

Kauza Cervanová, 16. časť – Kompiláty eštebáckej tvorivosti

Kauza Cervanová, 17. časť – „Sudca“ Kliment, čo odpoveď to klamstvo

Kauza Cervanová, 18. časť – Detektor lží, polygraf, veda a paveda

Kauza Cervanová, 19. časť – Bezcharakterné, nehodné a podlé

Kauza Cervanová, 20. časť – Generálny prokurátor Kliment?

Kauza Cervanová, 21. časť – Lži, logika a Generálny prokurátor SR

Kauza Cervanová, 22. časť – Komplex sadistickej nenávisti

Kauza Cervanová, 23. časť – Autorita bez autority

Kauza Cervanová, 24. časť – Prišívači vrážd a ich tlačovka

 

Teraz najčítanejšie

Pavel Beďač

V rokoch 1981-3 som bol obvinený, obžalovaný a odsúdený za vraždu s ktorou nemám nič spoločné. Odvtedy nežijem svoj vlastný život. Žijem život niekoho, koho vôbec nepoznám. Ten môj zničili v samotnom rozbehu. Rozbili mi rodinu, ukradli slobodu a pokúsili sa ma okradnúť aj o to najvzácnejšie, čo som kedy mal - o vlastnú česť. Vykonal som ukrutný trest, podstúpil galeje poníženia. Som obeťou komunistickej zvôle, zločinov jej štátnej bezpečnosti, Valašíkovskej prokuratúry, kabinetnej justície a ich pochopov. Nepoznám vraha Ľudmily Cervanovej. Poznám však úkladných vrahov, ktorí sa pokúsili obesiť Miloša Kocúra, Romana Brázdu, Milana Andrášika a pripravili o česť a dôstojnosť pani MUDr. Vieru Vozárovú rod. Zimákovú. 40 rokov volám po spravodlivosti. Na "literárne dielo" sudcu Klimenta a jeho regrútov som povinný reagovať a zverejniť informácie, ktoré mali zostať ďalších 35 rokov utajené. Odovzdávam ich verejnosti a súdu - súdu občanov Slovenskej republiky. Pavel Beďač - obeť justičného zločinu