Ako som vďaka knihe o Rusku lepšie porozumela sama sebe

Keď som v knižnici siahla po knihe „Secondhand times: The Last of The Soviets” mala som prečítané už tri iné knihy od Svetlany Alexijevič, ktoré vyšli vo výbornom slovenskom vydavateľstve Absynt. Knihu som si požičala v období, keď som po večeroch pozerala  „The Last Czars” na Netflixe a dokončovala esej na môj kurz o multikultúrnych kompetenciách s názvom: „Aké je moje kultúrne pozadie a ako ma ovplyvňuje?” Zamýšľala som sa o.i. nad tým ako som žila v troch rôznych krajinách (ČSSR, ČSFR, SR), napriek tomu, že som sa nepohla z miesta. Uvažovala som aký vplyv na nás mali roky diktatúry či život pod vládou Mečiara, Dzurindu i Fica. Riešila som sama v sebe prečo sme stále nahnevavaní, bez sebavedomia, hľadajúci niekoho, kto nás „spasí” a povedie. Esej som už mala dávno napísanú, keď mi časť týchto otázok zodpovedala práve Alexijevič vo svojej knihe a všetko do seba ešte lepšie zapadlo, keď som si osviežila informácie o tom, ako dopadol Cár Mikuláš II. a aký bol nástup Lenina k moci…

Ľudia, s ktorými sa Alexijevič vo svojej knihe rozprávala, sa zamýšľajú presne nad tým istým. Kto sme my, Rusi? Prečo sa správame, tak ako sa správame? Bolo lepšie za cára, bolševika, perestrojky alebo teraz, za Putina? A čo vlastne veľké dejiny robia so životmi bežných ľudí? Našla som tam viac paralel s nami, Slovákmi a Slovenkami, než som si pôvodne myslela.

To, v čom je zásadný rozdiel je vnímanie samých seba:

„Záhadná ruská duša… Každý jej chce rozumieť… Rusko vždy chcelo vyzerať ako krajina, v ktorej vzniká niečo dôležité, názorne predvádzajúc niečo mimoriadne pre celý svet. Vyvolení ľudia. Špeciálna ruská cesta.” (Svetlana Alexievich: Secondhand times: The Last of The Soviets, str. 17)

Myslím, že takto sa Slováci nevnímajú. Skôr naopak. Zomletí dejinnými okolnosťami akoby nemáme zdravé národné povedomie. Zväčša je to len obsahovo prázdna a nenávistná nacionalistická agenda. Druhým extrémom je hanba za svoj pôvod a snaha premazať túto časť svojej identity. Vplyv kultúry, v ktorej sme vyrastali je však pravdepodobne na takýto reset priveľký. To, kým sme nás dobehne v situáciách, ktoré možno ani nečakáme. Základný koncept, ktorý máme spoločný je sebaľútosť. Slováci pravdepodobne preto, že sme (podľa nás) nič „veľké” vlastne ešte nedokázali a že sme takí malí a bezvýznamní. Rusi pravdepodobne preto, že  všetky veľké ruské idey boli nakoniec pokorené…

„Je tu celá kultúra sebaľútosti a táto tradícia je starostlivo uchovávaná, špeciálne v malých mestách a dedinách.” (tamže, str. 435)

Rus nemôže byť nikdy šťastný:

„Pre nás je utrpenie osobnou záležitosťou, je to „cesta k spáse”… Veľmi málo hovoríme o radosti… o šťastí vo svete. My takto nerozmýšľame…” (tamže, str. 216)

Ľudí poháňa melanchólia a boj. Byť v permanentnom bojovom nastavení, pričom nepriateľ sa mení podľa potreby mocných… Hnev nám dáva zmysel. Prežiť šťastný a spokojný život je málo.

„Otec potrebuje boj. Bez neho život nemá zmysel…” (tamže, str. 369)

Spomínam si na rozhovory s rodičmi. Ukazujú mi budovu materskej škôlky a hovoria, že ju chodili po sobotách dobrovoľne stavať, aby pre mňa dostali miesto. Respondenti Alexijevič spomínajú na to, ako stavali Transsibírsku magistrálu. V mraze, bez potrebného oblečenia alebo vhodných pracovných nástrojov. Íst do divočiny, mrznúť a hladovať môžu iba ľudia zapálení pre ideu, alebo naopak tí, ktorí prešli kvalitným brain-washingom. Nech je to už akokoľvek, je fascinujúce počúvať ľudí, ktorí z presvedčenia a dobrovoľne pracovali pre všetkých. A zomierali pri tom. V tomto zmysle dnes každý hľadí viac na seba a pocit spolunáležitosti k skupine sa väčšinovo vytráca.

„Mali sme obrovskú ríšu – rozpínajúcu sa od mora k moru, od miesta za Polárnym kruhom po subtrópy. Kde to je dnes?… Bolo to pokorené jej výsosťou Salámou!… Iba chlieb a hry pre nich! A toto je skutočne najpravdivejší objav 20. storočia… Zatiaľ čo my, naša generácia… My sme mali veľké plány. Snívali sme o svetovej revolúcii… Chcel sme vybudovať nový svet, v ktorom by bol každý šťastný. Mysleli sme si, že je to možné, naozaj som tomu veril! Úplne úprimne!” (tamže, str. 166)

Rozumiem, že v takej chvíli človek nedokáže situáciu a informácie vyhodnotiť kriticky. Idea je viac než „zlyhania”, ktoré pri jej dosahovaní prichádzajú. I dnes odpúšťajú verní svojim voleným zástupcom všetko. Kradnutie, vulgárnosť, klamstvá i vraždy. Tradícia pretrvávajúca naprieč krajinami a politickými zriadeniami.

„Syn: Žil si medzi vrahmi… Otec: Nepýtali sme sa takéto otázky! My… iba sme snívali o svete bez bohatých a chudobných. Umierali sme pre revolúciu, umierali sme plní ideálov. Úplne bez záujmu o peniaze… ” (tamže, str. 167)

Je až paradoxné, ako niektorí ľudia bezhranične dôverujú politikom. Nepripustia žiadne ich chyby a to i napriek tomu, že dôvera jedného človeka voči druhému sa takmer úplne vytratila. Dôverujeme ešte možno rodinným príslušníkom alebo blízkym priateľom, ale veriť, že niekto môže nezištne pre Vás niečo urobiť je v zásade minimálna. Prečo je tak? Prečo mnohí uveria exponovaným spoločenským figúram, ale nie susedovi? Prečo nás často paralyzuje bezmocnosť a nečinnosť? Prečo sa tak málo spoločensky angažujeme?

„Nie sme dôverčiví ľudia, prešli sme príliš veľa vecami…” (tamže, str. 420)

„Nemám žiadnu túžbu ísť von a pokúsiť sa niečo dosiahnuť. Najlepšie je nerobiť nič. Nič dobré, ani nič zlé. To, čo je dnes dobré sa ukáže zajtra ako zlé…” (tamže, str. 295)

Prechod z jedného spoločenského zriadenia na druhé znamenal aj to, že sa hlavným kompasom stal finančný profit. Pre vyvolených, spriaznených s politickými špičkami, ale v menšom meradle i pre „človeka milión”. Dnes je hanbou byť chudobným. Peniaze sú nová mantra. Kto sa dostatočne včas nezorientoval a nezbohatol, ten akoby nestojí za nič.

„Prvá vec, ktorá pošla bolo priateľstvo… Zrazu bol každý zaneprázdnený. Museli ísť a zháňať peniaze. Predtým to vyzeralo akoby nikto peniaze vôbec nepotreboval…. Nemalo to pre nás význam. Zrazu každý zbadal krásu zelených bankoviek…” (tamže, str. 159)

„V obchode je veľa druhov salám, ale žiadni šťastní ľudia. Nevidím viac žiadnych ľudí s iskrou v oku.” (tamže, str. 176)

„Čo je tam vonku? Víťazstvo mamonu! Nezostali už žiadne hodnoty s výnimkou moci akú má peňaženka…” (tamže, str. 256)

Politika je všetko, rozdeľuje rodiny, priateľov a spoločnosť. A tak je to žiadúce. Žabo-myšími vojnami zamestnané obyvateľstvo nemá čas poriadne kontrolovať správu vecí verejných. Rozdeľuj a panuj platilo kedysi a platí i dnes. Hľadanie potenciálnych nepriateľov, ohrozovateľov našich hodnôt a kultúry funguje v oboch krajinách.

Keď som čítala nasledujúce výpisky, spomenula som si na jeden starý rozhovor o tom, že demokracia skrátka nie je pre všetkých a nedá sa automaticky preniesť z jednej krajiny do druhej. Vtedy som to vnímala ako provokatívnu myšlienku, dnes už verím, že všetko má svoj čas a svoje miesto. Ľudia, ktorí v 1989 vybojovali demokraciu pre nás, boli možno viac vnútorne slobodní, ako mnohí z nás dnes.

„Posledná vec, ktorú naši ľudia potrebujú je sloboda. Oni to všetko poserú!… Potrebujeme strach. Bez strachu sa všetko rozpadne žmurknutím oka!” (tamže, str. 266-267)

„Vec sa má tak, že si nemôžeš kúpiť demokraciu za ropu a plyn. Nemôžeš ju exportovať ako banány alebo švajčiarsku čokoládu. Prezidentský dekrét ju nezabezpečí… Potrebuješ na to slobodných ľudí a my žiadnych nemáme. My tu stále žiadnych nemáme…” (tamže, str. 385)

Spomienkový optimizmus a krátka historická pamäť sprevádza ľudí v oboch krajinách. Vytlačiť to negatívne, zabudnúť to ťažké a selektívne vybrať ako puzzle to, čo nám vyhovuje. Generáciu 60+ často počujem glorifikovať komunizmus a rozumiem tomu, že prispôsobiť sa v určitom veku novým situáciám je veľkou výzvou. Za „totáča” každý vedel ako to chodí a potom prišlo obdobie, ktoré nikto nepoznal:

„O našej stratenej generácii – komunistická výchova a kapitalistický život.” (tamže, str. 164)

„Boh ochraňuj ak si narodený v Sovietskom zväze, ale žiješ v Rusku!” (tamže, str. 358)

Ukladajúc do počítača svoje myšlienky si pripomínam esej o vplyve môjho pôvodu na moje činy. Písala som o tom, ako som nedôverčivá, ako potrebujem jasnú víziu svojho života a plán a ako ma zneisťujú zmeny. Najmä keď zdanlivo prichádzam o domov. Možno sa Vám tento blog bude zdať pritiahnutý za vlasy. Ja som však vďaka knihe o Rusku porozumela oveľa lepšie Slovensku.

Alexijevič nie je mainstreamové čítanie. Ak sa však pre ňu rozhodnete, bude to rušivá skúsenosť.