Denník N

Greenwashing 3 – Separovaním k zelenším zajtrajškom… Či?

V dnešnom blogu som sa pôvodne chcel venovať iba hliníkovým plechovkám ako údajnej ekologickej spáse (čo mimochodom vôbec neplatí).

Keď som ale začal písať viac, stále mi vyskakovala do popredia téma samotnej recyklácie a problémov s ňou spojených.

Preto som sa rozhodol, že tento článok budem venovať práve recyklácii a pokúsim sa v skratke vysvetliť, prečo by sme sa na ňu nemali upínať ako na ekologické riešenie problémov s odpadom, najmä tým obalovým (o samotnej recyklácii odpadu by sa dal napísať román). Hliníkovú plechovku však sem tam použijem ako názorný príklad.

Ak si pozriete definíciu recyklácie na internete, zistíte, že je to proces opätovného využitia predtým už použitých materiálov a produktov. Recyklácia zabraňuje plytvaniu zdrojov, redukuje spotrebu surových prírodných materiálov, redukuje množstvo uskladnených odpadov a redukuje spotrebu energie, čím prispieva k redukcii emisií skleníkových plynov oproti použitiu surových materiálov. Toto všetko v teórii platí.

Niektoré spoločnosti (najmä tie, čo sa tým živia) prezentujú recykláciu ako cestu k zelenšej budúcnosti a na plechovkách si môžete prečítať nápis, že ide o 100% recyklovateľný, a teda ekologický obal. Aj toto teoreticky platí.

Obrázok použitý zo stránky Pixabay.com

No prax priveľa ALE, ako uvádzam nižšie.

Reálne čísla recyklácie:
Toto čítanie Vás možno sklame, no realita je taká, že 100% separovanie sa nerovná 100% recyklácia. Najhoršie je na to pravdepodobne plast, kde to nie je ani tretina. Priemer EÚ je cca 30% recyklácie plastu, čo v praxi znamená, že ak priemerný občan vyseparuje 100kg plastového odpadu, 30 kg sa ďalej zhodnotí a 70kg putuje do spalovne alebo na skládku. Smutné, že? Veľa pritom záleží od konkrétnej krajiny ako dobre má nastavený recyklačný systém. A ako je to možné? Príčin je viac, môže za to napríklad existencia veľkého množstva typov plastov v obehu, nemožnosť recyklácie niektorých typov plastu, ich kontaminácia ako aj to, že s odpadom sa obchoduje ako s tovarom.

Putovanie po svete:
Vedzte, že nielen vtáky migrujú zo severu na juh, ale robí tak aj Váš odpad. Podľa Európskej stratégie pre plasty v cirkulárnej ekonomike a sprievodných dokumentov približne polovica plastu, ktorý sa u nás vyseparuje, putuje ďalej po svete a je spracovaný v tretích krajinách mimo EÚ, kde je nižšia kontrola na dodržiavanie environmentálnych štandardov.

Spotreba energie a materiálu:
Napriek tomu, že sa recykláciou významne šetrí energia potrebná na vyrobenie prvotného materiálu, stále je tu značné množstvo energie, ktoré potrebujete na vykonanie samotnej recyklácie. Pri recyklovaní hliníka ušetríte síce až 95% energie potrebnej na výrobu nové materiálu, stále však miniete 0,1% svetovej spotreby energie.

Za spomenutie tiež stojí Jevonsov paradox. Je to ekonomický jav, podľa ktorého technologický pokrok prinášajúci efektívnejšie využívanie určitého zdroja nevedie k jeho nižšej spotrebe, ale paradoxne k jej zvýšeniu kvôli vyššiemu dopytu po tom zdroji. Na príklade hliníkových plechoviek – ak by plechovky nahradili plast ako dominantný obalový materiál, viedlo by to k zvýšeniu ťažby prvotnej suroviny, čo by spôsobilo obrovské environmentálne škody.

Znehodnocovanie materiálu (downcycling):
Pri recyklácii dochádza tiež k postupnému znehodnocovaniu suroviny, až kým nie je už ďalej použiteľná. Často sa to deje pri viackrát spomínaných plastoch. Niektoré plasty sa môžu recyklovať iba raz, niektoré viackrát, no vždy dôjde časom k ich znehodnoteniu.

V súčasnosti sa tiež propaguje recyklácia plastu na nové posteľné prádlo alebo šaty. Tu si ale trab uvedomiť, že takýto nový produkt sa už ďalej nedá recyklovať a tiež že pri každom praní sa z neho uvoľňujú mikroplasty do odpadových vôd. Nehovoriac o tom, že takýto materiál je zlý pre pokožku a môže spôsobovať rôzne ochorenia. Preto by sme sa plastovým šatám mali úplne vyhýbať.

Nakladanie s odpadom je biznis:
Zjednodušene povedané, po jeho vyseparovaní sa s odpadom narába ako so surovinou určenou na obchodovanie. Takýto model teda sleduje ekonomické záujmy firiem narábajúcich s odpadom. V praxi to znamená, že ak klesne hodnota nejaké druhu plastu, firmy oň stratia záujem a nemusí sa ďalej zhodnocovať a tak putuje namiesto recyklácie rovno do spalovne/na skládky.

Zároveň môže nastať situácia, že niektoré druhy odpadu sa recyklovať neoplatí, lebo cena recyklovaného materiálu je vyššia ako cena nového, čistého materiálu. Ako je to vôbec možné? Ak sa niečo riadi voľným trhom, ktorý na dopady na životné prostredie pozerá ako na externalitu (presun nákladov na iných), niet sa čomu diviť.

Geopolitické rozhodnutia:
Alebo nastanú geopolitické rozhodnutia svetového rozsahu, ako napríklad rozhodnutie Číny koncom roka 2017 o zákaze dovozu plastov spôsobil obrovské problémy v svetovom toku plastového odpadu. Predtým sa sem dovážal až 85% plastového odpadu EÚ.

A tak ďalej. Recyklácia je jednoducho stále príliš problematická na to, aby sme si z nej stanovili náš cieľ. Aby ste ma nechápali zle, ja nemám nič proti separovaniu odpadu a recyklácii, sám triedim každý jeden maličký odpad v našej domácnosti. V prvom rade, ako uvádzam nižšie, sa snažím eliminovať množstvo odpadu čo najviac a až potom riešim, do ktorej nádoby patrí odpad. Recyklácia by nemala byť cieľom, ale iba jedným z krokov na ceste k zdravej planéte.

A čo s tým môžeme urobiť? Pomôže nám sedliacky rozum a takzvaná odpadová pyramída.

Obrázok použitý zo stránky triedenieodpadu.sk

Odpadová pyramída pripomína budovu Slovenského rozhlasu v Bratislave, pretože je otočená naopak. Na vrchole, ktorý je v tomto prípade najširší, je uvedený najlepší spôsob nakladania s odpadom a na spodku/cípe ten najhorší. Poradie je nasledovné: 1. nevytvárať odpad (zero waste), 2. znovu využiť odpad (upcycling), 3. recyklovať, 4. energeticky využiť (napr. spálenie) a 5. skládkovať.

Takže z uvedeného vyplýva, že najlepšie je odpad nevytvárať! Starý dobrý sedliacky rozum, že?

Skvelou informáciou je, že čoraz viac občianskych združení, známych osobností a aj bežných ľudí (chcel som napísať obyčajných, ale no viete…) propaguje zero waste štýl, teda čo najviac bezdopadové fungovanie. Toto vnímam ako skutočnú cestu a riešenie problému s odpadmi.

Pretože ak odpad nevytvárate, nemusíte riešiť, či ste ho dobre vyseparovali, či sa skutočne zrecykluje a či nakoniec neprecestuje polku sveta, aby skončil v nejakom oceáne.

Na záver uvádzam krátky sumár opatrení, ktoré sú podľa mňa vhodné na správne riešenie problému s odpadom:

1, fungujme čo najviac zero waste – teda skúsme odpad nevytvárať
2, propagujme koncept bezodpadového fungovania všade, kde to je možné, napr. vo firmách, na školách, na úradoch
3, pre kolegov environmentalistov – separovanie a recykláciu v rámci envirovýchovy vyučujme iba ako súčasť celkového obrazu nakladania s odpadmi, pričom propagujme hlavne zero waste
4, recyklujme, až keď to inak nejde

V ďalšom čísle budeme spolu snívať – aké by to bolo, keby boli (takmer) všetky obaly zálohované a vracali by sa do obchodoch podobne, ako pivové fľaše? Skutočne to musí byť iba sen?

Michal Kutlík
OZ Pestrec

Teraz najčítanejšie

Michal Kutlík

Environmentalista a člen ekologického občianskeho združenia Pestrec. Keďže nemám FCB, prosím o zasielanie otázok a komentárov do diskusie na mailovú adresu [email protected] Vďaka