Aby tí, čo prídu po nás, videli, že sila ľudského ducha a pravdy je väčšia, ako akákoľvek presila. Voči ľuďom, ktorí to dokážu, prechovávam obdiv, lebo si uvedomujem, aký som sám slabý a nedokonalý.

Nechcem sa hanbiť za svoj život, ako sa zaň mohli kedysi hanbiť tí, ktorí nepochopili rozsah tragédie, odohrávajúcej sa pred povstaním, keď za mlčania väčšiny nenávidiaca menšina najprv zbavila Židov a iné nepohodlné skupiny ľudí ľudských práv, potom majetku a nakoniec i životov.

Všeobecne tradovaná „múdrosť“, že v každej správnej slovenskej rodine bol aspoň jeden gardista a jeden komunista, je našťastie nepravdivá. A som hrdý na to, že máme na Slovensku dosť rodín, v ktorých bol aspoň jeden bojovník proti fašizmu. Zaslúžia si našu hlbokú úctu. Nikto z nás si dnes nevie predstaviť podmienky, v akých sa hrdo postavili voči teroru vediac, že s najväčšou pravdepodobnosťou zaplatia za svoje hrdinstvo životom.

Slovenské národné povstanie si budeme oficiálne pripomínať v čase, keď v Európe hľadajú útočisko státisíce ľudí z Afriky a Ázie. Pri všetkej vážnosti a zložitosti situácie nechcem v tom húževnatom pochode ľudí za lepším životom vidieť obrazy apokalypsy a opustiť to, čomu verím, čo nás podľa môjho názoru najlepšie chráni pred zvoľou, agresivitou a nenávisťou. Je to vláda zákona a dodržiavanie ľudských práv.  Ľudia, majme srdce. A majme rozum.