Školy sú konečne priorita. Zostáva ešte dať prioritu ochrane učiteľov a učiteliek. A báť sa menej prvákov a viac našej snahy robiť veci inak.
Do škôl by sa mali v pondelok vrátiť škôlkari a prvostupniari spolu s niektorými poslednými ročníkmi stredných škôl. Snáď skončilo zakrývanie si očí pred dôsledkami dlhodobého zatvorenia škôl na deti a mladých ľudí. Opäť sme však školy, rodičov a deti postavili pred rozhodnutie, ktoré platí „z večera do rána“. V plánovaní našich riešení pokrok zatiaľ nenastal.
Keď sme sa konečne zhodli, že vzdelávanie je priorita, musíme adekvátne k nej pomôcť školám a učiteľom – o čo lepšie by znelo, keby sme otvorenie škôl plánovali a oznámili už s tým, že učitelia majú vyššiu prioritu pri očkovaní na školách sú už rozdistribuované respirátory pre zamestnancov škôl?
A pre tých čo majú obavy – neotvárame školy, vraciame najmä k stavu z 18.12., kedy boli škôlkari a prvostupniari v školách pri vyšších počtoch denných prírastkov. Obavy sú na mieste, no viac ako malých detí by sme sa mali báť našej „expertízy“ robiť všetko inak.
ROZHODNUTIE ZAČAŤ UPREDNOSTŇOVAŤ ŠKOLY POČAS BOJA S PANDÉMIOU JE KROK SPRÁVNYM SMEROM V NAŠOM HODNOTOVOM NASTAVENÍ.
Voláme po tom spolu s rodičmi, učiteľmi, psychológmi a psychologičkami, študentmi a študentkami takmer štyri mesiace. A volá po tom aj takmer 30 organizácií, ktoré sa už podpísali pod výzvu Dajme prednosť školám.
Odpoveďou boli doteraz len termíny, ktoré sa stále menili a vyjadrenia, že otvorenie škôl prinesie plné nemocnice. Neboli to však školy. K plným nemocniciam sme sa dopracovali so zatvorenými školami a uvoľňovaním iných opatrení.
Sme radi, že si konečne aspoň trochu prestávame zakrývať oči pred negatívnymi dôsledkami, ktoré zatvorenie škôl prináša. Takisto je dobrá správa, že tieto dôsledky začínajú brať do úvahy aj odborníci, ktorí doteraz vnímali problematiku zo striktne epidemiologického hľadiska. Snáď sa to podarí postupne pochopiť aj pri starších deťoch, ktorí sú doma takmer trojnásobne dlhšie ako deti z prvého stupňa.
NEZMENIL SA SPÔSOB ROZHODOVANIA O PRIORITÁCH „ZO DŇA NA DEŇ“.
Slovensku chýba jasný plán ako zladiť vzdelávanie a boj proti pandémii. Funkčný semafor ministerstva školstva prestal platiť zvečera do rána v októbri v situácii, ktorá sa s dnešnou nedá porovnať. Nahradili ho nekoncepčné snahy, s ktorými ministra otáčali vo dverách tí, ktorí by s plánom mali prísť či s ním aspoň ministrovi pomôcť. Bohužiaľ, plán nemáme ani dnes. To čo koncom minulého týždňa nebolo možné kvôli zlej epidemiologickej situácii, je o pár dní možné. Čas na prípravu pre školy je opäť jeden pracovný deň a víkend (ministerstvo školstva vydá usmernenie vo štvrtok). Čo bude o dva týždne si NETRÚFAME ani odhadnúť – musíme počkať „aká bude situácia“ (citát z tlačovej konferencie).
Už mesiace voláme aj potom, aby rozhodnutia boli plánované a nemenili sa z večera do rána. To zostalo, šijeme rozhodnutia horúcou ihlou bez nastavenia funkčného systému, ktorý by zvyšoval šance, že školy sa už viac nebudú musieť zatvoriť. Len drobný príklad – AKO PRESVEDČIVEJŠIE BY VYZERALO OTVÁRÁNIE ŠKÔL S OZNÁMENÍM, ŽE RESPIRÁTORY PRE UČITEĽOV ZO SPRÁVY HMOTNÝCH REZERV SÚ UŽ ROZDISTRIBUOVANÉ NA ŠKOLÁCH (PRED ICH OTVORENÍM) AKO TO, ŽE BUDÚCI TÝŽDEŇ ICH ZAČNÚ POSIELAŤ ? A že učitelia sa môžu registrovať na očkovanie?
Cieľom nemôže byť len školy otvárať, ale urobiť všetko preto, aby sme ich nemuseli už znovu zatvoriť a vrátili tam i staršie deti. Zároveň musia byť bezpečným miesto, ktoré nebude vyvolávať v rodičoch či učiteľoch obavy.
VIAC AKO PRVÁČIKOV BY SME SA MALI BÁŤ NAŠEJ SNAHY ROBIŤ VŠETKO INAK
Pre tých, u ktorých súčasný prístup vyvoláva obavy – ZATIAĽ SA LEN VRACIAME K TOMU, ČO SME TU MALI AJ PRI VYŠŠOM POČTE DENNÝCH PRÍPADOV NA ZAČIATKU NOVEMBRA (viac ako 450 na 1 mil. obyvateľov) alebo v prvej polovici decembra, keď začal stúpať nad 350 – otvorené budú hlavne materské školy a prvý stupeň (pridajú sa len posledné ročníky stredných škôl a bez internátov). Vo Švajčiarsku boli školy otvorené aj pri hodnote 950 na začiatku novembra – a to nielen prvý stupeň – pričom povinnosť nosiť rúška je až od 12 rokov. Napriek tomu je Švajčiarsko dnes na polovici našich čísel. Štúdia zo začiatku decembra z kantónu Zürich (v období kulminácie denných prípadov) našla z testovaných detí len jedno s pozitívnym PCR testom (mimochodom – deti testovali naraz PCR aj Ag testami, všetky vzorky pozitívne pri Ag testoch boli na PCR negatívne a jediný pozitívny PCR test bol pri Ag negatívny – to je už ale iný príbeh nad rámec tohto textu).
Obavy však môžu byť oprávnené z iného dôvodu. NAPRIEK SKÚSENOSTIAM ZO ZÁPADOEURÓPSKYCH KRAJÍN, KTORÉ ŠKOLY NA JESEŇ NEZATVORILI A UKÁZALI, ŽE ŠKOLY NIE SÚ TAKÝ PROBLÉM, AKO SME SA U NÁS OBÁVALI, JE MOŽNÉ, ŽE MY OPÄŤ DOKÁŽEME PRESNÝ OPAK – tak ako sa nám to podarilo v tzv. druhej vlne pri hospitalizáciách, počte obetí – kde vedieme rebríčky či v samotnom prístupe ku školám – ktoré sme zatvorili rýchlo a na extrémne dlho, nehovoriac o špecifikách ako boli priepustky na slobodu v novembri, výnimky ÚVZ SR pre správnych ľudí či slovenská verzia lockdown-u počas Vianoc (schválne, kto si dnes spomenie na výrok ministra Krajniaka pri zavádzaní skutočného lockdown-u na začiatku roka, že každý jeden deň oneskorenia pri opatreniach nám predlžuje lockdown o dva dni ?). TO, ŽE VÝVOJ PRÍPADOV NA SLOVENSKU MÁ DNES PRI POROVNATEĽNÝCH OPATRENIACH INÝ SMER A VÝVOJ AKO V OSTATNÝCH EURÓPSKYCH KRAJINÁCH SI URÝCHLENE VYŽADUJE POZORNOSŤ, analýzu príčin a adekvátnu nápravu. Je ťažko pochopiteľné, ak Írsko (ktoré spravilo podobnú chybu ako Slovensko pri uvoľňovaní opatrení v decembri a počas Vianoc), pri porovnateľných opatreniach za posledné 4 týždne dokázalo znížiť počet denných prípadov z viac ako 1300 na menej ako 250 na milión obyvateľov (a pravdepodobne s relevantnejšími dátami, keďže počet testov na 1000 obyvateľov je dvojnásobný ako u nás), Švajčiarsko z predvianočných takmer 500 na 185 (polovica našich prípadov) a na Slovensku sme sa nedokázali za štyri týždne dostať ani na 50 percent z nášho maxima 6. januára. A to máme za sebou dve kolá celoplošného … pardon, skríningového testovania, množstvo ďalších okresných či regionálnych testovaní a povinnosť mať negatívny Ag test každý týždeň – NAŠE ČÍSLA NAPRIEK TOMU V POSLEDNÝCH DŇOCH ZAČALI OPÄŤ MIERNE RÁSŤ. Už dávno máme niekde vážny problém, ak pri tomto všetkom nasadení sú naše výsledky takto slabé.
Jednoduché odpovede sú, chvalabohu, hneď k dispozícii – dnes hovoríme, že ľudia nedodržujú opatrenia (napr. návšteva kostola cez Vianoce síce nebola zakázaná, ale ľudia ju mali dobre zvážiť) a o dva týždne bude ľahké povedať, že je to následok otvorených škôl. Argumentácia britskou mutáciou je podobný príklad – dáta k prevalencii ešte nemáme, ale ako hlavný argument ju už používame. Paradoxne priebeh epidémie v Írsku, či v samotnej Veľkej Británii vyzerá lepšie ako u nás a takisto britskí turisti v švajčiarskych lyžiarskych strediskách zatiaľ nezvrátili trend vo Švajčiarsku. Samotná Veľká Británia má pritom dnes rovnaký počet nových prípadov na milión obyvateľov ako Slovensko. Možno aj tu by sme sa už mohli vydať ťažšou cestou a nájsť skutočné dôvody našich slabých výsledkov – napr. len drobný postreh na inšpiráciu – v čase prvého, vtedy ešte celoplošného testovania a kritickej situácie na Orave niektorých mohol zaujať počet áut so značkou NO, DK, a pod. parkujúcich popri práve rekonštruovanej električkovej trati či opravovaných cestách v Bratislave. Možno by stálo za to spraviť aj animovanú mapu slovenských okresov a možno by sme videli, že susedné okresy tých najpostihnutejších sa postupne sami stávajú okresmi s najväčšou incidenciou – určite lokálne opatrenia nemajú zmysel ?
Ak naozaj dôjde k opätovnému zatvoreniu škôl o dva, tri či štyri týždne – podľa vyjadrenia ministra školstva na dnešnej tlačovej besede to „nevylučuje“ – môžu si deti s veľkou pravdepodobnosť plánovať návštevu školy tak akurát na vrátenie učebníc podobne ako minulý rok. Bolo by preto viac ako vhodné vedieť, kde je skutočný problém ešte predtým ako deti implicitne či dokonca explicitne označíme za „nebezpečných prenášačov“, ktorí sú ohrozením pre svojich starých rodičov a ďalšie okolie. Už im to opakujeme príliš dlho, zatiaľ čo práve oni patria ku vekovej skupine, ktorá je vo väčšej izolácii ako ostatní a navyše v citlivom období svojho života. Na ďalšie dopady na deti, ako je rozvoj závislostí, depresie, a pod. upozorňujú mnohí iní už dlhé týždne.
Mali by sme však spraviť všetko preto, aby prostredie v školách zostalo bezpečné, ich opätovnému zatvoreniu sa snažili vyhnúť v maximálnej možnej miere a naopak hľadali spôsoby, ktoré umožnia stále rozširovať skupinu detí, ktorá sa do škôl bude môcť vrátiť. Jednak preto, že naše školy už boli zatvorené príliš dlho, ale najmä preto, že v otázke priority vzdelávania a škôl dnes existuje zhoda občanov a širokého spektra organizácií pôsobiacich v oblasti vzdelávania, väčšiny stavovských organizácií ako aj zástupcov zamestnávateľov. Je potrebné si uvedomiť túto zodpovednosť, pretože spolu s deklaráciou priority zo strany vlády a samotného ministerstva školstva by zlyhanie v tejto oblasti znamenalo veľké sklamanie pre široké vrstvy spoločnosti a našu neschopnosť zabezpečiť priority, ktoré sme si dnes sami nastavili.
PRIORITU TREBA DAŤ NIELEN ŠKOLÁM, ALE AJ UČITEĽOM – SÚ ROVNAKO SÚČASŤOU KRITICKEJ INFRAŠTRUKTÚRY A MUSÍME ICH CHRÁNIŤ.
Našou prioritou sa teda jednoznačne musí stať bezpečnosť na školách (tu by bolo vhodné rozlišovať medzi bezpečnosťou a prístupom, o ktorom sa aj ombudsmanka vyjadrila, že je diskriminačný a hraničí so šikanovaním). Okrem predtým uvedených dôvodov je to dlh našej spoločnosti voči učiteľom, z ktorých väčšina sa – napriek tomu, že si uvedomuje potenciálne riziká, ktoré im z toho môžu vyplývať – aktívne zasadzuje za návrat k prezenčnej výučbe.
V prvom rade je potrebné presne poznať situáciu na školách, mapovať prípady, ktoré sa vyskytnú a vedieť rozlíšiť, či ide o ohnisko alebo prípad nákazy mimo školy. Tieto prípady musia prejsť trasovaním (toto slovo ešte na Slovensku poznáme ?), ktoré bude viesť k testovaniu nielen v škole, ale aj v rodine a u ďalších kontaktov dieťaťa či jeho rodiny. A takisto opačným smerom, pretože prenos medzi dospelými či z dospelých na deti je v školskom prostredí oveľa častejší ako naopak, či medzi deťmi. To potvrdili viaceré štúdie, ale aj WHO či ECDC. Ak je toto dnes mimo možností či kapacít RÚVZ, malo by sa snažiť trasovanie zorganizovať a zabezpečiť ministerstvo školstva a pravidelne aktualizovať, vyhodnocovať a sprístupňovať informácie o vývoji situácie na školách. Rozhodovanie o opatreniach v školách by nemalo viac fungovať na binárnom princípe zavrieť / otvoriť, o ktorom sa vo veľkej miere rozhoduje mimo rezortu školstva, ale je potrebné mať pripravenú celú škálu opatrení a vedieť veľmi rýchlo získať spätnú väzbu o ich vplyve na epidemiologickú situáciu.
Školy takisto musia dostať maximálnu podporu pri objavení pozitívnych prípadov či v prípade potreby konzultácií. Myšlienka budovania MoM priamo školami a návody ako sa majú stať poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti by sa mali – mierne povedané – prehodnotiť. Zaťažovať školy v situácii, keď zostalo na ich pleciach zabezpečenie vzdelávanie úplne nových spôsobom je viac ako nevhodné; navyše viaceré samosprávy pri kompenzáciách 5 EUR na otestovanú osobu počas posledného testovania museli doplácať zo svojich rozpočtov. Dedikované mobilné tímy, či MoM prioritne určené pre potreby škôl budú oveľa efektívnejším prostriedkom bez toho, aby ich organizácia zaťažovala samotné školy. Štátu nič nebráni zriaďovať MoM v blízkosti škôl a tie môžu svoju kapacitu zdieľať aj pre širšiu verejnosť.
Respirátorov sme sa dotkli vyššie – už mali byť na školách. Avšak pokiaľ ide o prístup k očkovaniu a jeho prioritizáciu v prípade učiteľov je otázne, či sme vyčerpali všetky možnosti, ktoré máme. Učitelia nad 55 rokov sú dnes vo fáze 7 (z jedenástich), mladší až vo fáze 9, čo sotva zodpovedá významu a priorite škôl a vzdelávania, o ktorých už nejaký čas počúvame. Keďže plán vakcinácie vznikol ešte predtým ako sme sa zhodli na aktuálne deklarovanej dôležitosti škôl, stálo by zváženie a vysvetlenie prečo nepreradiť aspoň starších učiteľov z fázy 7 už do fázy 4 (osoby staršie ako 65 rokov), pretože majú z objektívnych príčin vyššiu mobilitu či riziko a pritom zabezpečujú prioritu, ktorá má podporu širokého spektra spoločnosti. Vzhľadom na aktuálne spustenú fázu 3 by takého preradenie pomohlo urýchliť vytvorenie bezpečnejšieho prostredia na školách a tým aj lepšie podmienky na bezpečnejší a rýchlejší návrat ďalších žiakov do školských lavíc.
Rovnako je nevyhnutné zvážiť, či aspoň časť prostriedkov, ktoré sa minú na jednorazové testy (desiatky miliónov EUR v závislosti od počtu opakovaní testovania) so zatiaľ nejasným významom a prínosom k epidemiologickej situácii (žiadna krajina ešte nepodmieňuje prezenčnú výučbu pravidelným testovaním na týždňovej báze a samotný prínos paušálneho celoplošného testovania je v porovnaní s lockdown-om otázny) nepresmerovať do univerzálnejších, dlhodobejších či opakovane použiteľných riešení ako sú germicídne žiariče a čističky vzduchu v triedach (ktoré nájdu svoje uplatnenie aj po skončení pandémie) či samotnej úpravy a reorganizácie priestorov v školách, ktoré umožnia lepšie dodržiavanie opatrení. Tu je takisto potrebné zabezpečiť riaditeľom škôl adekvátne financie a prostriedky, aby mohli byť schopní realizovať aj vlastné opatrenia podľa reálnych potrieb konkrétnej školy.
V neposlednom rade zostáva veľký diel zodpovednosti na samotných rodičoch, ktorí svojim prístupom takisto ovplyvňujú bezpečnosť prostredia v školách. Je potrebné pokračovať v prístupe z jesene, aby do školy chodili len deti bez príznakov respiračnej infekcie, ktorý už ocenili aj samotní učitelia.
Aj keď je možno ešte predčasné o tom hovoriť, hneď ako to situácia umožní, bude potrebné razantne prehodnotiť postavenie učiteľov a význam vzdelávania v našom hodnotovom nastavení. Nielen s ohľadom na ich nasadenie a riziko, ktoré sú mnohí z nich dnes ochotní na seba zobrať, ale aj kvôli devastačnému dopadu na psychické a fyzické zdravie detí, ktorý dnes vidíme či ekonomickým škodám, ktoré sú s tým spojené – toto všetko je dnes pre nás oveľa zreteľnejšie ako predtým. Postavenie učiteľov, asistentov učiteľov, školských psychológov a ďalších, ktorí participujú na výchove detí, bude musieť oveľa viac zodpovedať priorite, ktorú vzdelávanie a školy v našej spoločnosti predstavujú a na ktorej sme sa tento týždeň všeobecne zhodli.
Vladimír Settey
Iniciatíva Dajme deťom hlas, www.dajmedetomhlas.sk
