Denník N

Utrpenie

Život je…..?

Život je….. v podstate aj utrpenie. A teraz v dobe pandémie obzvlášť sa znásobilo a u každého iným spôsobom. Ale on bol aj predtým utrpením. Znie to veľmi depresívne, pravda. Ale keď sa zamyslíme hlbšie nad tým, uvedomíme si pravdivosť tohto tvrdenia. Nachádza sa aj v jedných zo štyroch hlavných „právd“ buddhizmu.

Neustále nám niečo chýba a nikdy nič nie je úplne dokonalé. Je jedno, či sme bohatí, chudobní, zdraví alebo máme nejaké ochorenia, vždy tu je niečo, čo nám vadí, prekáža alebo chýba. Vždy je tu nejaký cieľ, nejaká túžba po niečom alebo niekom. Jedným dosiahnutým cieľom alebo vytúženým snom sa nič nikdy nekončí, väčšinou po nejakej dobe opäť pocítime akúsi prázdnotu a zatúžime opäť po niečom, prípadne si stanovíme nové ciele a méty. Na tom prirodzene nie je nič zlé. Je asi naším údelom túžiť stále po niečom, odhaľovať nepoznané a neznáme, napokon jedným z hnacích motorov vied je zvedavosť a túžba spoznávať. A na tej ceste niet záruky absencie akéhokoľvek utrpenia. Vždy a zakaždým v nejakej forme príde niečo, čo niekoho trápi. Jedného viac, iného menej a každého iné. A tiež platí, že nemáme vždy porozumenie pre utrpenie ľudí(neplatí absolútne), ktorých trápenia sú nám neznáme. Skrátka nemáme obuté ich „topánky“, nie sme v ich koži, obzvlášť ak sme danú vec nikdy nezažili.

Je bežné bagatelizovať trápenie sa druhých ľudí z niečoho, čo nám je v podstate cudzie. Napríklad ten istý problém môže byť pre jednu osobu malým trápením či menším utrpením, pre inú omnoho väčším. Sú ľudia, ktorí pôsobia tak, že ich nikdy nič nepoloží, navonok sa hrajú na „silných“ a „tvrdých“ alebo pôsobia navonok ako veselé kopy, úsmev tu i tam.

Až náhle jedného dňa je ich blízke okolie v šoku, keď sa dozvedia o náhlej, dokonanej samovražde takejto „veselej“ kôpky. Za úsmevom ukrývali hlboký smútok a utrpenie, nikto akoby nič netušil a zrazu „bum“, stalo sa. O dôvodoch, prečo niekto radšej v sebe hlboko dusí nejaké veci, ktoré ho veľmi trápia, sa dá len dohadovať často a viac-menej iba predpokladať, čo ho k takému neodvratnému činu nakoniec doviedlo. Tu sa tiež stretávam často s akýmsi odsúdením zo strany mnohých(česť výnimkám), keď označia daný čin ako zbabelý, obzvlášť ak nikdy nezažívali v ťažšej forme depresie či iné duševné ochorenia alebo peklo, ktorým si daný človek prechádzal.

Je ľahké povedať o niekom takom, že to je(bol) zbabelec, keď ste pritom neboli v jeho srdci a v hlave. Zďaleka netušiac, čo všetko predchádzalo tomu nešťastnému činu, pokiaľ je úspešne dokonaný a dotyčnú osobu sa nepodarí zachrániť.

Strata zamestnania, ochorenia, rozvod, smrť blízkej osoby alebo blízkeho priateľa/ľky, kamaráta/ky alebo domáceho miláčika, neúspechy vo viacerých oblastiach, pocit osamelosti, zažívanie šikany zo strany okolia, mobbing a bossing v práci atď., je toho toľko! Toľko toho, s čím sa každý vysporadúva individuálne a odlišne. Všetko je to svojím spôsobom utrpenie, lebo prinášajú tieto zmeny smútok, otrasenie, žiaľ a bolesť. Dokonca aj pozitívne zmeny nie vždy človek víta s radosťou, môžu ho zasiahnuť nepripraveného, lebo každá zmena si vyžaduje nejaký čas na jej „spracovanie“.

Podobne ako teraz pri celosvetovej pandémii,. Prišlo to tak náhle, neočakávane do našich životov. Zasiahlo nás to riadne a opäť každého iným spôsobom, ale dá sa povedať, že trpíme všetci. Je to totiž taká zmena v našich životoch, na ktorú nemáme v podstate žiaden veľký dosah v zmysle, aby zmizla len preto, že si to želáme. Jednotlivec to neovplyvní, môže nanajvýš lokálne spôsobom, že sa bude správať čo najzodpovednejšie, dodržiavať príslušné opatrenia a dbať ohľad na druhých. Vnímam túto pandémiu ako výzvu, lebo je jasné, veľa ľudí sa bude snažiť toto zvrátiť, aby sme sa časom mohli vrátiť do ako-tak normálneho života, aký sme zažívali predtým. A aj ako prelomovú udalosť, po ktorej určite nebude ale pravdepodobne nič už úplne ako predtým, neviem, priznám sa.

Jedno viem však určite. Táto udalosť obnažila naše srdcia.  Nie je to žiadna slasť, lež utrpenie, s ktorým sa znova každý vysporadúva ináč. Časť ľudí podľa môjho názoru túto veľkú nečakanú a nepríjemnú zmenu nevie adekvátne spracovať resp. snaží sa zmierniť vlastné útrpné prežívanie tzv.popieraním. Pokiaľ sa nevedia zmieriť s tým, čo sa deje a akceptovať skutočnosť takú, aká je, môžu ju poprieť. Radšej sa priklonia k takým bájnym vysvetleniam celého javu ako „je to celé iba hoax, podvod“. Iní naopak začnú vnímať, čo sa deje, akceptujú to a snažia sa čo najviac nejako prispôsobiť sa tejto novej situácií bez toho, aby ju popierali. Ale trpia všetci nejakým spôsobom v tejto novej skutočnosti, nik z nás nie je ušetrený. Ani tí „popierači“, pretože sme sociálne bytosti a je pre nás prirodzené sa aj osobne stýkať s druhými, viesť s nimi dialóg, skrátka budovať si osobné medziľudské vzťahy.

Ani si nechcem domyslieť, ako sa to postupne celé vyvinie, držím však palce nám všetkým, aby sme ako ľudstvo zvládli túto nečakanú ťažkú etapu v našich životoch. Akoby nestačili tisícky individuálnych „utrpení“ každého z nás, prišlo aj toto „veľké“, ktoré ich ďalej znásobuje. A ….vyťahuje z nás to najlepšie alebo najhoršie.

Ja som si napríklad začal hlbšie uvedomovať hodnotu zdravia, je to v podstate pochopiteľné, keďže mám ťažké obojstranné sluchové postihnutie. O to viac si zrazu uvedomíte, čo máte, obzvlášť ak viete o ľuďoch, ktorí napr. covid-19 nezvládli a už tu nie sú. A vy sa potom strachujete o svojich blízkych, zároveň sa však snažíte to celé spracovať a dúfať, že ich to minie a ak nie, tak s čo najľahším priebehom. Toto je niečo, čo neželám nikomu. To je ďalšia vec, ktorú mne osobne prináša táto situácia. Prehodnocovanie istých hodnôt a hlbšie uvedomovanie si pominuteľnosti každého z nás. Preto už napríklad zriedka čítam diskusie pod článkami na internete alebo sa zapájam menej. Jednak v dôsledku nárastu verbálnej agresie, ľudia akosi zabúdajú byť navzájom jeden voči druhému ľudskejší, predovšetkým v tejto kritickej dobe, kedy je práve ľudskosť a ochota si navzájom pomáhať kľúčová, tiež v dôsledku postupných zmien v tomto období, ktoré sa snažím zaviesť do života. Nemôžem ovplyvniť v globále to, čo sa momentálne deje, môžem však ovplyvniť to, aké informácie nechám k sebe dostávať i v rámci sociálnej siete a nielen tam. Filtrovať veľa negativizmu, dávať si vždy na istý čas plný odstup od správ a FB, dbať na svoje duševné zdravie(moja liečba v tomto smere stále nie je ukončená).

Predsa len to je niečo, čo môže každý z nás ovplyvniť, akým veciam bude venovať viac pozornosti a ako využijeme čas. Ale nemôžem hovoriť o nejakom definitívnom a ustálenom prežívaní šťastia, lebo stále mám kopec snov, želaní a nevyriešeného(a kto nemá, že?).

A som sa nedávno začal vracať k východným učeniam, najmä k buddhizmu prostredníctvom pomalého samo-štúdia. Nie je to ľahké, páči sa mi však aj dôraz kladený na dosiahnutie sebakontroly a očistu mysle od hnevu, nenávisti, závisti atď. a hlboká analýza ľudskej psyché. Navyše jednou z téz buddhizmu je, že celý život je utrpením („dukkhou“), hoci to nie je koniec…

 

Teraz najčítanejšie

Ján Lazík

Som človek, ktorému nie je jedno, čo sa deje okolo nás a vo svete. Zaujímam sa o psychológiu, sociológiu, filozofiu, cudzie jazyky, fenomén hate speech, ľudské práva. Bavia ma zaujímavé seriály, filmy.