Denník N

Demonštroval som v Paríži, ale s „križiakom“ v Bratislave nejdem

Kvet za zosnulých karikaturistov, pero za slobodu slova v mojej ruke počas demonštrácie v Paríži.
Kvet za zosnulých karikaturistov, pero za slobodu slova v mojej ruke počas demonštrácie v Paríži.

Slobody sa nesmieme vzdať pre strach a teror. Najhoršie, čo by sme mohli urobiť, je obetovať ju tejto hrozbe.

Prečo vlastne Slovák v sobotu ráno odcestuje z Bratislavy, aby sa takejto manifestácie zúčastnil?  Slobody sa nesmieme vzdať pre strach a teror. Najhoršie čo by sme mohli urobiť je obetovať ju tejto hrozbe. Aj preto nepôjdem na križiakovu demonštráciu v Bratislave.

V týchto chvíľach, keď píšem tento blog, sledujem už v hotelovej izbe správy a vidím, že jedna z najväčších demonštrácií v histórii Francúzska, ktorá sa dnes začala na Námestí Republiky (a na Národnom námestí) v Paríži, stále pokračuje. Ja som na nej dnes strávil dobrých päť hodín. Prečo vlastne Slovák v sobotu ráno odcestuje z Bratislavy, aby sa takejto manifestácie zúčastnil? Ako bývalý novinár už túto povinnosť nemám. Ale mám povinnosť voči vlastným hodnotám. Sloboda prejavu je jedna z najvzácnejších slobôd, ktoré máme a teror si ju tento týždeň vzal na mušku. Preto, keď som sa o plánovanej akcii dozvedel, neváhal som a objednal prvý let do Paríža. Aby som mohol s bezmála 1,5 miliónmi ľudí v parížskych uliciach a celkovo takmer štyrmi miliónmi Francúzmi po celej krajine vyjadriť lásku ku slobode slova, republike a demonštroval jednotu. Dnes to bola celoeurópska jednota.

Pôvodne som plánoval, aby tento text bol vášnivou obhajobou slobody prejavu. Žiadne náboženstvo a fanatizmus nám ju nemôžu vziať, ani politická koreknosť. Áno, keď je nejaký názor, humor považovaný ža žumpu – pre mnohých vtipy v Charlie Hebdo boli – spoločnosť ju sama vylúči na toľko mnou spomínanom trhovisku myšlienok. Ale Charlie Hebdo nevylúčila. Prečo? Lebo Francúzsko je majákom slobody pre starý kontinent. A tiež preto, že Charlie Hebdo bolo možno drsné, možno prvoplánové, ale konzistentné – od nich to dostali konzervatívci aj socialisti, islam aj kresťanstvo. Ale nechcem čitateľov v nedeľu večer trápiť akademickým diskurzom – hoci sloboda prejavu bola aj počas mojej akademickej kariéry obľúbenou disciplínou. Vždy som sa študentom snažil vštiepiť jej vzácnosť, dôležitosť a lásku k nej.

V Paríži to bol však iný  moment, ktorý ma naozaj oslovil a potešil. Samozrejme, že som aj ja po francúzsky, s perom a kvetom v ruke, kričal „sloboda“, „sloboda, rovnosť, bratstvo“, „sloboda prejavu“. Nebol to však tento moment, ktorý vo mne zanechal najhlbšiu stopu. Bola to záplava zástav, hoci najmä francúzskych, nemalý počet tvorili tie cudzie – z afrických krajín, moslimských krajín ako Egypt, Izraela, samozrejme aj mnohých európskych. Boli to transparenty ako Gabon je Charlie, Guinea je Charlie…  Boli to demonštranti z izraelskou zástavou v druhej ruke držiacich zástavu Maroka. Boli to židia a moslimovia bok po boku, bieli, hnedí a čierni bok po boku. Dnes v Paríži to nevyzeralo, že by republika upadala a multikulturalizmus zlyhal. Naopak, bolo tam odhodlanie v tento projekt spoločnosti otvorenej pre všetkých pokračovať. Nálada nebola pochmúrna, bola plná odhodlania, obzvlášť keď vyše milión ľudí spolu spieva Marseillaisu.

Multikultúrny Paríž spieva hymnu:

„Posledný križiak“ Milian Krajniak zvoláva na budúci týždeň demonštráciu „Nechceme tu Paríž“ proti „islamizmu“. Na tejto demonštrácii mňa určite neuvidíte. Je mi z nej smutno, ale budem za jej slobodu bojovať. Jednak mi je smutno, lebo sám križiak sa v blogu vyhrážil, že kto urazí jeho Boha, bude mať s ním dočinenia (ja si inak ako veriaci myslím, že Boh nie je imúnny voči satire a dokonca sa na vtipe o ňom ako dobrý otec aj baví). Tiež som smutný z tohto pokrytectva, lebo u nás by asi ťažko našiel nejakého „islamistu“ – takže zvolávať proti nim demonštráciu je zvláštne. Slovensko je pritom známe, že máme jednu z najnepriateľských legislatív proti imigrantom a imigrácii. Takže nielenže neplatí naša bájna pohostinnosť, ale je to ďalší argument, prečo tento happening je zbytočný. Čo je však dôležité je jednota – jednota v obhajobe našej slobody, bez ohľadu na náboženstvo, rasu, či čo si len vymyslíte.Dôležitá je tolerancia a odhodlanie žiť spolu a pomáhať si v projekte občianskej spoločnosti.

Slobody sa nesmieme vzdať pre strach a teror. Najhoršie čo by sme mohli urobiť je obetovať ju tejto hrozbe. Sloboda je veľmi vzácna a Francúzsko je jej historickým majákom. Aj preto som bol v Paríži.

A na záver si vychutnajte pár záberov, ktoré som urobil mojim ajfónom.

 

 

Teraz najčítanejšie