Denník N

Čítanie Dostojevského opisov opitosti nás poučí o účinkoch alkoholu a je bezpečnejšie ako pitie samotné

Diego Velázquez - Triumf Bakchusa alebo Pijani (1628-1629). Zdroj: commons.wikimedia.org
Diego Velázquez – Triumf Bakchusa alebo Pijani (1628-1629). Zdroj: commons.wikimedia.org

Fiodor Michajlovič Dostojevskij dokáže veľmi verne popisovať tak vnútorný život človeka, ako i vonkajšie vplyvy, ktorým prežívanie človeka podlieha. Opitosť je u Dostojevského jeden z fenoménov, pri ktorom sa tieto jeho schopnosti spájajú.

V poviedke Biele noci, ale napríklad i v novelách Dvojník či Urazení a ponížení ponúka také ťaživé opisy vnútra hrdinov týchto diel, že čitateľ je často pri čítaní zatlačený do kúta a sám pociťuje úzkosti postáv. V čiastočne autobiografickom románe Zápisky z mŕtveho domu zasa Dostojevskij popisuje život a trestancov v tábore tak živo, až dokážeme pochopiť, ako tento pobyt v trestaneckom tábore ovplyvnil ďalšiu jeho tvorbu.

Pri stavoch opitosti sú Dostojevského hrdinovia vrhnutí do rôznych situácii a zobrazenie ich skresleného vnímania skutočnosti, spôsobeného alkoholom, predstavuje autora v ohromnej literárnej sile. V románe Bratia Karamazovci sa v jednom obraze Miťa Karamazov, ináč najsympatickejšia postava diela, ocitá v pomerne zvláštnej situácii, v spoločnosti svojej vytúženej lásky a jej ďalšieho nápadníka. Dôjde k alkoholickým orgiám, ktoré silne pripomínajú študentské zážitky na chatách: „Vypil ešte pohár a – aj jemu to pripadalo divné – až tento posledný pohár ho porazil. Zrazu mal dosť, hoci bol až doteraz stále triezvy, dobre si to pamätal. Od tejto chvíle sa okolo neho všetko zatočilo ako v horúčkovom sne. Chodil, smial sa, s každým sa dával do reči, a to všetko, akoby o sebe už nevedel. Každú chvíľku si uvedomoval iba jeden trvalý a pálčivý pocit ako žeravý uhlík v duši – spomínal si potom. Chodil k nej, sedel pri nej, díval sa na ňu, počúval ju… Bola teraz náramne zhovorčivá, každého k sebe volala a občas zrazu kývla na niektoré dievča zo zboru.“

Zaujímavejšia a v tomto smere hlavne poučnejšia je poviedka Zlý žart. Ivan Iľjič sa ocitne na skromnej narodeninovej oslave bývalého kolegu. Popíjajú šampanské a keď už „majú v hlave“ Ivan im predstaví svoju ideu humánnosti vo vzťahu k podriadeným a všeobecne k nižším vrstvám spoločnosti. Hovorí dokonca o sylogizme humánnosti, ktorý je v podstate vyjadrením i samotného Dostojevského idey: „Som humánny, teda obľúbený. Som obľúbený, teda mi dôverujú. Cítia ku mne dôveru, teda mi veria; veria mi, teda ma majú radi… totiž nie, chcem povedať, ak veria mne, uveria aj v reformu, pochopia, povedal by som, samú podstatu veci, takrečeno sa mravne objímu a celú vec vyriešia priateľsky, od základu.“ Jeho priateľov táto reč neveľmi nadchne a pomaly sa lúčia. Ivan pri odchode zistí, že fiaker s jeho sluhom ho nečaká, stratí na chvíľu humánnosť, rozčúli sa na sluhu, ale nakoniec sa vyberie domov pešo a upokojí sa.

Po ceste narazí na hluk, ktorý ho upozorní na svadbu prebiehajúcu v jednom z domov. Zistí, že ide o svadbu jeho podriadeného Pseldonymova. Hoci je jedna hodina po polnoci, uvedomí si, že má jedinečnú príležitosť dokázať svoju humánnosť činom. „V dnešných vzťahoch medzi všetkými členmi spoločnosti ja, ja mám vojsť o jednej v noci na svadbu svojho podriadeného, oficiála, žijúceho z desiatich rubľov, to by bol rozruch, to je vír myšlienok, posledný deň Pompejí, motanica! To nikto nepochopí.“ V mysli si ešte predstaví celé svoje suverénne vystúpenie a skvelý dojem, ktorý určite zanechá a rozhodne sa vstúpiť.  V tomto momente by Ivan Iľjič najlepšie urobil, ak by šiel domov. Ako píše Dostojevskij, celé nešťastie bolo spôsobené tým, že alkohol u neho spôsobil istú excentrickosť.

Pri vstupe do domu hneď stúpil do želé, ktoré tam dali chladiť, no ani toto znamenie ho neodradilo. Jeho príchod, keďže bol generál a prišiel medzi „obyčajných“, spôsobil značné rozpaky. Ivan si začína uvedomovať, že jeho rozhodnutie nebolo najlepšie. Trápnosť situácie mu začína narúšať jeho suverénne predstavy o vznešenom dojme, ktorý zanechá. Rozpaky sa časom rozplynú a zábava sa rozprúdi, avšak Ivan s hrôzou zistí, že je to preto, že sa rozchýrilo, že „hosť je asi ono… potrundžený“. Ivan je na jednej strane rád, že atmosféra sa uvoľnila, no na druhej strane mu zasa vadí, že to uvoľnenie už prekročilo mieru a že svadobčania si neuvedomujú humánny cieľ jeho návštevy.

Na uvoľnenie atmosféry si Ivan párkrát upije šampanské a vodku. Ďalší problém nastáva, keď si uvedomí, že je „totálne spitý“ a že „hovorí akosi nejasne a s námahou vyslovuje slová, žeby chcel veľa povedať, ale jazyk sa mu neobracia“. Ale stále sa nevzdáva svojej predstavy: „Porozprávam im o súčasnom poslaní Ruska medzi inými európskymi dŕžavami. Spomeniem aj roľnícky problém a aj… a všetci zahoria ku mne láskou a ja odídem so slávou!“ V tomto momente si však uvedomí, že štvrťhodiny už hovorí o čomsi veľmi zaujímavom svojmu susedovi pri stole a pri tom… pľuje. Sused si však z úctivosti slinu zo svojho líca ani neutrie. Večer sa čoskoro pre Ivana končí odkväcnutím. Poviedka potom končí trpkým vytriezvením.

Dejová línia, ktorú som tu naznačil, nie je v poviedke úplne kľúčová. Najvýznamnejšie sú Dostojevského opisy hlavnej postavy, ktoré samozrejme nedokážem sprostredkovať. Z poviedky sa dajú vyvodiť minimálne dve poučenia. Konkrétne poučenie: Alkohol spôsobuje rýchle zmeny nálad. Videli sme už na začiatku, ako Ivan Iľjič stratil humánnosť po zistení o chýbajúcom fiakri. K ďalším zmenám došlo na svadbe: „Za necelú hodinu sa s ním čosi porobilo, ani nevedel čo. Keď sem vošiel, priam otváral náruč celému ľudstvu a všetkým svojím podriadeným; neprešla ani hodina, a celým svojím uboľaveným srdcom cítil a vedel, že nenávidí Pseldonymova, preklína jeho, jeho ženu a jeho svadbu.“ Ešte stále mohol odísť, no potom vypil osudnú vodku a došlo k ďalšej zmene a chcel im zrazu zasa „všetko úprimne rozpovedať“.

Všeobecné poučenie: Hlavným účinkom alkoholu je útlm, ktorý nastáva po kratšom stimulačnom účinku. Preto ho nikdy nepoužívajme na riešenie problémov humanity, ale ani na riešenie žiadnych iných problémov.

* * *

Dostojevského diela sú dostupné v slovenských a českých prekladoch v kníhkupectvách, antikvariátoch či knižniciach. Poviedka Zlý žart vyšla naposledy spolu s novelou Zápisky z podzemia v roku 2012 vo vydavateľstve Európa v staršom preklade Marty Lesnej.

Teraz najčítanejšie