Denník N

Má/nemá padnúť vláda?

rok po páde Fica a Pellegríniho tu leží celkom vážne otázka,  či  Slovensko opäť nepritaká garnitúre bývalých komunistov, mečiarovcov a ficovcov, hoci aj rozkradli a  zmafianizovali  tento štát?

Fico a Pellegríni začali zbierať podpisy na vyhlásenie referenda, chcú politický zvrat. Nemôžu totiž čakať do volieb, okolo nich sa zatýka a „kajúcnici“ svedčia… A čo ešte nový špeciálny prokurátor?  Proti Lipšicovi robili čo sa len dalo,  ale NRSR ho napokon zvolila a   bývalí premiéri hneď vystúpili s vyhlásením, že investujú všetko úsilie (a peniaze), aby zozbierali podpisy a zhodili súčasnú vládu. Bodaj by aj nie…

Lenže : namiesto, aby týchto vystrašených politikov  ľudia vysmiali, potichu s pádom vlády súhlasí aj časť niekdajších antificovských voličov, nevraviac že mienkotvorcov. Takže, rok po ich páde tu leží celkom vážne otázka,  či  Slovensko opäť nepritaká garnitúre bývalých komunistov, mečiarovcov a ficovcov, hoci aj rozkradli a  zmafianizovali  tento štát?

Verím, že nie.  A za tým,  že zacítili šancu, vidím najmä dôsledky pandémie, či presnejšie : dôsledky   ťažkostí, s ktorými ju zvládame. Tie ťažkosti už trvajú pridlho a tak stihli zasiať  všadeprítomný hnev a frustráciu, ktorých dôsledky budú mať, obávam sa, dlhodobejší vplyv, než samotná pandémia.

Zlá vláda

Každá vláda na svete musela pre vírus – chtiac či nechtiac – zasiahnuť do života ľudí hlbšie a nepríjemnejšie, než sa to dialo kedykoľvek v minulosti. Však ani za totality nám vlády nezakazovali pohyb po území štátu, alebo spoločenské a  rodinné stretnutia. Lenže v  tejto pandémii majú vlády iba jeden výber  : buď nechajú veciam viac menej voľný priebeh, za čo ich ľudia znenávidia (lebo ich nechránili). Alebo budú pre záchranu životov obmedzovať bežný život  zákazmi a príkazmi, napriek tomu, že týmito negatívnymi obmedzeniami poštvú proti sebe občanov (voličov), postupne z každej vekovej, profesnej  a sociálnej skupiny.

Na jar bol zápas s COVID-19 pre nás zaujímavé nóvum, ale od jesene hovoríme jeho nekonečným reprízam  dosť!  Lenže zbytočne,  vírus COVID-19 nás má na háku. Nadávame  teda na politikov,  pochopiteľne. Ľudia od nich chcú, aby pandémiu zvládli lepšie. Alebo dokonca najlepšie. A Igor  Matovič sa o to aj snažil. Chcel byť doslova premiantom v boji s pandémiou. Ale  napokon je sumár „najlepšieho“ a „najhoršieho“  u nás približne rovnaký, ako inde, kde sa až tak nesnažili. Taká je táto pandémia, nevypočitateľná a únavná.

Či sa nám to páči, alebo nie, o jej  mutáciách a agresivite  nerozhodujú vlády, ani parlamenty.  Ako bežia týždne, tá  pandémia ničí čoraz viac aj niečo iné, než len zdravie a životy. Vtrhla do našich súkromných svetov,  ničiac všetky  súkromné aj pracovné plány. Ohrozuje nás svojou iracionalitou a nevypočitateľnosťou.  Tou trpia všetci, nie iba infikovaní… preto tie dôsledky na psychosociálne zdravie, na spoločenskú atmosféru,  aj na politiku.

Všeobecná nahnevanosť vracia k moci bývalých + fašistov. V dobe COVID-u stagnujú, alebo klesajú všetky strany demokratov (aj tých mimoparlamentných). Naopak – percentá  SMERoHlasistov  (aj Kotlebovcov)  rastú.  Živí ich totiž neistota a  strach ľudí. A tiež všadeprítomné frfľanie, to je im hnojivom. Strany SMER a Hlas sa zmobilizovali najmä od okamihu,  keď pochopili, že tzv. kočnerova veštba sa plní (ak prehrajeme voľby, všetkých nás pozatvárajú!). V strachu  začali podnecovať proti epidemiologické protesty, spojili sa s anti-rúškarmi a dezolátmi všetkých hnedých odtieňov. A najnovšie začali zbierať podpisy na referendum o páde vlády. Ku pomoci iste majú aj nejedného z oligarchov,  keďže lavicu obvinených, či dokonca tú väzenskú,  už medzičasom okúsili viacerí z „nedotknuteľných“.  Ak si uvedomíme, nakoľko ovládli oligarchovia, spojení s 12 ročnou vládou R.Fica,  štruktúry štátu aj média, vyzerá to  hrozivo…

Pád vlády? 

Je pre vládu dobrým znakom, že ani po takmer roku nesmeruje kritika primárne k jej výkonu. Ako jeden z jej členov na to iste nemám objektívny   pohľad, ale možno mi dáte za pravdu,  že Matovičova  vláda splnila svoj sľub v oblasti, v ktorej po úspešných voľbách zlyhali všetky predošlé nekomunistické koalície –  v spravodlivosti. Pamätáte, ako M.Dzurinda pred voľbami 1998 kričal na Mečiara, že rozkradol štát a že má „krvavé paprče“? Po voľbách ale  mečiarovskú privatizáciu nenapravil, nevyšetril sa únos, ani vražda (ostali aj Mečiarove amnestie!). Nakoniec prijal od Mečiara poslancov ako oporu svojej (druhej) vlády. Zrodený antimečiarovskou vlnou poslúžil napokon jeho  návratu k moci (od r. 2006).

Tento raz sa  po voľbách nekamufľuje,  zločinci ficovskej a mečiarovskej éry smerujú do basy. Ešte nikdy nebolo obžalovaných  a zatknutých toľko predstaviteľov z najvyšších poschodí štátnej moci, polície, súdnictva a prokuratúry. Kvalitatívny zlom vidím aj v zahraničnej politike. Slovensko je konečne sebavedomou krajinou Západu,  nie iba na papieri. Preto  otvorene solidarizujeme s demokratickým úsilím v bývalých kolóniách ZSSR (napr. Bielorusku), dokonca sme  – po prvý krát – vyhostili ruských špiónov. V dobrom sme dokázali vykročiť  aj z tieňa starších bratov V4.  Dobrou sa mi zdá byť – s ohľadom na okolnosti – aj činnosť ministrov v oblasti ekonomiky a hospodárstva. Po prvý krát sa štát ide reálne zoštíhľovať, konečne sa odtrhávajú zlodejské pijavice a rušia  nevýhodné zmluvy. Aj ministerstvo vnútra sa zbavuje zlých tieňov a  NAKA konečne robí to, k čomu bola vytvorená. Máme  novú obrannú doktrínu, prijatiu ktorej vyše desaťročie bránili  vládnuci   postkomunisti (podľa priania Moskvy). Zásadné reformy sa avizujú aj v ďalších oblastiach, čiže – nadchádza  dlho očakávaný reštart štátu.

Okrem dobrých krokov možno tejto vláde  (napr. aj mne) kde čo vyčítať. No za najdôležitejšie považujem to,  že noví ministri neprevzali pod svoju správu mafiánske siete korupcie. Nepokračujú v ryžovaní na úkor štátu, naopak – idú proti korupčným systémom. To  je – alebo by aspoň mala byť –  hlavná správa o Matovičovej vláde po prvom roku jej vládnutia. Že sa táto vláda a jej ministri nenechali  kúpiť. Že to považujete za samozrejmé ? A že opak  by ste hneď  zbadali? Nie, nie je to  samozrejmé,  a ani nikdy nebude. A či by ste to zbadali? To by bolo by na inú debatu,  lebo v minulosti demokratickí politici už nie raz – aj za pomoci novinárov – zbalamutili  a zahmlili to, že popri obligátnych nadávkach na Mečiara, sa naučili partajne zneužívať moc podľa  jeho učenia – mečiarizmu.

Voľby  2020 sa aj z toho pohľadu zdajú byť prelomovými : z uneseného štátu sa začal  tvoriť moderný demokratický štát, v ktorom bude opäť existovať deľba moci a vzájomné vyvažovanie  výkonných a kontrolných inštitúcií. Aj vzájomná kontrola strán.  Tentoraz už netreba hovoriť, že šanca je na dosah –  už sa realizuje. Ale niektorí by teraz povedali,  že im natoľko nevadí politika tejto vlády, ako jej členovia. Sú to zlí politici?

Zlí politici?

Je pravdou, že šancu na  zmenu 2020 nepriniesli ideálni ľudia.  Poviem to ako ich starší kolega otvorene  : každý zo zakladateľov koalície (Matovič, Sulík, Kollár aj Kiska)  je v čomsi negatívne poznačený divokými 90. rokmi. Oni v nich dospeli a v istom zmysle si ich nesú v sebe. Takou je celá ich generačná vlna. Ako „služobne“ aj vekovo o dosť starší , k tomu ale musím dodať ešte dve poznámky  :

1.  že niet generácie, čo by dospievala v ideálnych pomeroch. Ako dnes vidíme, neboli  nimi ani prvé roky slobody, po novembri 89.

2. že tie príšerné 90. roky , plné podvodov, rozkladu autorít aj nádejí,  nespadli z neba, ale ich vytvorila (a zavinila) tá staršia, moja generácia (čo sa podnes nezmohla ani len na  poctivú reflexiu, ako sa to stalo).

Je pravdou, že garnitúra štyridsiatnikov, ktorá teraz ovládla politiku,  stála v opozícii už istú dobu  (zvlášť Sulík a Matovič)  – ale i tak nebola pripravená na to, čo našla v štáte po 12 rokoch  jeho oligarchizácie a mafianizácie. A tiež to, že nebola pripravená  ani na ťažkosti s dlhodobým bojom proti pandémii COVID-19 (ako nebol nikto). Pravdou je aj to, že po tom už takmer roku  na niektorých badať vyčerpanosť a dôsledky stresu.  Asi k tomu poviete – ich chyba, že neboli dokonale pripravení, aj že  cítia stres – a ok, budete mať pravdu.

Pravdou je aj to, že  vláda má zlú verejnú komunikáciu. Často si urobí mínus aj z toho, za čo nemôže. Zvlášť v tomto „umení“ vyniká premiér.  Tak sa stalo, že pre svoje vynútené (aj nevynútené) chyby stratili strany tejto koalície veľa voličov, ktorých stratiť nemuseli.

Súvisí to ale s faktom, že u nás (aj inde vo svete) došlo ku závažnej zmene spoločenskej atmosféry. Všade rastie vzdor a iracionalita . Tá zmena atmosféry, to je o emóciách, ktoré cítia aj politici koalície. Niektorí by radi aj v tejto situácii získali voličov : napríklad kritizovaním  toho, čo voličov hnevá. A tak sa niektorí koaliční politici pokúsili načrieť do tej emócie a nabrať na popularite kritikou koaličných kolegov. Ale pozor : vôbec to neznačí, že by ktorýkoľvek  minister, alebo koaličný poslanec prešli na stranu Fica a Pellegríniho.

V našej politickej „normálnosti“ je otvorená polemika medzi koaličnými partnermi niečo nezvyklé. Ale čo ak naša normálnosť celkom normálnou nie je? Myslím, že normálne je skôr to, že koaličné strany, poslanci , ani premiér nie sú nekritizovateľnými.

Pripomeňme si, že  ku zásadnej zmene 2020 patrí aj to, že strany už nebudú fungovať  ako  eseróčky, alebo ako mafie. Preto túto koalíciu nedržia pohromade také pevné lepidlá, akými boli v tej minulej vydierateľnosť a spoluvina. Ak politici  na seba navzájom nemajú kompro informácie, môže medzi nimi prichádzať ku otvorenejším stretom a našim ušiam „disharmonickej“ komunikácii. Ale nie je to dokladom ničoho patologického, iba ak toho, že z týchto strán, ani z tejto   koalície sa zatiaľ nestala ani eseróčka, ani mafia (citujem Kňažka, 2006).

Preto si trúfam tvrdiť, že napriek chybám v komunikácii a napriek neskrývaným vnútorným rivalstvám niektorých politikov tu stále stojí  pevná garnitúra odporcov tunajšej postkomunistickej  mafie. Garnitúra,  ktorej misiu  Slovensko potrebuje.

Tretia cesta nie je

Priatelia, nemali sme veľa takých vlád, čo aj po voľbách konali v mene verejného záujmu to, čo pred nimi sľubovali. Ak sa objavili (Radičovej vláda) systém sa s nimi tvrdo vysporiadal. Stál totiž na takých politických elitách, ktorých charakter vystihuje už citovaný Kňažkov výrok. Vyslovil ho v dobe svojho odchodu z SDKÚ a vedel prečo : lebo v politickom prostredí vtedy obstáli iba tí, čo zniesli, že sa zo strán stávajú buď eseróčky, alebo mafie.

S odstupom rokov vidíme, že nech už sa u nás strany riadili konceptom  eseróčky, alebo mafie,  vo výsledku nás to vyšlo rovnako. Náš štát chudobnel a rokmi sa nestával podobným vyspelým  západným demokraciám, ale  práve naopak. Stával sa štátom uneseným svojmu poslaniu, aj občanom. Nebyť tragickej vraždy dvoch mladých ľudí,  rozklad štátu by pokračoval.  Nepripustime dnes, aby  nepodstatné zatienilo  to podstatné.  Inak sa znovu zamotáme a vrátime sa tam, odkiaľ sme chceli – konečne – odísť.

P.S.  na záver ešte odkaz istej známej aktivistke: medzi mafiánskym a demokratickým systémom  nie je žiadna tretia cesta. Kto ju buduje, rizkuje, že pozve mafiánov späť ku moci.

Teraz najčítanejšie

Ján Budaj

Venujem sa verejným otázkam. Vediem Zmenu zdola, demokratickú úniu, som poslancom NRSR.