Denník N

C. Fusero: Gándhí (Čitateľský denník 9/2021)

„V dejinách dosiaľ nevídaný pohľad na šesťdesiatjedenročného muža, ako ide porušiť zákon úplne neozbrojený, bez armády, bez najmenšieho vojenského útvaru. Iba odvaha ho vedie proti moci. Bolo to jednoduché, obrovské a neuveriteľné divadlo, mohol ho zrežírovať iba tvorivý umelec, básnik, akým bol Gándhí.

Ako vyzeral chodec s palicou, ktorý sa deň čo deň čoraz väčšmi približoval k moru? Mal sandále, niesol neodmysliteľný kolovrátok, bol dohola ostrihaný, do pol tela nahý a na vyčnievajúcom nose mal okuliare, čo mohlo vyvolať úsmev. No v skutočnosti vzrušil a nadchol celú krajinu. A už vôbec nebolo z neho do smiechu Angličanom, lebo veľmi dobre vedeli, že Gándhí je India a že s ním kráča nezadržateľná sila ľudu, rozhodnutého stať sa pánom sebe, svojej zeme a svojho osudu.“

Na ten klasický Attenboroughov film z osemdesiatych rokov som mal len veľmi matné spomienky: mladý Ben Kingsley, veľké davové scény, nečakané oddelenie Pakistanu — to všetko v hnedo-žltých tónoch na ploche výživných troch hodín. Pohľad Clemente Fusera na Gándhího život (ktorý zrejme obsahuje každá druhá rodinná knižnica) som teda otváral bez nejakých zásadných očakávaní a s čistou hlavou.

Chronologicky tu popisuje Mohándasov život — od detstva a štúdia v Londýne, cez právnickú prax v Južnej Afrike a počiatky verejného vystupovania, až po návrat do Indie, amritsarský masaker, Soľný pochod a atentát v roku 1948. Kto bol tento muž, ktorý nikdy nezastával žiaden oficiálny úrad, no napriek tomu zmenil Indiu? Prorok? Politik? Manipulátor más?

Myslím, že Fusero si ho nijako neidealizuje, zároveň ale nehľadá ani bombastické škandály, ktorými by búral indický mýtus — Ghándího jednoducho popisuje so všetkými kladmi i zápormi. Z jednej strany to bol prísny otec a manžel, z tej druhej zas milujúci učiteľ chudobných. Jeho manželka Kasturbáí toho musela veľa — a častokrát nedobrovoľne — vytrpieť, zároveň však prísny asketizmus poctivo vzťahoval aj sám na seba.

Jeho koncept satjágrahy, nenásilného odporu a občianskej neposlušnosti, ktorý čiastočne odkukal od Henryho Thoreaua, pohol anglickou imperiálnou politikou. Ani tá tu nie je opísaná čiernobielo. Áno, vykorisťovala celú krajinu a utláčala jej občianske slobody, tiež však obmedzila kastovníctvo, svadby detí, krvavé ľudské obety bohyni Khálí (to je tá z Chrámu skazy) a rozširovala vzdelanosť a prístup k zdravotnej starostlivosti. Aj preto ostával Gándhí až do konca života odporcom imperializmu, ale zároveň priateľom Anglicka.

Dlhé pôsty a hladovky, ktoré viedol z politických či duchovných dôvodov, ho v očiach niektorých učinili svätcom, druhí ho zas označovali za vypočítavého manipulátora s mesiášskym komplexom (Churchill). Náboženstvo, tak dôležité pre jeho zmýšľanie i život, vnímal synkreticky — štedro miešal prvky hinduizmu, budhizmu i kresťanstva. Krista považoval za veľkého proroka a učiteľa, nerozumel však jeho obeti a kresťanskému pohľadu na potrebu milosti — k zmiereniu s Bohom chcel dospieť vlastnými morálnymi silami, sebazdokonaľovaním a nekonečným asketizmom.

Gándhího životopis teda má primeraný rozsah i formu — v druhej polovici by som síce všetky tie politické detaily mierne skrátil, ale rozumiem, že sú pre postavu tohto revolucionára veľmi dôležité. Zaslúžil by si ale novšie vydanie, pretože žiaden iný (aspoň podľa môjho povrchného pátrania) v slovenčine zatiaľ nevyšiel. A to je veľká škoda.

C. Fusero: Gándhí
Obzor, 1990
432 strán
*
75 %

Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, komiksoch a kultúre.