Denník N

Plexisklový muž v parlamente

Zdá sa, že doteraz nik nemal žiadne námietky proti grotesknej plastovej paródii na protiepidemickú ochranu jedného muža v slovenskom parlamente. Je na vine to, že doteraz neexistuje o jej účinnosti žiadna odborná štúdia renomovanej zahraničnej univerzity, ktorou by sa ju dalo v záujme väčšiny z parlamentu vypudiť? Naozaj ju potrebujeme?

Nedávno som sa vyzvedal, či už niekto verejne vyjadril svoj názor na nosenie úzkeho transparentného plastového krytu ako originálnej a zrejme aj ojedinelej protiepidemickej ochrany jedného muža v našom parlamente. Vyzerá to tak, že nie*. Na otázku, či by som sa teda k tomu nemohol vyjadriť, som dostal protiotázku, či viem o nejakej štúdii, na základe ktorej by som to mohol urobiť. Moja odpoveď bola záporná. Mal by to byť však nejaký problém? Prekvapujúco, väčšiu hodnotu ako moja záporná odpoveď, má položená otázka. Patrí totiž k tým otázkam, kde ako doklad vierohodnosti niečoho požadujeme nejakú štúdiu alebo vyjadrenie niekoho, najlepšie z nejakej renomovanej zahraničnej univerzity. Chcete príklad? Tu ho máte. Je síce ešte zo „zlatej éry“ nosenia rúšok na brade, ale stále je aktuálny. Odpoveď na otázku, prečo tak „proklatĕ nízko zavĕšené rouško“ boli dve typické odpovede. Prvá „Veď rúška sú neúčinné“, druhá „Veď doteraz nebola vykonaná žiadna seriózna štúdia, ktorá dokazuje ich účinnosť“. Druhý typ odpovede zvyčajne prezrádzal, že jej autor je s veľkou pravdepodobnosťou niekto „od fachu“, teda napríklad človek s prírodovedným vzdelaním pracujúcim vo vede alebo vo výskume. Proste človek inteligentný.

Aké máme možnosti?

Ak neberieme do úvahy prípad, že obe tvrdenia prehlásime za nezmysel (čo je určite pravda), máme dve možnosti. Začnime tou hlúpejšou. Zahájime pátranie po požadovaných výsledkoch výskumu. Bude nás to stáť dosť času, ale s výsledkom bude asi málokto spokojný, pretože odbornému jazyku vedeckých publikácií rozumie málokto. Máme však aj inú možnosť. Tá sa nezakladá na vyjadrení nejakej vedeckej autority. Spočíva v tom, že si sami položíme otázku, či bez ohľadu na naše vzdelanie, by sme mohli zvládnuť riešenie tohto „komplikovaného“ rébusu sami.

„Múdre“ reči o tom, ako to funguje

Ak by sme aj prespali všetky príslušné pasáže z fyziky, predsa chápeme, že keď chceme obmedziť šírenie nejakých častíc unášaných úzkym prúdom vzduchu, jedinou možnosťou je vložiť mu do cesty nejakú prekážku. Tá skracuje vzdialenosť, do ktorej sú častice týmto prúdom unášané. Presne povedané, za rovnaký časový úsek sa dostanú do výrazne menšej vzdialenosti. Pretože táto prekážka musí vzduch prepúšťať (musíme cez ňu dýchať), mala by byť aj aspoň čiastočnou zábranou pre prienik samotných častíc. Všetky rúška a respirátory (na rozdiel od úzkeho plastového krytu) plnia obe tieto funkcie súčasne a to aj napriek tomu, že miera oboch ich funkcií je veľmi rozdielna. Väčšina rúšok a respirátorov, takmer bez ohľadu na ich materiál a tvar, rieši prvú funkciu veľmi dobre, čo znamená, že brzdí a zároveň rozptyľuje jednosmerný prúd vzduchu z našich pľúc. To platí dokonca aj vtedy, ak nám dokonale nepriliehajú k tvári. Výsledok je ten, že vo vonkajšom nekontaminovanom prostredí koncentrácia častíc (napr. vírusov, baktérií a nosných kvapôčok vody) veľmi rýchlo klesá so zväčšujúcou sa vzdialenosťou od ich zdroja. Inými slovami, nie ste od infikovaného zasiahnutý úzkym prúdom vzduchu s vysokou koncentráciou vírusov a baktérií.

Čo sa týka mechanickej zábrany založenej na tzv. filtračnom efekte, tá výrazne závisí najmä od priemeru a tvaru kanálikov vrstiev tkanín a zároveň aj od ich hrúbky. Všeobecne platí, že čím horšie sa cez tkaninu dýcha, tým väčšia časť malých častíc sa v nej zachytí. Preto u hustých tkanín musíte zväčšiť ich plochu. V tomto ohľade sú vlastnosti rôznych typov rúšok a respirátorov veľmi odlišné. Slovne vyjadrené, od úplne mizerných vyrobených z riedkych tkanín, až po povedzme veľmi dobré, čo môže znamenať, že zachytávajú aj značnú časť veľkých vírusov.

Sme v inej situácii

Keď som sa nedávno kriticky vyjadril k tvrdeniu jedného z lekárov o neúčinnosti rúšok, napísal som, že čím viac ľudia uveria tomuto nezmyslu, tým paradoxne bude viac pravdivé**. „Finta“ totiž spočíva v tom, že čím viac bude infikovaných, tým menej sa bude dať spoliehať iba na ich rozptylový efekt a tým viac budeme odkázaní na „záchytnú“ funkciu našej ochrany. Inými slovami, kým v minulosti nám stačilo chrániť svojim rúškom iných, teraz to už prinajmenšom vo vnútorných priestoroch nestačí. To je aj dôvod, prečo v súčasnosti existuje veľký tlak na nahradenie rúšok respirátormi. Principiálna funkcia rúška a respirátora je rovnaká. Hlavný rozdiel je iba v tom, že respirátory sú vyrobené z viacerých vrstiev rôznych typov tkanín. Tie však môžu mať aj niektoré rúška. (Určitým bonusom navyše je pokrytie vlákien ich textílií nanočasticami niektorých kovov, ktoré vírusy a baktérie „znefunkčňujú“.) Kým hlavná rozptylová funkcia rúšok a respirátorov je veľmi dobrá aj pri nedokonalom nasadení, tak najvážnejším problémom oboch je ich nedokonalá tesnosť aj vtedy, keď si dáme na to pozor. Paradoxne, niektoré rúška, vzhľadom na väčšiu elasticitu ich tkanín, môžu byť v tomto ohľade lepšie. Nevýhoda nižšej pružnosti respirátorov sa však v nich využíva v ich „konštrukčnom“ riešení, pri ktorom sa pri zníženom tlaku pod rúškom (vznikajúcom pri nadýchnutí) prisajú k tvárovej časti jeho nositeľa. Súhrnne je teda celková ochrana v prípade respirátorov určite lepšia.

Späť k „plexisklu“***

To, čo snáď dáva vyššie spomenutej tragikomickej ochrane punc akejsi racionality, je analógia s celotvárovou ochranou lekárov. Tí ju však majú v kombinácii s rúškami alebo respirátormi ako hlavnú ochranu očí a pokožky tváre.

Ak ste preskočili celý doterajší text, pravdepodobne ste asi o veľa neprišli. Totiž asi aj ten najoriginálnejší respondent relácie „Aj múdry schybí“ aspoň podvedome chápe, že ochranná funkcia diskutovaného úzkeho plastového pásu je mizerná. Zrejme iba skutočný blázon by s ním v súčasnosti nastúpil do autobusu alebo navštívil ambulanciu lekára. Samozrejme, to musí vedieť aj jeho parlamentný nositeľ. To, že ho nemožno pokutovať a ani vykázať z uzavretých priestorov plných ľudí, má asi jediný dôvod. On totiž rúško má. Aby ste rozumeli, to čím vzbudzuje pozornosť, sa podľa výrobcu jeho ochranného krytu nazýva priehľadné rúško. Čiže po formálnej stránke je všetko v úplnom poriadku. Takže ak bude nejaká spoločnosť vyrábať rúška napríklad z rybárskej siete, bude to OK. Žiadať teda posúdenie jeho vlastností od nejakej americkej univerzity určite nikomu nepomôže. Samozrejme, tým si nedovolím spochybňovať tento typ ochrany, ktorá je však určená predovšetkým tlmočníkom posunkovej reči a nepočujúcim. Tí skutočne inú možnosť nemajú. Tu stojí za pozornosť jeden výrazný rozdiel medzi hlasným a agresívnym rečnením politika a artikuláciou tlmočníka posunkovej reči. Ten rozdiel vyplýva zo skutočnosti, že čím hlasnejšie hovoríte, tým na väčšiu vzdialenosť posielate vzduch zo svojich pľúc. Túto samozrejmosť sme sa mimochodom v trochu modifikovanej forme mohli nedávno dozvedieť prostredníctvom RTVS od Francúzskej akadémie vied. (Tým sa však rozhodne nesnažím znevažovať jej propagáciu vedy a techniky.) Trochu ironický záver z kombinácie tohto faktu s Dunningovým-Krugerovým efektom (čím väčší nezmysel, tým je hlasnejší), by mohlo byť tvrdenie, že vzdialenosť, do ktorej budeme šíriť svoje vírusy, je nepriamo úmerná hodnotnému obsahu našich orálnych prejavov. Interpretáciu tohto faktu v prípade plexisklového muža však už nechám na čitateľov.

Poznámky

* 5. októbra minulého roku zverejnil Úrad verejného zdravotníctva SR v trochu ťažkopádnom texte všeobecné zdôvodnenie odporúčania nepoužívať plastové rúška a štíty:

** Blog Denník N: K. Jesenák: O „užitočných“ radách jedného odborníka

*** Plexisklo je iba jedným z plastov používaných na výrobu priehľadných ochranných krytov, takže prívlastok „plexisklový“ v názve tohto blogu nemusí byť v poriadku. Pravdepodobne ide o PET (polyetyléntereftalátový) kryt. To však na obsahu blogu nič nemení.

Poďakovanie:

Za cenné pripomienky si dovoľujem poďakovať Mgr. Lucii Kralovičovej.

Teraz najčítanejšie

Karol Jesenák

Prof. Ing. Karol Jesenák, CSc.
Anorganický chemik
Pôsobí na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave