Rusko a Západná ultrapravica: konšpirácie alebo realita? 1.časť
V súčasnosti sa už objavuje čoraz viac informácií o tom, že Rusko a jeho vláda na čele s Vladimírom Putinom vedú hybridnú vojnu na viacerých frontoch nielen voči susedným krajinám, ale aj proti štátom Európskej únie a USA. Kremeľ to oficiálne popiera. Veľa ľudí teda nemá jasnú predstavu, či sa to vôbec deje, prípadne prečo a v akom rozsahu to prebieha.
Mnoho ľudí na Slovensku a aj v iných krajinách eviduje, že v ostatných rokoch sa v spoločnosti niečo zmenilo. Majú pocit informačného chaosu, stráca sa dôvera v autority, vzájomná komunikácia zhrubla, k rôznym témam sa vyjadrujú aj ľudia, ktorí im vôbec nerozumejú. Do hlavného spoločenského prúdu sa dostali ľudia s názormi, za prezentáciu ktorých by sa donedávna hanbili. Byť neonacistom alebo komunistom bolo pred časom odsúdeniahodné a mnoho ľudí sa čuduje, kde sa opäť objavili tieto donedávna historicky „mŕtve“ ideológie?
Tých dôvodov, prečo sa to deje, je viac. Svoj podiel na tom má samozrejme aj rozmach sociálnych sietí, kde dostali možnosť verejne sa vyjadrovať mnohí tí, ktorých sme predtým nepočuli, navyše často anonymne ako falošné profily alebo stránky bez známeho pozadia. Je tiež zaujímavé, že zmena k horšiemu sa výraznejšie prejavila po roku 2014, teda po ruskej anexii Krymu a vypuknutí vojny na východe Ukrajiny. V tomto blogu sa dozvieme, že to nebola náhoda, ale cielené kroky kremeľskej administratívy. Tieto aktivity, ktoré sú zamerané na destabilizáciu spoločnosti v demokratických krajinách, sa však dejú už oveľa dlhšie.
V posledných rokoch vyšlo vo svete pomerne veľa publikácií, ktoré sa tejto téme odborne venujú. Niektoré vyšli aj u nás v slovenskom alebo českom jazyku a ich prehľad uvediem na záver. Jedna z najlepších kníh z tejto oblasti, ktoré som mal zatiaľ možnosť prečítať, je dielo renomovaného odborníka na túto tému Antona Šechovcova (angl. Shekhovtsov) pod názvom Russia and western far right – Tango Noir (Routledge/Taylor&Francis Group, London, 2018). Keďže vyšla v anglickom jazyku a zatiaľ žiadny náš vydavateľ preloženú knihu nevydal (čo vy na to, Premedia?), nedostala sa do širšieho povedomia našich čitateľov. Bola by škoda, keby si informácie z tejto knihy nenašli cestu k slovenskému publiku, preto sa ich v nasledujúcich riadkoch pokúsim aspoň čiastočne prezentovať.
Kniha má 7 kapitol, v ktorých sa najskôr chronologicky a neskôr tematicky rozoberajú vzťahy sovietskeho a post-sovietskeho Ruska s ultrapravicovými hnutiami a ich predstaviteľmi v západných krajinách. Väčšina uvedeného obsahu je citácia textu z knihy preložená do slovenčiny a tá je písaná štandardným písmom. Vlastné komentáre a myšlienky sú písané kurzívou. Vzhľadom na väčší rozsah textu je tento blog rozdelený na viac častí, ktoré budú publikované postupne.
Poďme teda na 1.kapitolu s názvom:
1. Sovietske Rusko v perspektíve západnej ultrapravice: Ideológia, spolupráca, aktívne opatrenia
Aby sme pochopili súčasné vzťahy medzi západnou ultrapravicou a rôznymi ruskými aktérmi, musíme ich umiestniť do historickej perspektívy začínajúcej v medzivojnovom období a pokračujúcej až do pádu Sovietskeho zväzu (ZSSR). Z obdobia 20. a 30. rokoch treba spomenúť ideológiu nemeckého Nacionálneho boľševizmu ako proruského ultrapravicového hnutia, ktoré miešalo socializmus, komunizmus a ultranacionalizmus. A, samozrejme, Komunistickú stranu Nemecka a Kominternu (Komunistickú internacionálu) ako nástroje vplyvu sovietskeho Ruska v Nemecku a v Európe. Napriek tomu, že fašizmus aj komunizmus sú charakteristické tým, že sú to revolučné a totalitné ideológie, neznamená to, že sú identické. Pak Molotov-Ribbentrop mal síce antikapitalistický a antiliberálny ideologický základ, no ten mal menší význam, než neideologická, pragmatická časť dohody. Tá zahrňovala potrebu nacistov, aby mali prístup k sovietskym surovinovým zdrojom a tiež bola prevenciou toho, aby žiadna z krajín nebudovala spojenecké aliancie s Veľkou Britániou a Francúzskom. Hitler totiž v tom čase nechcel riskovať, žeby Tretia ríša musela bojovala na dvoch frontoch. Invázia v roku 1941 však jasne ukázala, že západné ultrapravicové režimy a hnutia chceli ZSSR zlikvidovať.
Ukončením 2.svetovej vojny boli fašistické a nacistické režimy vojensky porazené. Vyhrali krajiny, ktoré presadzovali demokraciu v spojenectve so Sovietskym zväzom ako predstaviteľom komunistického režimu. Toto spojenectvo, ktoré bolo účelové, skončilo zanedlho po skončení vojny, zatiahla sa železná opona a začalo svetové súperenie medzi dvomi blokmi. Jeden blok predstavoval liberálnu demokraciu a kapitalizmus, druhý blok socializmus a komunizmus. Fašizmus s jeho dôsledkami v podobe miliónov vojenských aj civilných obetí bol pre väčšinu ľudí mŕtvy.
Pamätám sa, že ako deti odchované socialistickým školstvom a seriálovými epopejami typu „Oslobodenie“ alebo „Štyria tankisti a pes“ sme sa hrávali na vojakov, no nemeckým nacistickým vojakom nechcel byť nikto. Každý chcel byť na strane Sovietov, takže sme museli losovať. Lebo však kto musel vždy vyhrať? No predsa Sovietsky zväz a ich socialistickí spojenci (o tých západných sa moc nehovorilo a ich účasť nebola až tak podstatná…). Sovieti boli dobrí, fašisti boli zlí. Jednoduchá rovnica. To sme ale vtedy netušili, že tí zlí fašisti sú pre sovietov celkom dobrí…
V realite však fašistická ideológia mŕtva nebola. Zostala v hlavách mnohých ľudí, ktorí jej verili, a aj keď prebiehala denacifikácia a v mnohých krajinách bola snaha nacistických kolaborantov potrestať, ultrapravica v ilegálnej alebo poloilegálnej podobe prežívala naďalej. Síce pôsobila úplne na okraji spoločnosti, ale jej predstavitelia sa svojim fanúšikov dokázali zviditeľňovať. Rast západnej ultrapravice v povojnovom období čerpal z odkazov Nacionálneho boľševizmu, konzervatívnej revolúcie, ľavicového nacizmu bratov Strasserovcov a paneurópskeho fašizmu. V Západnom Nemecku ultrapravica vychádzala z postojov protestujúcich proti vplyvu USA a ZSSR, ale postupne sa presunula na pro-sovietske pozície. V knihe je uvádzaných niekoľko príkladov povzbudzovania a podpory týchto hnutí zo strany sovietov. Napríklad začiatkom 50.rokov bola významnou agendou ultrapravice podpora neutrality Západného Nemecka a Rakúska a taktiež tu bola snaha o eliminovanie pro-americkej ultrapravice. Po zlyhaní týchto neutralistických snáh a pripojení Západného Nemecka do NATO, zmenila KGB a jej podriadené tajné bezpečnostné zložky v sovietskych satelitoch stratégiu a ich cieľom stala diskreditácia Západonemeckého štátu v očiach svetovej verejnosti. Nemecká ultrapravica bola postupne infiltrovaná agentmi týchto komunistických tajných služieb.
Veľký účinok mala napríklad akcia, keď agenti KGB maľovali hákové kríže a antisemitské nápisy na synagógy, náhrobné kamene a obchody vlastnené židmi. Židovské rodiny dostávali anonymné nenávistné listy a výhražné telefonáty. Táto operácia spôsobila Západnému Nemecku zhoršenie medzinárodnej reputácie vo svete: ich diplomati boli ostrakizovaní, nemecké produkty boli bojkotované, vo svete sa objavili otázky o schopnosti krajiny vysporiadať sa s fašizmom a taktiež sa výrazne zhoršila kredibilita krajiny ako člena NATO.
Paneurópsky fašizmus, ideologicky reprezentovaný menami ako Francis Parker Yockey a Jean Thiriart, ktorý bol v začiatkoch striktne na pozíciách neutrality a kritických postojov voči USA a ZSSR, postupne nabral sympatie k totalitnému Sovietskemu zväzu s cieľom vytvoriť Európske impérium (Yockey) alebo Euro-Sovietsku ríšu (Thiriart). Samozrejme, tieto štátne impériá mali byť radikálne odlišné od všetkých liberálno-demokratických európskych projektov. Celá podpora západnej ultrapravice zo strany sovietov bola súčasťou tzv. „aktívnych opatrení„, čo je eufemizmus pre nekompromisné presadzovanie svojich záujmov vo svete skoro za každú cenu.
Koncept, argumenty a naratívy Nacionálneho boľševizmu, ultrapravicových neutralistov a paneurópskych fašistov bol rozvíjaný od 20.-tych do 80.-tych rokov minulého storočia a ich koncentrát je ideologickým základom pre súčasnú spoluprácu západnej ultrapravice s ruskými ultranacionalistami a taktiež s Putinovým režimom.
Nasledujúca kapitola sa bude venovať determinantom, povahe a rozsahu prvých priamych kontaktov medzi Ruskom a Západnými ultrapravicovými politikmi v období od konca Perestrojky do ukončenia prvého prezidentského obdobia Vladimíra Putina.
