Stovežatá, krásna, prázdna… zavretá Praha!

O tom, prečo pole na Bielej hore dýcha zvláštnou atmosférou.
O tom, prečo je dobré myslieť na dobré naplánovanie trasy v tomto čase.
O tom, prečo menej v zavretej a studenej Prahe znamená viac.

Respirátory na ústa, antibakteriálne gély do tašky…Vyrážame! 

Do Prahy sme cestovali RegioJetom z Brna. Cesta nás naozaj vyšla „pár šupov“ – za dve a pol hodiny vo vlaku sme zaplatili v prepočte asi 2 eurá a to sme nemuseli voliť ani lowcost triedu. Ako už je zvykom vo vlakoch tejto spoločnosti, ráno sme začali čajom, kávou a malým občerstvením. Počas cesty sme si podrobne naplánovali trasu a spoje, ktorými pôjdeme počas dňa. Vlak do Prahy dorazil s minimálnym meškaním. Na stanici sme si zakúpili celodenný lístok na MHD, ktorý stojí 110 Kč na 24 hodín a teda nič nám nebránilo v tom, aby sme pred 11 hodinou mohli vyraziť smer Biela hora.

Miesto so zvláštnou atmosférou a kríž zo schodov

Na Hlavnom nádraží sme zišli do jeho podzemnej časti a nastúpili na metro C – smer Letňany. Vystúpili sme na zastávke Vltavská, kde sme prestúpili na autobus číslo 25 – smer Biela hora. Dĺžka cesty na konečnú z tejto zastávky sa rovnala číslu autobusa. Zapli sme navigáciu, ktorá nás asi po 5 minútach chôdze od zastávky doviedla k poľu, kde sa v roku 1620 odohrala slávna bitka na Bielej hore.

Miesto dýchalo zvláštnou atmosférou. Nikde nič, len v strede malý kopček s pamätníkom. Kráčate po mieste, kde padlo mnoho vojakov, kráčate po mieste, kde sa odohrala jedna z najhorších bitiek v dejinách českého národa. Predstavujete si, ako to asi prebiehalo, ako vojaci – otcovia rodín, bratia, manželia stoja proti sebe a bojujú za svoje presvedčenie.

Foto: Pamätník na Bielej hore

Okienko do histórie

„Túžili po mieri a tridsať rokov viedli vojnu, aby si tým mierom boli istí,“ napísala uznávaná britská historička Veronica Wedgwoodová, keď charakterizovala 30-ročnú vojnu, ktorej súčasťou bola aj bitka na Bielej hore. Išlo hlavne o náboženskú slobodu a boj medzi katolíkmi a protestantami. Povstanie stavov sa začalo už v roku 1918, keď došlo k Pražskej defenestrácii. Samotná bitka sa však odohrala o dva roky neskôr – 8. novembra 1620 a  trvala 2 hodiny. Rozhodla o konci odboja proti katolíckemu cisárovi Ferdinandovi II. Vojsko Ferdinanda podporovala aj armáda Katolíckej ligy. Praha kapitulovala a víťazné vojsko ju obsadilo a rabovalo. Definitívny koniec povstaniu dala poprava vedúcich odboja na Staromestskom pražskom námestí v roku 1621. (Zdroj: teraz.sk)

Po prechádzke na bojovom poli naše kroky smerovali do blízkej Aleje českých exulantov, kde bol pri príležitosti 400. výročia od bitky postavený veľmi netradičný kríž. Adam Fisher, jeho zhotoviteľ, benediktín a kováč o ňom pre rozhlas.cz povedal: „Jedna jeho osa vede od Letohrádku Hvězda, což bylo sídlo moci, ke klášteru benediktinek, který je místem pokoje, naděje a jistoty. Jedná se o propojení tří křížů – dva z nich jsou zrezivělé a symbolizují konflikt dvou stran, zatímco třetí je ze zářivě modrého titanu, který symbolizuje nebe, tedy tu třetí cestu, která skutečně přináší mír. To je základní koncept tohoto kříže.“  

Kríž sme obzerali z každej strany. A každá strana poskytla iné farebné spektrum pri pohľade na ňu. Rozprávali sme, ako to asi autor celé myslel. Mňa oslovil pokoj, ktorý bol okolo neho a myšlienka zasadiť niečo moderné do prostredia, čo podnieti diskusiu o udalostiach minulých.

Foto: Nový kríž na Bielej hore

Nová socha Márie Terézie a zavretá cesta cez pražský hrad

Z Bielej hory sme si opäť vzali autobus číslo 25. Tentokrát sme však vystúpili na zastávke Prašný most, blízko ktorého sa nachádza park Márie Terézie. Socha, ktorá vzbudila pozitívne aj negatívne ohlasy bola odhalená len nedávno – 20.októbra 2020. Práve 20. októbra v roku 1740 sa Mária Terézia ujala moci. Socha je vysoká 5,5 metra a váži 7 ton. Zaujímavosťou je, že stred sochy je vyplnený polystyrénom, pretože socha by bola príliš ťažká a mohla by ohroziť podzemné parkovisko, ktoré sa nachádza pod ňou.

Okienko do histórie 

Mária Terézia – arcivojvodkyňa Rakúska a kráľovná Uhorska a Česka bola na tróne od roku 1740 do roku 1780. Jej manželom bol František Lotrinský, s ktorým mala 16 detí (napr. Jozef II., Mária Antoinneta,…). Počas jej vlády sa zaslúžila o reformu školstva, vojenstva či hospodárstva. Filozofiu jej panovania radíme k myšlienkam osvietenského absolutizmu.

Pozornému oku neunikne, že na fotke sochy Márie Terézie v pozadí vidíme aj 2 vežičky kostola svätého Víta, ktoré sú jednou z dominánt stovežatej Prahy. Od Márie Terézie sme pokračovali teda smerom na hrad pešo. Avšak, už čoskoro sme zistili, že uličky Pražského hradu sú aktuálne uzavreté a nedá sa cez ne prechádzať. Je to aj malé upozornenie pre návštevníkov, nie len Prahy, ale aj iných miest, že sa môžete stretnúť s podobnou situáciou aj pri iných obľúbených pamiatkach. Preto sme sa vybrali inou cestou, ktorá nás doviedla na Hradčanské námestie.

Na námestí sme sa pokochali nádherným výhľadom na Prahu. Je to miesto s nielen pekným záberom na instagram, ale aj miesto, odkiaľ môžete obdivovať mnohé monumenty mesta. Zastavili sme sa tiež pri soche Tomáša Garrigua Masaryka, ktorá sa na ňom nachádza. Obzreli sme si osemramennú plynovú lampu, ktorá pochádza ešte z roku 1847. Žiaľ, národná galéria ako aj všetky ostatné galérie, ktoré sme mali v pôvodnom pláne, sme nenavštívili, pretože aktuálne sú zavreté.

Foto: Socha T.G.Masaryka na Hradčanskom námestí

Okienko do histórie  

Pražský hrad podľa Kosmasovej kroniky dala postaviť manželka Premysla Oráča – Libuša. Za kompletnú dostavbu hradu môžeme vďačiť panovníkovi Karolovi IV. Za jeho vlády bola postavená aj katedrála sv. Víta. V období husitov bol hrad opusteným a chátrajúcim miestom. Úroveň hradu znovu pozdvihol Vladislav II. Jagelovský. Zatiaľ, čo v stredoveku mal hrad najmä obrannú funkciu, v období renesancie sa od neho vyžadovali aj odpočinkové či iné miestnosti. Preto znovu dochádza k jeho rekonštrukcii a zväčšovaniu. Počas panovania čudného kráľa Rudolfa V. sa z pražského hradu stalo ohnisko európskej renesancie. Bol to veľký milovník umenia a prírodných javov. Tak sa na kráľovský dvor dostalo mnoho umelcov a vedcov. Záverečná a posledná významná prestavba hradu bola za panovníčky Márie Terézie a Jozefa II. Hrad bol neskôr znovu opustený, no dnes tam sídli kancelária prezidenta Českej republiky.

Myšlienky slobody Johna Lennona pod pražským hradom

Naše slobodné duše to po ceste dolu z pražského hradu zlákalo na jedno čarovné miesto uprostred Prahy. K stene Johna Lennona, ktorého mnohí pokladali za hrdinu mieru. Stena, ktorá ohraničuje budovy Maltézskeho rádu sa nachádza oproti francúzskej ambasády a je veľkým symbolom mieru a slobody. Od roku 1980 tu ľudia, ktorí chceli vyjadriť svoj odpor voči režimu, maľovali podobu Lennona a texty z jeho piesní, ktorí mali nie len globálny ale aj lokálny význam. Okrem toho tu často písali aj svoje sťažnosti na režim. Úrady stenu zakaždým premaľovali, ale na ďalší deň tam boli nové nápisy. 17.novembra 2014 ho napr. študenti v deň 25.výročia Nežnej revolúcie premaľovali na bielo a napísali naň jediný nápis: „WALL IS OVER“.

Karlov most bez umelcov a miesto, kde rečnil Ján Hus

Trasu sme mali ďalej naplánovanú cez Karlov most, ktorý zíval prázdnotou. Môžete si ho užiť do sýtosti. No chýba na ňom tá umelecká a príjemná atmosféra. Nie sú tam maliari, hudobníci, pouliční speváci. Síce prázdny, ale smutný.

Foto: Na Karlovom moste

Ak z mosta prejdete ešte pár stoviek metrov, mapy Vás privedú ku Betlehemskej kaplnke, ktorá bola vystavaná ako miesto, kde sa môže kázať v rodnom jazyku. V minulosti to bolo miesto v Prahe, ktoré bolo schopné zhromaždiť najviac ľudí – hovorí sa až o kapacite 3000 osôb. Tretím správcom tejto kaplnky bol profesor z Karlovej univerzity, Ján Hus, ktorý tu hovoril svoje myšlienky a názory. Po bitke na Bielej hore pripadla kaplnka jezuitom, ktorí ju ale vrátili naspäť Karlovej univerzite. Neskôr ju znovu kúpili a zriadili tam kňazský seminár. Po zrušení jezuitského radu začala chátrať. V súčasnosti sú tam reprezentačné priestory Českého vysokého učilišťa technického.

Okienko do histórie 

Ján Hus bol profesor na Karlovej univerzite na artistickej fakulte. Mimo toho študoval teológiu a stal sa kňazom. V jeho učení kritizoval cirkev a hlásal nutnosť reformy cirkvi. Neskôr bol práve pre svoje názory exkomunikovaný z katolíckej cirkvi. Pápežovi Jánovi XXIII. vyčítal napr. sľúbenie odpustkov za účasť v križiacke výprave. Za to naňho pápež uvalil kliatbu, čo je druhý najvyšší trest po exkomunikácii – zákaz slúženia bohoslužieb, vykonávania sviatosti…Ján Hus odišiel z Prahy. Ján XXIII. zvolal na popud Žigmunda Luxemburského koncil do Kostnice. Koncil mal ukončiť spory cirkvi a dohodnúť sa na jej reforme a rozsúdiť Jána Husa. Hus v domnienke, že bude môcť slobodne rozprávať svoje myšlienky sa  koncilu zúčastnil. Hlavní predstavitelia sa však báli že sa pokúsi ujsť a tak ho uväznili v budove uprostred Bodamského jazera. Žigmund žiadal, aby ho prepustili, ale nakoniec aby sa aj on nedostal do rozporu s cirkvou tak ustúpil. Hus však odmietol poprieť svoje myšlienky a tak na konci koncilu bol obvinený z kacírstva . 6.7.1415 bol upálený. Ľud pobúrila táto udalosť natoľko, že v roku 1419 vypuklo husitské povstanie.

Obed čo nenadchne, no zasýti a teplučký svařák na Staromáku

Pri kaplnke sme boli asi o pol druhej, čo nám dali pocítiť aj naše žalúdky. Reštaurácie predávajú jedlo len cez okienko a tak sme si v jednej, blízko kaplnky, objednali rajčinové cestoviny z denného menu. Zasýtili. Odtiaľ sme sa vybrali na Staromestské námestie. Práve bolo 14:00, takže sme videli aj pražský orloj v akcii. Taký zvláštny pocit, keď pod ním nestoja stovky ľudí, ale hŕstka drkotajúcich sa ľudí. Keďže nám bola riadna zima, tak nás potešil otvorený stánok so svařákom. Príjemné zahriate uprostred chladného dňa nám dodalo energiu na poslednú časť nášho výletu.

Metrom na Václavák a pamätník Jána Palacha 

Poobede sme boli už nachodené a stále sme mali platný lístok na metro. Zo zastávky Staromestská sme teda šli metrom A smer Depo Hostivar a vystúpili sme na zastávke Muzeum. Múzeum sme obhliadli aspoň zvonku. Potom sme vzdali úctu Jánovi Palachovi, ktorý má pod múzejnými schodmi pamätník.

Okienko do histórie 

16.1.1969 – študent Ján Palach prejavuje odpor voči okupácii Československa tým, že sa poleje benzínom a zapáli sa. Je to vyvrcholenie jeho beznádeje a odporu. Jeho cieľom bolo vyburcovať emócie medzi obyvateľstvom a snaha o zaktivizovanie ľudu voči režimu, normalizácii a podporiť „boj“ za slobodu. Potom, ako sa zapálil bol prevezený do nemocnice, kde ešte stihol poskytnúť rozhovor, v ktorom objasnil dôvod svojho konania. Avšak zranenie bolo natoľko rozsiahle, že sa ho nepodarilo zachrániť. Na jeho pohrebe sa zišlo desaťtisíce ľudí, ktorí nielen prišli vzdať hold Jánovi Palachovi, ale vyjadriť aj svoj postoj voči režimu.

Foto: Pamätník Jána Palacha

Na shledanou v léte 

V pláne boli ešte ďalšie miesta. Avšak nálada a morálka v tíme s pribúdajúcimi krokmi a dažďom klesala, a tak sme sa rozhodli, že sa poberieme späť smer Brno. Na Hlavní nádraží sme sa odviezli metrom A, ktoré ide smerom na Letňany. Dali sme si záväzok, že v lete sa vrátime a navštívime zavreté miesta Prahy.

Bol to príjemný cestovateľský zážitok. Na to koľko som v minulosti precestovala krajín, musím povedať, že Praha bola najvzdialenejším miestom, ktoré som navštívila za posledný rok. Napriek tomu, že sme ju museli len prekráčať bez toho, aby sme si napríklad oddýchli pri peknom výhľade na Vltavu, to bol veľmi príjemne strávený deň.

Tak zase znova. V lete.

Foto: Veríme, že v lete si takúto selfie-fotku spred múzea spravíme po nejakej výbornej výstave, ktorá bude vo vnútri.