Nahnevalo ma, keď hovorili, že sú hlúpi. Zaumienila som si, že moji žiaci každý deň zažijú úspech

Pred niekoľkými rokmi si spolu so svojím manželom založila blog Kickstart, ktorý hneď niekoľko mesiacov na to vyhral 2. miesto v celonárodnej súťaži Bloger roka v kategórii nováčik. Čo bolo podnetom k tomu, aby ste sa spoločne pustili do niečoho takého?

Nápad o založení blogu vznikol hneď na to, ako som sa dozvedela, že som prijatá do leadership programu Teach for Slovakia. Ľudia v mojom okolí boli zvedaví a mali veľa otázok ohľadom toho, o čom program je, čo bude mojou úlohou v ňom, kde budem pôsobiť a ako to budem celé zvládať.

Už pred vstupom do programu som očakávala, že to bude náročná cesta plná vzácnych momentov a preto som ju chcela mať niekde zaznamenanú. Blog bol riešením na obidve potreby, dať okoliu vedieť, čím žijem a tvoriť pre seba pamiatku, ktorá mi bude život v programe pripomínať.

V rovnakom období sme s manželom prechádzali neľahkými životnými situáciami a na ich vyriešenie sme v tej dobe na internete nevedeli nájsť odpovede. Museli sme sa s nimi popasovať sami, no po ich vyriešení nám napadlo, že podobné problémy riešia tisíce ďalších ľudí. Rozhodli sme sa preto pretransformovať prvotnú myšlienku a začali sme písať články na citlivé témy v oblasti života, práce, vzdelávania a podnikania verejne.

Ľudia na vašom blogu teda nájdu kategóriu s názvom Teach for Slovakia diár, kde je množstvo zaujímavých článkov z tvojho pôsobenia v dvojročnom Leadership programe. Prezradíš nám ako sa dá stíhať blogovať popri všetkých učiteľských aj neučiteľských povinnostiach?

Nedá. Ja som svoje učiteľské povinnosti brala veľmi vážne a v momente, keď som neučila, som nemala dvakrát silu o učení písať. Nad školou, deťmi, rodičmi, učiteľmi, vedením som síce neustále rozjímala, ale mnohé zažité veci som ani v sebe nevedela a nemala čas spracovať, pozrieť sa na ne z vtáčej perspektívy, fungovala som ako automat a upratať všetko, čím som žila – tak, aby to bolo pre druhých zrozumiteľné – bolo nad moje možnosti.

Aj z toho dôvodu sú na blogu zachytené hlavne pozitívne momenty a malé víťazstva, ktoré zasiahli mňa, moje deti, kolegov alebo okolitú komunitu. Chcela som si ich pamätať a aj dať o nich svetu vedieť. Ďalšie, ktoré mám v pamäti, ešte len plánujem doplniť teraz, keď už mám viac voľného času a na svoje chvíle v škole si rada zaspomínam.

Učiteľské povolanie nie je náročné len z časového hľadiska, ale dáva zabrať aj motivácii, ktorá učiteľov udržiava v nasadení. Odkiaľ sa brala tvoja motivácia v čase, keď sa výsledky žiakov práve nezhodovali s tvojimi očakávaniami?

Súhlasím, je tam mnoho faktorov, ktoré ovplyvňujú motiváciu učiteľa, aby do školy vstúpil i ďalší deň s radosťou. Čo sa mňa týka, do programu som vstupovala s očakávaniami, že to bude náročné a že ma to preskúša, ale aj napriek tomu, ma realita zasiahla a ocitla som sa pred otázkou, či pokračovať ďalej.

Tu však musím zdôrazniť, že na výskyt tejto otázky nikdy nemali vplyv žiaci, ich správanie alebo akademické výsledky. Paradoxne to, že sa žiakom v akejkoľvek oblasti nedarilo, na mňa malo akceleračný účinok a motivovalo ma to k hľadaniu funkčných riešení, ktoré by im pomohli uspieť.

Odchod som zvažovala kvôli psychickému a fyzickému vyčerpaniu, ktoré značne poznačili môj imunitný systém. V tomto bode ma podržali TFS mentori a pomohli mi nastaviť zvládnuteľnejšiu stratégiu fungovania. Táto podpora mi dávala silu a nádej aj v mnohých iných náročných situáciách.

Týmto by som chcela vzdať obrovský obdiv učiteľom, ktorí to bez podobnej podpory zvládajú niekoľko rokov, svoju prácu milujú a snažia sa ju robiť najlepšie, ako sa dá. Ste hrdinovia!

Takmer dekádu svojho života si venovala tancu na vrcholovej úrovni, zastávala si vedúcu pozíciu v tanečnej škole a rukami ti prešlo stovky detí. Spomínaš si na to, aká bola tvoja úplne prvá hodina za katedrou po nástupe do TFS a aká to bola oproti tanečnej škole zmena?

Na moju prvú vyučovaciu hodinu si nespomínam, avšak prvý, zoznamovací deň v škole, si pamätám dobre. Moji žiaci boli len piatačikovia, prvýkrát na druhom stupni, zatiaľ čo ja som bola novým pedagógom na škole, ktorého nikto nepoznal.

Po skúsenostiach s mládežou v tanečnom prostredí som neočakávala také, pre mňa, extrémne reakcie detí na môj príchod do školy, aké som zažila v TFS. Jedna skupinka hneď v prvý deň manifestovala svoju odvahu vzdorovať, odporovať a preukazovať apatiu voči cudzej autorite a druhá skupinka zas prejavovala úprimné nadšenie z mojej prítomnosti objatiami, dotykmi a množstvom zvedavých a až príliš osobných otázok. Takúto odvahu smerom k neznámej dospelej osobe som v tanečnej škole nezažila.

Prekvapilo ma to natoľko, že aktivity, ktoré som mala pre deti pripravené, boli kvôli mojim skresleným predpokladom nepoužiteľné. Podobne nepoužiteľne som sa v ten deň cítila aj ja, čakala som od seba omnoho viac, domov som sa vracala nešťastná a so strachom pred ďalšími dňami. Najťažšie som sa vyrovnávala s neprijatím od detí a s pocitom zlyhania.

V tomto bol Teach perfektná škola, lebo odvtedy som pri deťoch zlyhala ešte miliónkrát :-).

Čo bolo pre teba ako pre učiteľku na tvojich hodinách najdôležitejšie?

Ak by som mala spomenúť jedinú vec, bolo to budovanie sebadôvery žiakov, ktorú mali veľmi pošliapanú.

Už na prvých hodinách matematiky mi zopár žiakov povedalo: „zbytočne sa snažíte pančelka, aj tak sa to nikdy nenaučíme. My sme hlúpi.“ Použili o niečo expresívnejší výraz.

Nahnevalo ma, aký nepravdivý obraz o sebe niesli. Mojou hlavnou prioritou sa vtedy stalo, aby každý deň pocítili úspech a aby napokon sami uverili, že ak sa snažia, zvládnu čokoľvek. A tak sa stalo, že z nenávideného predmetu, akým je matematika sa po niekoľkých mesiacoch stal predmet, na ktorý sa tešia.

Dokonca sa za jeden rok v matematickej gramotnosti zlepšili v priemere o 20%. Nemyslím, že by som učila matematiku lepšie, ako ktorýkoľvek iný pedagóg, ale rozhodne som bola verná fanúšička svojich žiakov a dbala som na to, aby dôverovali nielen mne, ale najmä sebe. Nakoniec sa táto dôvera prejavila aj v ich akademických výsledkoch.

V druhom roku programu si každý účastník stanovuje výzvu, na ktorej chce pracovať. Na čom si pracovala ty?

V prvom roku som na škole odpozorovala dve výzvy, ktoré ma trápili a chcela som ich pozitívne ovplyvniť.

>> Projekt „Čitateľský kútik‘‘

Naša školská knižnica, ktorá bola síce útulná, nová a atraktívna, ale bývala otvorená len raz do týždňa počas veľkej prestávky. To so sebou prinášalo niekoľko negatív, ako napríklad, že sa tam v jeden čas nahrnulo množstvo študentov a bolo nereálne venovať sa im individuálne. Okrem toho deti na tento otvárací čas zabúdali, kvôli čomu si nestihli knihy vypožičať. Pripíšem k tomu fakt, že zatvorená knižnica nemá schopnosť a kapacitu motivovať nových čitateľov.

K riešeniu som prispela tým, že sme s deťmi postavili na hlavnej chodbe samoobslužný čitateľský kútik, ktorý bol pre ne nepretržite dostupný každý pracovný deň. Na nástenke mali knižné recenzie a výpožičný list, vďaka čomu nebol na denný chod knižnice potrebný dospelý.

Keďže som chcela, aby si knihy v Čitateľskom kútiku žiaci vážili, bolo potrebné, aby si na ne zarobili sami. Uskutočnili sme to prípravou zdravých desiat, ktoré žiaci následne jedenkrát do týždňa počas celého školského roka predávali. Takto sme nakúpili 22 nových kníh.

>> Projekt „Na vlastnej koži“

Smutne pozorujem, ako sa v poslednej dobe na Slovensku rozširujú extrémistické postoje a nenávistné prejavy. Som presvedčená o tom, že cesta k riešeniu vedie cez vzdelanie a tak som využila svoje pôsobenie na škole a s deviatakmi som zorganizovala akciu s názvom Na Vlastnej Koži. Pretvorili sme našu školu na koncentračný tábor, samozrejme, bez násilia, ponižovania, či iných nehumánnych činov.

Ten sme otvorili pre širokú verejnosť, ktorá si prešla napríklad „selekciou“ pri vstupe do školy, pripnutím Dávidovej hviezdy na hruď, stretnutím sa s doktorom Mengelem, prezretím fotiek, dokumentárnych filmov alebo zapálením sviečky pri postavenom pamätníku pred školou.

Už počas samotnej prípravy akcie sa žiaci vzdelávali v oblasti historických udalostí a pri následnej reflexii boli schopní samostatne vyjadriť negatívny postoj k danej problematike. Na konci roka sme so žiakmi navštívili Štátne múzeum Auschwitz-Birkenau v Poľsku a na spiatočnej ceste mnohí z nich zdieľali užitočnosť projektu Na vlastnej koži, ktorý im pomohol adekvátnejšie pochopiť udalosti, spojené s týmto miestom.

Prečítajte si

Nestačí len pasívne spomínať. Históriu sme si pripomenuli zážitkom, na ktorý sa nezabúda

Ak by si mala porovnať Katku pred s Katkou po TFS, v čom by boli iné?

Dnes by mi stará Katka liezla poriadne na nervy :-D. Naučila som sa, že k dosiahnutiu úspechu (akokoľvek si pojem „úspech“ definujeme) je potrebné dbať na budovanie medziľudských vzťahov a kooperáciu. Uvedomila som si, že je v poriadku priznať si zlyhanie a poprosiť o pomoc; naučila som sa oslavovať aj zdanlivo malé úspechy, vyhľadávať konštruktívnu spätnú väzbu a venovať svoje úsilie a čas najmä veciam, ktoré skutočne môžem ovplyvniť. Okrem toho ma fungovanie v TFS naučilo ďakovať za veci, ktoré v živote mám, dávať trilión nových šancí, vedieť si bez výčitiek dopriať čas pre seba a rovnako som dospela k poznaniu, že z výšok nasleduje tvrdý pád.

No a stará Katka bola iná ešte v tom, že nemala okolo seba toľko fantastických ľudí.

V súčasnosti pracuješ ako interný expert vo Výskumnom ústave detskej psychológie a patopsychológie. Čo je náplňou tvojej práce a prečo si sa rozhodla ísť touto cestou?

Dnes pracujem na Národnom projekte „Štandardy“ v aktivite, ktorá vytvára podporné nástroje pre zariadenia v systéme výchovného poradenstva a prevencie.

Chcela som byť užitočná a priložiť ruku k dielu, ktoré má vo výsledku priniesť všetkým našim deťom šancu rozvíjať ich potenciál. Práca v TFS ma presvedčila o tom, že každé dieťa môže uspieť, ak je mu poskytnutá dostatočná podpora. Preto som pri tejto ponuke dlho neváhala a rozhodla som sa ju prijať.

Každé dieťa potrebuje vo svojom živote vzor, ktorý môže nasledovať, napodobňovať ho a učiť sa od neho. V tomto prípade je rola učiteľa skutočne kľúčová. Avšak sú situácie, kedy sa práve my dospeláci máme čo učiť od tých najmenších. Čo ťa za tie 2 roky naučili tvoje deti? 

Učili ma darovať bez očakávania, že sa mi to vráti späť.

Milovala som pozorovať, ako si deti navzájom dávali (požičiavanie nepoznali) desiatu, písacie či rysovacie potreby a dokonca aj peniaze. Ich nezištnosť sa prejavovala nielen v samotnom dávaní, ale aj v následnom správaní, kedy obdarovaného nepozorovali, či a ako sa z darovanej veci teší.

Ja sa rada teším s obdarovaným človekom a pozorujem jeho reakciu alebo úžitok, ktorý z daru má. Týmto mi môj dar de facto „splatí“ späť. Túto potrebu moje deti absolútne nemali. Stačilo, že niekomu chýba čosi, čo ony majú, tak mu dali a bodka.

Viac o Teach for Slovakia ⇒ www.teachforslovakia.sk

Autorka: Gabriela Tomková