Kto má vlastne v mene Boha morálne právo zabíjať?
Utorok niekde v Španielsku. Do nocou a tichom zaliatej dediny vstupuje sedem zdatných mužov. Napriek ich prvotnej návšteve sú ich kroky veľmi presné a cieľ zjavne dostatočne jasný. Bez slova sa totiž letným vzduchom približujú k jednému z miestnych domov.
Dvaja z nich sa ako predvoj rýchlym krokom odpojili od skupiny a veľmi opatrne nazreli do okien domu. Jasným znamením informujú svojich kumpánov o čistote prostredia a tí sa v relatívnom tichu vkrádajú do domu, ktorý tvoria tri jednoduché miestnosti.
Netrvá to dlho a už stoja pri posteli, v ktorej kľudným spánkom oddychuje dospelá žena. Rýchlym a razantným spôsobom ju traja zúčastnení muži uchopia a okamžite vynášajú z domu. Nezabudli ani na ústa, ktoré má ničomu nerozumejúca žena plné handier aby jej krik neprivolal záujem neželaných osôb.
Kúsok za dedinou na túto tlupu čakajú kone a malý voz, do ktorého unesenú ženu nešetrne umiestnia. Jediné na čo žena myslí sú jej deti. Zároveň ju napadajú myšlienky prečo ju uniesli. Čoho sa dopustila? Snaží sa spomenúť si na nejakú maličkosť v jej živote, ktorá by dávala tejto situácii zmysel.
V škáre medzi doskami vidí, že už slnko vychádza na oblohu. Nikdy jej tento jav neprišiel tak smutný ako v tomto nepochopenom zajatí. Cez slzy, ktorých s výškou slnka na oblohe stále pribúdalo myslela na svoje deti, ktoré ako každé ráno trávia so svojou mamičkou. Už ju určite hľadajú po celom pozemku. Rovnako ako ona ani ony nevedia prečo ich mama odišla. A kam vlastne išla.
Voz zastavil! Dvaja muži jej hodili na hlavu vrece a kam si ju vliekli. O niečo neskôr ju jeden z nich neľudsky strčil dopredu a ona padla na zem. S vrecom na hlave iba počula ako sa zamkli ťažké dvere. Ešte hodnú chvíľu ležala na zemi v polohe v akej na ňu padla. Bála sa čo i len pohnúť. Chvíľa osmelenia jej dovolila urobiť si pohodlie a okrem iného zložiť zapáchajúce vrece z hlavy.
Aj keď už videla, ničomu nerozumela. Ocitla sa v malej kamennej miestnosti na podlahe, ktorej boli výkaly dobytka. Oprela sa o stenu a čas, ktorý jej plynul veľmi pomaly trávila plačom a myšlienkami na svoje deti. V modlitbe prosila Boha aby sa postaral o jej deti. Aby im dal vedieť, že ich matka je v poriadku. A potom aby jej naznačil čoho sa dopustila.
V noci toho dňa za ňou prišiel pekne oblečený muž a ona vedela, že prišiel čas poznania. Čas, kedy sa dozvie prečo ju uniesli od detí.
Vstaň bosorka! Zaznel povel pekne odetého muža. K splneniu tohto príkazu jej dopomohli aj dvaja jeho pomocníci, ktorých zdvorilosť nebola veru príkladná.
Odvliekli ju do chladnej a tmavej miestnosti, v ktorej sa nachádzalo množstvo nepochopiteľných nástrojov. Po chvíli jej pekne oblečený muž čítajúci z listín v rukách prezradil, že ju považujú za bosorku a za jej činy z toho vyplývajúce ju budú súdiť. Následne pristúpil k prítomným nástrojom a začal jej vysvetľovať čo všetko použijú k tomu aby sa k bosoráctvu priznala. Veľmi podrobne jej teda vysvetlil, čo ktorý nástroj človeku urobí a ako dlho človek také mučenie vydrží.
K rozmýšľaniu dostala aj čas a to nasledujúcich päťdesiatdva hodín, ktoré ju mali v strachu presvedčiť, že najlepšie bude priznať hoci aj bez pocitu viny. K takémuto obžalovaniu z kacírstva mohla vtedajšia inkvizícia so súhlasom pápeža pristúpiť na základe svedectva. Svedectvo mohlo byt aj nedôveryhodné. Takýto „pomocník cirkevnej spravodlivosti“ sa nazýval denunciant.
Aby sa mohla záujmová osoba odsúdiť však inkvizítor potreboval získať priznanie súdeného. V princípe to bolo väčšinou za každých okolností. Tí šťastní, ktorým sa podarilo zo spárov inkvizítorov dostať a ich trestom nebola smrť ale prepustenie museli cirkvi uhradiť všetky náklady spojené s väznením.
Po viac ako dvoch dňoch sa k väznenej žene hrdo oblečený muž vrátil s rovnakou otázkou či sa priznáva ku všetkým činom, z ktorých ju obvinili. Ťažko sa však priznáte k veciam ku ktorým vám chýba pocit viny. Nuž na rad prišlo fyzické trestanie. Obľúbenou praktikou bolo opaľovanie ohňom alebo vypaľovanie kacírskych znakov na telo vinného.
Bohužiaľ ani táto metóda neprinútila ženu priznať sa k veciam, o ktorých ani netušila. Celý svoj život žila v skromnosti k čomu viedla aj svoje deti. Ba dokonca veľmi rada a často využívala svoje znalosti prírody k tomu aby pomáhala tým, ktorí požiadali. Najviac zo všetkého myslela na svoje deti. Iba to ju stále držalo pri živote. Napriek tomu, že jej neznámi ľudia spôsobujú bolesť.
Ambícia získať priznanie naberala na obrátkach a na radu prišla španielska čižma. Dve kovové formy s nerovným povrchom, ktoré sa prikladali na nohu a neustálym spájaním spôsobovali mučenému neznesiteľné bolesti. Ak sa však ani táto metóda neuplatnila na scénu sa dostal škripec. Ťahaním všetkých končatín sa žene vykĺbili všetky údy. V delíriu bolesti sa ku všetkému priznala.
Priznanie znamenalo, že na druhý deň skončila na hranici v ohni, kde v nepredstaviteľných bolestiach a v myšlienkach na svoje deti umrela. Inkvizítor bol teda úspešný. Zbavil cirkev kacírky a taktiež pre ňu získal jej majetok. Zaujímavosťou však bolo, že z jej majetku sa najskôr odrátali náklady na väznenie.
Tento príbeh sa už v rôznych podobách odohral v množstvách kníh či filmov. Z mnohých historických dôkazov však vieme, že cirkev približne v rokoch 1231 až 1478 takýmto spôsobom súdila ľudí, ktorí sa vymykali jej hlásanej pravde. Zjednodušene dnes môžeme povedať, že minimálne viac ako dvesto rokov sa cirkev, ktorej som členom ja či vy snažila a vraždila ľudí iba pre ich inakosť. Každý za tým môžeme vidieť svoju pravdu. Ale je treba vedieť, že je iba jedna. Dnes je svet bohužiaľ plný náboženského násilia. Avšak je viac ako jasné, že takýto svet sme tu mali vždy a dokonca ešte horší. Kto má právo v mene Boha zabíjať ľudí na tejto Zemi? Slovo mier sa stalo iba klišé súčasťou prejavu missiek ale je dnes pravda, že jeho prvý význam ľudstvo nikdy ani nepoznalo. Zmeňme sa, prosím…
Zdroj: dejepis.com
