Denník N

O TOM AKO VŠETKO VIEME VĎAKA TOMU, ŽE NIČ NEVIEME

Ilustračný príklad Hardy-Weinbergovho ekvilíbria. Zdroj: Michal Kulich, "Přehledový statistický větník", 27.9.2014, Praha
Ilustračný príklad Hardy-Weinbergovho ekvilíbria. Zdroj: Michal Kulich, „Přehledový statistický větník“, 27.9.2014, Praha

Aj keď sa text bude vzťahovať k obrázku, ktorý vidíte, k tomu, aby vám dával zmysel, pochopenie samotného obrázku nie je potrebné.

Pripravujúc sa na skúšku zo štatistiky som narazil na takýto pekný ilustračný príklad, ktorý ponúkajú naše skriptá. Pri jeho čítaní som si uvedomil dve zásadné veci, že ma desí asi o niečo menej ako bežného neštudenta matematiky (čo považujem za pozitívum a znak toho, že moje doterajšie štúdium malo zmysel) a druhá vec, že je to krásny ilustračný príklad na to prečo treba mať rešpekt pred tým čo všetko nevieme.

Rád sa rozplývam nad tým ako žijeme doslova vo veku zázrakov a ako ľudské schopnosti dosahujú (nad)nebeských výšok. Mám niečo čo sa dá nazvať hrdosťou nad schopnosťami nášho druhu, ktorý ešte vcelku nedávno vedel akurát tak uvariť mamuta na 10 spôsobov, vždy keď počujem o novom pokroku.

Napriek tomu nikto z nás nevie ako tieto zázraky vlastne robíme. Nechápte ma zle, každý z nás rozumie niektorým z nich, nik z nás všetkým, nik z nás ani polovici, či štvrtine. Porcia toho, čomu naozaj z pokroku ľudstva každý z nás rozumie je tak malá, že z pohľadu božskej bytosti nikto z nás nevie dokopy nič. A predsa robíme zázraky! Napriek tomu dokážeme vyletieť na mesiac alebo v priebehu týždňov, či dní vymyslieť vakcínu na nový vírus.

Nie pred tisíckami, ale pred tristo rokmi, keby ste niekomu povedali, že toto bude možné, z plna hrdla vás vysmeje a označí za blázna.

Tieto zázraky nedosahujeme napriek tomu, že sme všetci strašne hlúpi, ale práve vďaka tomu! Tým, že sme sa počas agrárnej revolúcie rozhodli vzdať schopnosti robiť všetko čo robia ostatní sme sa dostali do stavu keď sa dokážeme špecializovať. A od tých čias síce nevie každý to isté, ale umožnilo to, aby sa jednotlivci zamerali na svoj obor a posunuli ho ďalej počas kratšieho časového úseku ako kedykoľvek predtým. Z počiatku boli tieto zamerania veľmi jemné a stále väčšina činností zostávala totožná pre takmer celú populáciu, to dokonca vo veľkej miere platilo ešte do minulého storočia.

Dokonca počuť hlasy, ktoré vravia, že prílišná profesionalizácia, do ktorej sa svet dostáva je problém. Ja si dovolím silno nesúhlasiť. Je síce pravda, že v porovnaní s našimi predkami má každý z nás individuálne obrovsky menšiu šancu, že by osamote prežil v divočine, pričom to pred niekoľkými tisícročiami bola vcelku bežná vec alebo, že by každý z nás zvládol asi omnoho menšie spektrum činností ako zvládali naši starí rodičia, no na druhej strane v dnešnom svete to nie je potrebné.

Dovolím si tvrdiť, že schopnosť špecializácie je dnes podstatne dôležitejšia ako to, či si každý z nás zvládne opraviť auto alebo rádio, či televízor. Čo je pre našich rodičov samozrejmosť.

Je tomu tak preto, že napriek katastrofickým víziam, ktoré sa dobre čítajú a aj pekne píšu, svet nezamrzne. Nezačne byť menej prepojený, nezačneme byť viac závislí na sebestačnosti. Nielen preto, že tento trend historicky nikdy neexistoval, no najmä preto, že je v rozpore s ľudskou prirodzenosťou. Ľudia chcú stále viac a stále lacnejšie. To platí naprieč históriou, to motivovalo agrárnu revolúciu aj priemyselnú revolúciu, to motivuje náš pokrok. My nechceme loviť mamuty, čo je mimochodom dosť veľký výkon, my chceme lacnejšie zdroje energie a prežitia, my nechceme ručne tkať látku dlhé dni, my si na to spravíme stroj, ktorý to za nás urobí lacnejšie, my nechceme globálne otepľovanie, snažíme sa vytvoriť lacnejšiu variantu.

A presne tento model fungovania favorizuje špecializácií, ja teda by som síce mohol chovať vlastné sliepky na vajcia a kozu na mlieko a od detstva tvrdo makať na statku ako kopa mojich predkov, ale pre našu spoločnosť, a tým aj pre mňa a pre vás, bude prospešnejšie a efektívnejšie, keď to robiť nebudem.

No a teraz späť k obrázku a prečo toto celé chcem písať. Obrázok predstavuje ilustračný príklad ako testovať takzvané Hardyho-Weinbergovo equlibrium. To je pojem, ktorému asi najviac rozumejú biológovia a dúfam, že sa na mňa nik nenahnevá, ale fakt netuším, či sa preberal na strednej.

Každopádne v skratke tento pojem, alebo princíp ak chcete, vraví ako sa správajú gény pri dedení alebo skôr aké rozdelenie týchto génov je stabilné. (Nič hlbšie k tomu písať nejdem, aby som sa príliš nestrapnil.)

Príklad vysvetľuje ako správne navrhnúť štatistický test, ktorý z dát vytvorí číslo na základe, ktorého budeme vedieť povedať (s nejakou presnosťou) či populácia nachádza v tomto equilíbriu a teda navyše s akou pravdepodobnosťou má tento gén výskyt.

Myslím, že fyzici a matematici zvládnu čítať príslušný text, bežná populácia to asi vidí ako keď sa ja pozerám na hieroglyfy. Viem zhodnotiť možno estetické prvky, a teda ja by som toho týpka so šišatou hlavou asi nakreslil inak, ale budíš!

No a podstata je v tom, že to vôbec nie je problém, že tomu (zrejme) absolútne nerozumiete. Pretože sa za tým skrýva dosť bohatá a náročná teória, ktorú keby ste sa učili, nemohli by ste robiť to, čo robíte.

Píšem to preto, že ako spoločnosť máme obrovskú úctu k tomu, čo robia lekári alebo raketoví vedci, asi preto, že nejak vnútorne tušíme, že to slepé črevo si len tak nevyoperujete, a že raketu by ste asi tiež nepostavili tak, aby vyletela vyššie ako pár metrov nad zem. A predsa každý máme slepé črevo a každý sme videli Crew Dragon letieť, no napriek tomu máme pred týmito povolaniami rešpekt a sú v našom jazyku stelesnením inteligencie.

Zdá sa mi však, že náš rešpekt k vede končí presne tam, pri týchto rockových hviezdach vedy. Pritom existujú obory, o ktorých sme mnohí nikdy nepočuli, bez ktorých by ste v dnešnom svete neprežili. Najviac sa to ukázalo pri tejto pandémií. Kto z nás dbal na to, že existujú nejakí epidemiológovia? Matematici? Štatistici? Pár ľudí dokázalo oceniť ich prácu. Málokto mal pred ňou rešpekt, česť tým, kto áno.

Možno takým spôsobom sme sa dostali do situácie, keď máme politických lídrov, ktorí si myslia, že zvládnu ich obory lepšie ako tí, ktorí sa im desaťročia venujú. Máme úctu k vede, keď je to módne. Nemáme úctu k vede, keď je to potrebné.

Pre mňa sa najabsurdnejším momentom v živote, relatívne nedávno, stal moment, keď som videl svojho premiéra, ako na tlačovej besede dáva čísla do kalkulačky v mobile a snaží sa z toho vyvodiť, prečo rozhodol o nejakom opatrení.

Vcelku dobre sa so mnou vedelo zopár ľudí pohádať, keď som nadával na to, akým spôsobom sa u nás prijímajú opatrenia k pandémií. Že to nie je na základe optimalizácie ekonomických a strát na životoch, ale na základe optimalizácie preferencií z prieskumov verejnej mienky. A „boja za pravdu“, bohužiaľ krivého boja, pretože to nebol boj v zmysle, chceme nájsť najlepšie vysvetlenie toho, čo sa deje, ale boj v zmysle, „musíme zabezpečiť, aby si ľudia mysleli, že premiér má pravdu“. No podarilo sa!

Výsledok je však to, že namiesto toho, aby sme hľadali pravdu o vývoji pandémie sme všetky, už aj tak slabé, dáta pokrivili natoľko, že dnes z nich naozaj len tí najlepší a po brutálnej robote dokážu niečo rozumné o tom, čo sa u nás vlastne deje vyčítať. V štýle: „aby som susedovi dokázal, že som slepý, vypichnem si oči“.

Dostalo sa to do tak absurdných rozmerov, že oficiálne dáta o Covide na Slovensku vykazujú extrémny pokles aktívnych prípadov vírusu. Gratulujeme! Už to len vysvetliť tým simulantom, čo furt v nemocniciach pribúdajú…

Je to hrozne zúfala situácia. Keď vidíte ako ťažké je zostrojiť test na to, aby sme overili platnosť relatívne jednoduchej hypotézy o prerozdelení génov, skúste si predstaviť ako je ťažké formalizovať hypotézy o tom, čo sa v súčasnosti v krajine deje a ako na to reagovať. Veľa ľudí, aj z vedeckého prostredia silno kritizuje vedcov, že dali často protichodné vyhlásenia alebo také, ktoré sa nakoniec nenaplnili a to ich má akosi diskreditovať a zaručovať, že všetko robia zle. Nerobia. Náhodné javy vieme predpovedať iba s určitou pravdepodobnosťou. Čo už samo o sebe nie je jednoduché ako môžete vidieť na ilustračnom obrázku. Primiešajte do toho kokteil nedostatku pozorovaní (áno aj milióny testov môžu byť príliš málo na to, aby sme sa dokázali priblížiť k realite, tak blízko, že by všetci rozprávali to isté) a zle distribúcie informácií, vzniknutej či už prirodzene alebo umelo zlým manažmentom a je takmer nemožné, aby sa niekoho odvážnejšia predpoveď naplnila. Preto vedci v praxi nerobia „odvážne“ predpovede typu: „Vo februári budeme mať 2000 prípadov denne.“ Chápem však prečo ich niektorý z vedcov dokáže povedať do médií. Ide aj o to, že chce trochu zaujať, čo je podľa mňa na mieste v spoločnosti, ktorá vedu tak strašne ignoruje ako tá naša.

Mám takú teóriu o tom, že toto je dôsledok nášho školského systému, ktorý trestá keď niečo nevieme. Pričom ako som v úvode povedal, my nevieme a ani nikdy nebudeme vedieť, ani len rozumnú porciu toho, čo ako ľudstvo vieme. Je nezmysel na tom bazírovať. Sú veci, ktoré by sme mali tušiť, že existujú, ale to neznamená, že o nich niečo vieme. Verím, že tak ako ja po štúdiu na Matfyze vám viem dokázať, že ani neviete, čo je to plus, tak že mne vie doktor dokázať, že ani neviem, čo je choroba. Tak to je, a pritom je stále dobré tušiť, že niečo také existuje.

Posledne sa mi stalo, že som videl na FB vášnivú diskusiu o tom, či Lipšic ako špeciálny prokurátor zhorší prístup k menšinovým právam. A teda ja nejásam z toho, že Lipšic je špeciálny prokurátor, nie preto, že by som si myslel, že je nečestný alebo nedajbože neschopný a právne nevzdelaný. Jedná sa zrejme (a nielen preto, že je mediálne známy) o jedného z najschopnejších právnikov na Slovensku a asi by nemal problém zaujať miesto medzi špičkou slovenskej inteligencie. Moje výhrady sú skôr k jeho zvoleniu ako jeho osobe. Nemyslím si, že bol dnes najlepší kandidát a to hlavne preto, čo je známe, že je to v podstate koaličný partner súčasnej vlády. Preto mám s jeho zvolením principiálny problém, pretože stále verím, že sa dožijem spoločnosti a politickej kultúry, kedy to, že: „my ho v podstate všetci poznáme“ bude pán Baránik na svojho bývalého kolegu hovoriť ako argument proti jeho zvoleniu.

No a tak som sa spýtal, že ako by mohol špeciálny prokurátor ovplyvniť vyšetrovanie trestných činov, inak ako to robil Kováčik teda zametaním pod koberec (čo si fakt nemyslím, že by Lipšic robil a aj keby, že by mu to spoločnosť dovolila)? Odpoveď znela: „Ty to nevieš?!!“

Neviem. Lebo sa do práva nevyznám, takže to neviem doteraz.

Tu to asi ukončím.

Teraz najčítanejšie

Lukáš Račko

Som študent, obdivujem krásu filozofie, najmä jej najčistejšiu podobu v matematike. Nesnažím sa veci vedieť, ale chápať. Ako koníček študujem politológiu a štátotvorbu. Trápia ma problémy spoločnosti, a najmä to, že sa o nich odmieta diskusia. Nehľadám jednoduché, "zjavné", riešenia, ale snažím sa veci chápať v hlbšom zmysle.