Ako som sa naučila milovať zimu

Takmer celý svoj dospelý život som prežila v Bratislave. Mesto, kde som sa často triasla od chladu prichádzajúceho spolu s vetrom od Dunaja. Horúce letá s rozpáleným betónom, počas ktorých nebolo možné vetrať ani v noci. V Bratislave som mala najradšej jar. Rozkvitnuté parky ako i všetky moje obľúbené jarné kvety. Úžasný pocit voľnosti, keď odkladáte čiapku, hrubú bundu a celý vzduch je zrazu cítiť akosi inak. Nejakým novým prísľubom, že všetko bude dobré.

Na Slovensku som nikdy zimu príliš neobľubovala. Okrem korčuľovania, ktoré mám od detstva veľmi rada, nerobím žiadne zimné športy a celé to ufučané chladné počasie mi vlastne iba liezlo na nervy. Keď som bývala na Dlhých dieloch a napadol sneh, boli sme pravidelne v správach. Do kopca sa nedostali autobusy a sídlisko bolo akoby odrezané od sveta. Inými slovami zima nebola dobrá ani so snehom a ani bez neho. Naopak leto so striekajúcimi fontánami, zmrzlinou a neskorou večerou na terase obľúbeného podniku, bola presne moja šálka kávy.

Pred štyrmi rokmi som sa na svoju prvú fínsku zimu snažila poctivo pripraviť. Kúpila som si hrubú bundu a obrovské teplé zimné topánky. Dobre som urobila. Sneh prišiel už 1.11. a veľkú časť januára sme mali denné teploty okolo -20℃. Keď som viedla dcéru do škôlky, myslela som, že mi za tých pár minút odpadne koža z tváre. Vonku som nedokázala vydžať dlhšie ako pár minút a pýtala som sa sama seba, ako toto zvládnem.

Ďalšie dve zimy som svoju poctivú zimnú výbavu, rozumej bundu a topánky, ani nevytiahla. Nebolo prečo. Teploty zriedkakedy klesli pod -5℃ a snehu bolo u nás, na juhu Fínska, veľmi málo. Začala som však bežkovať vždy, keď to bolo možné. A neuveriteľne ma to chytilo. Ak sú dobré podmienky, každá municipalita udržuje pomerné širokú sieť bežkárskych tratí (osvetlených, neosvetlených, umelo zasnežených alebo s iba prírodným snehom). Môžete bežkovať aj po zamrznutých jazerách alebo len tak voľne, po najbližšom poli.

Hoci sa Fíni bijú do pŕs, že ich národným športom je hokej, ja si skôr myslím, že sa rodia s bežkami na nohách. A tak sme to prijali za svoje. Postupne sme začali s týmto športom všetci a hoci je to občas s deťmi viac trápenie ako pôžitok, som rada vždy, keď sa zima vydarí. Deti chodia bežkovať aj zo školy, školskej družiny a dokonca aj škôlky a mne to pripadá ako veľmi dobrá propagácia pohybu. Človek to ani nemusí poriadne vedieť (čo je aj  môj prípad), ale tá radosť z toho ako dýchate mrazom presiaknutý vzduch, máte vyštípané líca a o dva dni riadnu svalovicu proste stojí za to!

Vydarenú zimu máme aj tento rok. V januári poriadne nasnežilo a teploty sa držia viac alebo menej pod nulou. Momentálne viac. Teplomer na okne mi aktuálne ukazuje -21℃. Cez deň svieti slnko tak žiarivo, až musíte odvrátiť zrak. Sneh vŕzga pod nohami a ak sa vyberiete von, po čase Vám začne zamŕzať vlastný opar z nosa. Je bezvetrie a všetko vonku mi pripadá tak nejako slávnostne. Zbožňujem takúto zimu! Toto som očakávala, keď sme sa sťahovali. Žiaľ, väčšina našich fínskych zím bola len tmavá, blatová, veterná a daždivá.

Minulý rok som cítila zmenu nálady  už koncom novembra z tej tmy a neprívetivosti počasia. Nemala som na nič chuť, nevedela som sa pre nič nadchnúť a ísť von čo i len na chvíľu bol neskutočný problém. Sezónna depresia ako vyšitá. Polepšilo sa mi len čo začalo snežiť a svet bol zrazu o toľko svetlejší.

A takto som sa naučila mať rada zimu. Riadnu. Kedy Vám mráz prechádza kožou, kedy dávate na terasu či balkón matrace z postele, aby ich mráz prečistil a keď sa tešíte na korčuľovanie, bežkovanie, lyžovanie, sánkovanie, experimentovanie s ľadom či vyšúchanie sa snehom po saunovaní.

Takúto zimu stojí za to zažiť. Ak to niekedy budete plánovať, príďte do Fínska v zime. Bude to určite zážitok, ak sa zima vydarí.