Sudcovia sú len sudcovia

Slovenská spoločnosť sa ocitla v  dobe obrovských seizmických pohybov. Názorové strety rôznych táborov narážajú na seba, ako tektonické dosky.

Zo základov geológie vieme, že tektonické pohyby sú vyvolané tlakom, ťahom alebo gravitáciou na vrchnú časť litosféry.

V tomto blogu sa nechcem venovať tomu, aký tlak motivuje ten, ktorý tábor na vstup do verejných diskusií. Evidentné je, že každý aktívny politický tábor sa nachádza v bode blízkom bodu varu.

Významne stúpa  teplota aj medzi, politicky skôr pasívnymi, občanmi.

V celom tomto víre sa sem tam ukážu veľmi zaujímavé témy,  doposiaľ  skryté v slepej škvrne našej pozornosti.

Takúto tému otvorili aj diskusie okolo obsadenia novozriadeného Najvyššieho správneho súdu.

Posty sudcov by mali obsadiť osoby, ktoré prejdú procesom výberového konania, podmienky výberového konania sú upravené zákonom, každý sa s nimi môže oboznámiť.  Pri pomerne podceňovanej téme dôležitosti zloženia výberových komisií som sa pristavila už v skoršom blogu ( Patálie a lapálie s výberovými konaniami z 30.1.2021).

Každý človek si v pozícii skúšajúceho, respektíve toho, na koho je delegovaná právomoc posúdiť schopnosti a vhodnosť iného, predstavuje niekoho, kto má lepšie  vzdelanie, schopnosti a prehľad v problematike, než osoby, ktoré pred neho predstupujú. Alebo aspoň vynikajúce. A v prípade výberu do funkcií sudcov by sme si želali aj bezvadný morálny kredit.

Keďže rozhodnutia sudcov Najvyššieho súdu SR, vo forme judikátov, patria nielen medzi uznávané pramene práva, ale podľa nových procesných kódexov, zameraných na zjednocovanie rozhodovacej praxe súdov, ich znalosť je nevyhnutná pre úspešné využitie mimoriadnych opravných prostriedkov, musíme považovať osoby, ktoré tieto rozhodnutia vynášajú, za odborníkov v právnom odvetví, v ktorom rozhodujú.

Keby sa nejednalo o tak vážnu vec, povedala by som, že mi príde až komická predstava človeka, člena výberovej komisie, ktorý „opravuje písomky“ týchto sudcov, alebo ich skúša z oblasti práva, ktorú svojimi rozhodnutiami ( s ktorými môžeme a nemusíme súhlasiť) vlastne dotvárajú.

Nemožno nesúhlasiť s názorom poradcu pani ministerky, právnika a niekdajšieho poradcu Ústavného súdu SR, že prístup ku každej funkcii, v ktorej je človeku zverená určitá moc, si vyžaduje veľkú mieru pokory a skromnosti. Sudca je len sudca. Lekár je len lekár. Poradca ministra je len poradca ministra. Advokát je len advokát. Učiteľ len učiteľ a takto by sme mohli pokračovať.

A úradník je len úradník.

Ale „len“ sudca v sebe zahŕňa to, že „len“ sudcom nemôže byť každý. „Len“ lekárom tiež nemôže byť každý. Ani „len“ bagristom nemôže byť každý, minimálne ním nemôže byť ten, kto na bagri nevie pracovať. Aj minister je „len“ štátnym úradníkom ( aj keď o tom možno nevie). A predsa sa asi zhodneme na tom, že „len“ ministrom nemôže byť každý.

A slovenská realita je taká, že medzi kvalifikáciou na post ministra a kvalifikáciou na post lekára, či sudcu, či bagristu, je diametrálny rozdiel, a v oblasti odbornosti a morálnej integrity štatisticky nevychádza v prospech ministerských postov. „Len“ ministrom môže byť ktokoľvek aj bez potrebnej odbornosti so správnym politickým krytím.

U mňa ako advokáta, ktorý má postavenie podnikateľa,  však v zdôrazňovaní sudca je len sudca, zarezonovala potreba zdôrazniť, že úradník (a to je jedno na akom poste štátnej správy) je „len“ úradník.

Úradník je pre mňa každý, ktorý je priamo platený  z našich daní za služby, ktoré vykonáva v záujme celej spoločnosti ( do tejto kategórie nepočítam podnikateľov, ktorí dodávajú tovary a služby na objednávku štátu, tiež majú príjem v konečnom dôsledku zo spoločných zdrojov, a to väčšinou na základe rozhodnutia „len“ úradníka ).

Postavenie občana, neúradníka, nech sa už živí čímkoľvek, je diametrálne odlišné.

Odlišnosť postavení generuje zásadne odlišný prístup k životu, plneniu úloh, vnímaniu sociálnych a iných  istôt.

Z mojej doterajšej skúsenosti prevažuje  egocentrický a povýšenecký  postoj voči spoluobčanom na strane byrokratického aparátu. Vo vzťahu občan – úradník, na Slovensku je to občan, ktorý  ako pokorný služobník šúcha nôžkami, ako radi hovoria naši „čelní predstavitelia“, a čaká na milostivé slovo všemocného úradníka.

V ostatnej dobe nám naši najlepšie platení úradníci predviedli správanie, ktoré oprášilo slovo papaláš a papalášizmus priblížilo aj mladšej generácii a  tým, ktorí si jeho prejavmi a obsahom možno neboli takí istí.

Asi nie som jediná, ktorá som pri kontakte s úradníkmi odchádzala s pocitom, že sú platení asi za to, aby nám dokázali, ako sa veci nedajú urobiť.

Takže vítam otvorenie témy  „sudca je len sudca“, aj keď možno z iného uhlu pohľadu, než bola myslená.

Žiaden čitateľ nezostal na pochybách pri tom, že cieľom príspevku ministerského  poradcu   bolo verejné   „umravnenie“  povýšeneckých sudcov, ktorí si myslia, že účasť na nejakom výberovom konaní je pod ich úroveň.

Pre nás, čo dianie sledujeme, je jasný  aj dôvod, pre ktorý bolo potrebné takýto článok napísať, aj keď niektorí by možno považovali za osožnejší kultivovaný dialóg so sudcami (pod tým si ale málokto predstavuje ich „zvozenie“ za to, že si vôbec dovolili mať nejaké pripomienky).

A možno mal poradiť ústavnému súdu, ako by mal na prípadný podnet sudcov zareagovať, aj keď pre niekoho  má  antidiskriminačná argumentácia autora niekoľko zásadných vecných chýb.  Možno pocit diskriminácie generuje dojem nátlaku, ktorý sa na sudcov z doterajšieho správneho kolégia vyvíja.

Na druhej strane, majú asi sudcovia právo sa sami rozhodnúť, či sa nejakého výberového konania zúčastnia alebo nie. Ak účasť považujú za diskriminačnú a pravidlá a zmena pravidiel obsadenia súdu nie je žiadúca, zostanú sudcami Najvyššieho súdu SR ako doposiaľ.

A Najvyšší správny súd bude  obsadený tými, ktorých výberová komisia uzná za hodných obsadiť také zodpovedné miesta, akým sú sudcovské miesta na Najvyššom správnom súde, ktorý vďaka kompetenciám, ktoré mu budú zverené je médiami s obľubou označovaný za malý ústavný súd.

Či sa dočkáme novej výkladnej skrine slovenskej justície alebo dôvodu ďalších  kolosálnych reforiem v justícii ukáže čas.

Mňa ako občana a advokáta hlavne zaujíma, aby mal kto rozhodovať veci, ktoré budú patriť do agendy tohto súdu (nezabúdajme na ďalšiu ambicióznu reformu – reformu verejného obstarávania, podľa ktorej by táto agenda mala patriť práve tomuto súdu).

Záverom sa mi, ako neúradníkovi a občanovi tohto štátu žiada pripomenúť členom našej vlády, že sú tiež „len“ ministrami a „len“ úradníkmi, rovnako ako aj všetci zamestnanci ministerstiev, aj keď sú kriticky záťažovou infraštruktúrou na nervový systém občana.

Naozaj bude pre všetkých  náramne osožné, keď na toto slovíčko „len“ nebudú zabúdať.