Denník N

Reforma predškolského vzdelávania alebo ako sa varí žaba

Povinné predprimárne vzdelávanie sa začne realizovať od septembra roku 2021, ministerstvo z neho nakoniec našťastie nevycúvalo.  Okrem tejto naozaj výnimočnej udalosti je tu však aj ďalšia inovácia – diverzifikácia, t.z. rozmanitosť jeho poskytovateľov – to znamená nové pravidlá kto, ako a za akých podmienok môže vzdelávať deti predškolského veku. Tento príbeh má svoju osnovu, ktorá sa snová už niekoľko rokov. Rozmanitosť sa pýta, je v podstate realitou, ktorej treba dať tvár. Zdá sa však, že túto tvár postihol syndróm varenej žaby.

Prvý krok: Žaba bola hodená do vody

„Nová metla dobre metie“, hovorí sa. Vravela som si to aj ja, keď som sa pred necelým rokom dozvedela, že ministerstvo školstva dostane do správy konečne strana, ktorá vyzerala byť reálne naklonená odbornej diskusii aj mimo „svojich kruhov“. Všetko vyzeralo nádejne, aj napriek koronakríze ministerstvo pozvalo na spoluprácu profesijné organizácie, ktorých členmi poväčšine učiteľky a učitelia materských škôl, ale aj iní odborníci, ktorým k srdcu prirástlo práve vzdelávanie detí predškolského veku. V máji avizovalo vytvorenie platformy s profesijnými organizáciami zameranými na materské školy a predprimárne vzdelávanie. Prišli sme, odfotili sme sa, predložili podnety a odchádzali s pocitom, že sa začne diskusia. Hovorili sme si, že konečne spolu posunieme predprimárne vzdelávanie na vyšší level v celej jeho zamýšľanej rozmanitosti, no zároveň garantovanej kvalite a profesionalite.

Diskusia doteraz nezačala, zhasla sľubmi o diskusii, no začal sa šíriť new speak, ktorý sme najprv vnímali ako neobrúsený neodborný jazyk nových zamestnancov ministerstva školstva poznajúc ich predošlé profesijné dráhy a začali sa plíživo verejnosti podkladať dohodnuté idey. Vraví sa, že stokrát nič umorilo osla. Tak nám to postupne došlo.

Veľké očakávanie vystriedalo veľké znepokojenie.

Druhý krok: Voda sa prihrieva

Povinné predprimárne vzdelávanie klope na dvere. Už tento rok sa budú prijímať a od 1. septembra 2021 aj vzdelávať deti od 5 rokov veku povinne. Už minimálne 40 rokov sa o tom hovorí (napr. v dokumente Ďalší rozvoj Československej výchovno-vzdelávacej sústavy v roku 1981 – 1986) a verejnosť bola v podstate presvedčená, že povinné je, takže pre rodičov to nebol žiadny šok. Šok to bol pre samosprávy, ktoré zrazu zistili, že nemajú pre deti dosť miest. Už minimálne 10 rokov sa pritom hovorí o potrebe rozšírenia kapacít materských škôl, každý rok okolo marca/apríla sa vyroja články o tom koľko sa kde detí nedostalo do materských škôl, riaditeľky priamo úmerne s počtom neprijatých detí čelia rozhorčeniu a obvineniam rodičov dokonca z korupcie, lebo rodičia bojujú za svoje deti spravidla ako levy. Štát a samosprávy ako väčšinových zriaďovateľov postupne začali suplovať súkromné, či cirkevné materské školy, ktoré mohli začať vznikať už od roku 1993 a v posledných rokoch aj rôzne zariadenia starostlivosti o deti..

No nie je škôlka ako škôlka. Ako vysvetľujem vo svojom článku, materské školy (či už zriadené mestom, obcou, fyzickou osobou, právnickou osobou alebo cirkvou) patria pod ministerstvo školstva, sú zaradené v sieti škôl a školských zariadení SR (ďalej „sieť“). Sú školami, ktoré majú zo zákona oprávnenie poskytovať predprimárne vzdelávanie deťom od troch do šiestich rokov veku, pretože splnili  podmienky pre zaradenia do siete vrátane personálneho zabezpečenia (kvalifikované učiteľky), zdravého stravovania, hygieny, priestorových podmienok, či vlastného školského vzdelávacieho programu.

Zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov (teda nie pre deti predškolského veku, ale batoľatá) patria pod ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny musia splniť podmienky personálneho zabezpečenia – osoby v nich pracujúce musia absolvovať minimálne 200 hodinový kurz), tiež zdravého stravovania (no nie tak prísne regulovaného ako materské školy zaradené v sieti), hygieny aj priestorových podmienok. Vzdelávací program mať nemusia, resp. obsah činnosti s deťmi si môžu vymyslieť, nemusia sa viazať na žiadny štátom určený obsah ani rozsah činnosti.

Prevádzkarne, v ktorých sa prevádzkuje živnosť starostlivosti o deti do šesť rokov veku zriadené na účely podnikania na základe živnostenského listu nepatria pod ministerstvo školstva ani žiadne iné, nemusia splniť podmienky personálneho zabezpečenia (kvalifikované učiteľky), ani mať žiadny vzdelávací program, musia však splniť podmienky hygieny a priestorové podmienky.

Navonok skoro žiadny rozdiel? Opak je pravdou. Rozdiel je a to zásadný.  Kým v materských školách je požiadavka na profesionálne personálne zabezpečenie, to znamená kvalifikované vyštudované učiteľky materskej školy, ktorých práca z každého hľadiska, teda aj z hľadiska obsahu ich výchovno-vzdelávacej činnosti, je regulovaná a rámcovaná tak štátnym, ako aj školským vzdelávacím programom – aby sa deti naučili naozaj všetko, čo sa naučiť dokážu a môžu. Štátny vzdelávací program je veľmi kvalitný, vypracoval ho tím najlepších odborníkov. Na druhej strane, mnou spomínané zariadenia si s tým nemusia robiť žiadne starosti. Kým v materských školách zaradených v sieti sa deti učia systematicky, podľa školského vzdelávacieho programu, v zariadeniach starostlivosti môže a nemusí ich práca byť plánovaná, systematická.

Treba ale pravdivo a bez akýchkoľvek predsudkov povedať, že niektoré z týchto zariadení sú výborné a fungujú  takmer ako materské školy zaradené v sieti, či lepšie povedané ako kvalitné, aj keď nikde doposiaľ neregistrované inštitúcie pre výchovu a vzdelávanie detí. Tieto by mali byť poskytovateľmi predprimárneho vzdelávania, lebo si to reálne zaslúžia. Nech sa im cesta otvorí aj v ich rozmanitosti. No niektoré tieto zariadenia sú hrozné, za oknami polepenými farebným papierom vystrihnutým do tvaru ježkov zamestnávajú ľudí bez vzdelania, nedodržiavajú ani zásady správneho stravovania, bezpečnosti, robia od buka do buka a nehanbia si za to pýtať stovky eur od rodičov, ktorí im dôverujú a o mnohých, kvôli klamlivej reklame a prisvojovaniu si názvu „materská škola“, si myslia, že sú riadnymi materskými školami. Nepomáha ani to, že samotné ministerstvo školstva ich zrejme z dôvodov skrytej propagácie svojich zámerov nazýva „nesieťovými materskými školami“ (new speak). Z tejto nepremyslenej propagandy totiž profitujú nielen tí, čo si to zaslúžia ale všetky zariadenia, aj tie, ktoré si len ťažko zaslúžia označenie „materská škola“.

Tretí krok: Voda je horúca

Zariadenia zastrešené Alianciou súkromných jaslí a škôlok už minimálne od času zavádzania povinného predprimárneho vzdelávania bojujú za svoje legitimizovanie na poli predprimárneho vzdelávania. Ako inštitúcie starajúce sa o deti cítia  krivdu, že sú zo systému vyčlenené. Avšak nie je to len krivda, čo treba vyriešiť. Voda sa prihrieva a na povrch vyplavuje ďalšie témy, problémy, s ktorými sa musia popasovať.

Považujeme za veľmi nešťastné riešenie, ktoré navrhlo ministerstvo školstva v novele školského zákona, ktorá je teraz v legislatívnom procese. Navrhuje sa  uznanie legitimity poskytovania povinného predprimárneho vzdelávania a tiež vydávania osvedčenia o získaní predprimárneho vzdelania týmito zariadeniami a to bez bližšie stanovených podmienok, bez povinnosti požiadať o zaradenie do siete škôl. Dočasnosť poskytovania povinného predprimárneho vzdelávania týmito zariadeniami uvedenú v návrhu novely školského zákona na tri roky bez podmienenia zaradenia do siete považujeme za veľmi nesystémový a nelogický krok devalvujúci a ohrozujúci systém a doterajšiu kvalitu predprimárneho vzdelávania na Slovensku, ktorý je na iných stupňoch vzdelávania úplne nepredstaviteľný avšak pri predprimárnom vzdelávaní najzraniteľnejšej skupiny detí z nepochopiteľných dôvodov tolerovaný a navrhovaný samotným ministerstvom školstva, ktoré by malo ako prvé dbať o poskytovanie vysokokvalitného povinného predprimárneho vzdelávania pre všetky deti bez rozdielu.

Tí, ktorí u ministra lobujú za to, aby ich zariadenia bez podmienok a bez akýchkoľvek požiadaviek na kvalitu zobral pod svoje krídla, nenesú na rozdiel od neho zodpovednosť za kvalitu a nastavenie systému predprimárneho vzdelávania na Slovensku. Ministerstvo by však vždy malo konať s týmto zámerom.

Nie všetky tieto zariadenia sú rovnaké a zodpovedné ako tie, ktoré nebyť negatívneho vyjadrenia obce, na území ktorej chcú pôsobiť, už by boli dávno zaradené v sieti škôl. Minister s takýmito dobre nastavenými zariadeniami preberá zodpovednosť aj za všetky iné, dosť pofidérne zariadenia, ktoré sa tvária, že „pracujú s deťmi“, no pravda je taká, že ich len uskladnia tam, kde sa prehrajú. Prípadne na nich doslova experimentujú so všelijakými „intuitívnymi“ prístupmi, ako napríklad škola Dve ruky, avšak takmer úplne bez „brzdy“, postačí, že dodržia zopár základných pravidiel. Pamätáte si tú kauzu Dve ruky? Pamätáte si, ako dlho trvalo, kým sa podarilo zastaviť to šialenstvo? Ak nie, kliknite si sem na odkazy.

Stanovisko k zavádzaniu povinného predprimárneho vzdelávania adresovala ministerstvu školstva aj Rada pre rozvoj materských škôl, Spoločnosť pre predškolskú výchovu, či Slovenská komora učiteľov. V nich okrem iného odznelo: „Apelujeme na to, aby sa popri riešení dostupnosti predprimárneho vzdelávania pre všetky deti súbežne pozornosť zainteresovaných a zodpovedných zamerala aj na jeho kvalitu a to vo všetkých jeho atribútoch tak, ako ich definujú odporúčania Európskej komisie pre oblasť vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve a Rada EÚ prostredníctvom Európskeho rámca kvality vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve.“

Ministerstvo školstva na stanovisko menovaných profesijných organizácií reagovalo listom, v ktorom sa uvádza: „V reakcii na túto výzvu uvádzame, že požiadavku zachovania vysokej kvality predprimárneho vzdelávania považuje ministerstvo školstva za legitímnu a rešpektuje ju pri všetkých plánovaných krokoch, ktoré v súvislosti so zavedením povinného predprimárneho vzdelávania pripravuje.“… „Implementačný tím na MŠVVaŠ SR má už pripravený plán stretnutí s jednotlivými organizáciami, ktoré postupne začína realizovať s cieľom dosiahnuť dobrú komunikáciu, spoluprácu a čo najhladšie zavedenie povinného predprimárneho vzdelávania tak, aby sme spoločne umožnili deťom rovnako kvalitnú štartovaciu čiaru a zlepšili ich výhľad na budúci úspech vo vzdelávaní a tým aj lepší život.“

Nestretli sme sa ani raz, no počas tohto učičíkania a utlmenia diskusie prázdnym sľubom sa pomaly tvoril (kto vie kým, keď nás ani v tejto veci nikto neoslovil) školský zákon. pri jeho tvorbe sa stretávali zrejme s inými aktérmi, čo sa ukázalo po zverejnení jeho návrhu.

Štvrtý krok: Voda začína bublať

Aktuálne je školský zákon po medzirezortnom pripomienkovom konaní. Ministerstvo školstva v návrhu úplne odkrylo karty. V rámci neho je tu totiž jedna naozaj nebezpečná „reformná idea“, ktorú si pravdepodobne laická verejnosť nevšimne, avšak je úplnou podpásovkou, ktorú vlastným materských školám, teda tým ktorým dal oprávnenie poskytovať predprimárne vzdelávanie, uštedril ich samotný garant – ministerstvo školstva.

Materské školy v školskom zákone samozrejme ostávajú v doterajšom režime a podmienkach, ktoré musia splniť. Dostávajú okrem doterajších nárokov na plecia množstvo administratívnych povinností napríklad rozhodovanie podľa Správneho poriadku a všeličo iné. Toľko požadované zníženie počtu detí v triedach, reálne zdostupnenie pôsobenia pedagogických asistentov, zvýšenie počtu dospelých zabezpečujúcich predprimárne vzdelávanie, zmena financovania, „upratanie“ nezodpovedných zriaďovateľov pod školskú správu, skvalitnenie a zvýšenie nárokov na profesijnú prípravu učiteliek, to všetko ostalo  bez zmeny a bez nádeje na skoré riešenie. A to samozrejme bez ohľadu na to, čo my v profesijných organizáciách a v materských školách zaradených v sieti už vieme.

My dobre vieme čo treba urobiť, aby bolo miesto pre všetky deti, aby sme mohli poskytovať rôzne vzdelávacie programy, aby sme sa deťom mohli venovať individuálne, aby sme nemuseli bojovať o každý cent, aby… ale to by nás musel niekto naozaj brať vážne, počúvať nás, radiť sa s nami a nielen nás čičíkať sľubmi, že s nami bude diskutovať. Sľuby sa nerátajú. Rátajú sa činy.

Je to smutné obzvlášť preto, že zelenú v školskom zákon dostali (pred viac ako 3 000 materskými školami zaradenými v sieti) tie iné zariadenia pri nastavení zvýhodňujúcich kritériá, ako sa s obľubou teraz zvykne hovoriť „šedá zóna“ (new speak). Nie, nezávidíme. Chceme ich medzi sebou, máme rovnakú cieľovú skupinu – deti. Chceme ich ako rovnocenných partnerov s rovnakými podmienkami, nie ako „záchrancov“ ktorým treba byť vďačný za to, že pomôžu s chýbajúcimi kapacitami.

Ministerstvo školstvo totiž v zákone navrhuje zaradiť/registrovať ich ako poskytovateľov predprimárneho vzdelávania bez podmienky personálneho zabezpečenie (t.z. deti nemusia učiť učiteľky), umožňuje im predložiť vlastný program povinného predprimárneho vzdelávania (kým materské školy sú povinné vychádzať zo štátneho vzdelávacieho programu), umožňuje im podľa návrhu školského zákona dokonca mať na jednu fyzickú osobu najviac 11 detí, kým učiteľka materskej školy zaradenej v sieti viac ako 90 % svojho pracovného času musí vykonávať plánovanú výchovno-vzdelávaciu činnosť s 22 – 25 deťmi denne sama.

Je zaujímavé, že tieto zariadenia nie sú zriadené tam, kde je nedostatok kapacít pre skupinu detí, pre ktoré bude predprimárne vzdelávanie od septembra 2021 povinné, teda v oblastiach s vysokou koncentráciou detí zo sociálne znevýhodneného prostredia a z marginalizovaných rómskych komunít. Prevažná väčšina a možno aj úplne všetky sú zriadené v mestách, v ktorých je už aj teraz zaškolenosť detí vo veku 5 rokov, teda jeden rok pred začiatkom plnenia povinnej školskej dochádzky blížiaca sa k 97 až 100 %. Ale čo dotknuté oblasti najmä v Prešovskom a Košickom kraji a v časti Banskobystrického kraja?

Spočiatku to vyzeralo tak, že ministerstvo školstva chce dostať pod kontrolu tieto zariadenia, avšak teraz to vyzerá tak, že tieto zariadenia dostali pod kontrolu ministerstvo. Namiesto podpory vlastných viac ako 3 000 materských škôl výrazne zvýhodňuje zariadenia, ktoré v súčasnosti ani nespadajú do jeho kompetencií. Prečo je to tak? Snáď nie preto, že niektorí predstavitelia týchto zariadení majú dobré kontakty na médiá či dokonca na ministerstvo.

Dúfam, že tú žabu nedovaríme

Apelujem na všetkých, ktorým nielen v deklaratívnej rovine, ale naozaj záleží na kvalite predprimárneho vzdelávania na Slovensku, aby uprednostnili kvalitu a postarali sa najmä o ňu. Kapacity nie sú všetko. Treba podporiť materské školy a tým, čo chcú pomôcť dostať sa medzi ne, aj keď budú iní, hlavne nech robia dobrú prácu.

Nerozbime si systém predprimárneho vzdelávania len preto aby sme mali pocit, že sme pokrokoví. Radšej buďme pokrokoví naozaj – zabezpečme podmienky, zvýšme nároky na vzdelanie učiteliek, finančne dotujme zamestnávanie pedagogických  asistentov a odborných zamestnancov v materských školách.

Je nerozumné, dokonca nebezpečné zbaviť sa problému s kapacitami, t.z. nedostatkom miest pre deti, totálnym otvorením dvier každému, kto si trúfa po schválení hygienou otvoriť si budovu, kde sa hrajú deti – toto veru nie je rovnocenné poskytovanie povinného predprimárneho vzdelávania s tým poskytovaným v materských školách zaradených v sieti.  Opäť zdôrazním – dajme zelenú tým, ktoré sa snažia o profesionalitu a kvalitu.

Sme proti degradácii a devalvácii predprimárneho vzdelávania na úroveň – to zvládne každý, stačí chcieť a s láskou. Nezvládne. A nikto to nezistí, lebo to nikto nebude kontrolovať. Za štátne peniaze, za naše dane sa ide otvoriť systém – sloboda bez zodpovednosti a práva bez povinností.

 Zdroje sú priamo v texte

Teraz najčítanejšie

Michaela Vargová

Venujem sa predškolskej pedagogike. Aktuálne som riaditeľkou jednej milej materskej školy, ktorú mám veľmi rada. a predsedníčkou OZ Rada pre rozvoj materských škôl. Náš ľudský svet vo svete prírody ma fascinuje. Na zázraky neverím.