1.časť si môžete prečítať TU

2. Rusko otvárajúce sa západnej ultrapravici

Po ukončení 2.svetovej vojny Sovieti skryte spolupracovali na individuálnej úrovni so západoeurópskymi fašistami za účelom zhromažďovania spravodajských informácií a taktiež s cieľom podkopávania a diskreditácie európskych spoločenstiev. Až na konci éry Perestrojky, v čase otvárania sa Západu, začali Rusi otvorene spolupracovať s ultrapravicovými politikmi a organizáciami na Západe. Táto éra je známa liberalizáciou politiky, ekonomiky aj celej spoločnosti. Tieto skutočnosti umožnili aj zintenzívnenie kontaktov medzi ruskou ultranacionalistickou scénou a západnou ultrapravicou. Prvé kontakty s ultrapravicou vo Francúzsku, Taliansku, Španielsku, Nemecku, Belgicku, USA a niektorými ďalšími štátmi boli nadviazané ruskými ultranacionalistami Alexandrom Duginom, Vladimírom Žirinovským a Sergejom Glazyevom. Boli to politici, ktorí boli v opozícii voči vláde Borisa Jeľcina a vytvárali tzv. červeno-hnedú alianciu. Títo traja ruskí politici uviedli európskych a amerických ultrapravicových publicistov a aktivistov do ruského radikálno-pravicového prostredia a toto ich etablovalo ako výrazné osobnosti  medzi ruskými ultrapravicovými politikmi s výrazným politickým dosahom.

Pre západných ultrapravicových aktivistov ako Gerhard Frey alebo Lyndon LaRouche bola spolupráca s Rusmi prísľubom k naplneniu svojich domácich cieľov: Frey bol ale oklamaný Žirinovského prísľubom navrátenia Kaliningradskej oblasti Nemecku a LaRouche vkladal nádeje do Ruska ako „Euroázijského mostu“ na presadenie národných záujmov Spojených štátov. Vo všeobecnosti sa západní ultrapravičiari zaujímali o rozvoj ruských kontaktov, pretože mnohí z nich verili, že pád komunizmu a rozpad Sovietskeho zväzu ponúka šancu pre spojenie síl s Rusmi proti USA. Pre európskych ultrapravicových aktivistov ako Jean Thiriart, Alain de Benoist, Jean-Marie Le Pen a mnohých ďalších bola strategická spolupráca s Ruskom podopretá teoretickou úvahou o potrebe angažovania sa Ruska v boji proti liberálnej demokracii. Táto myšlienka získala váhu medzi zástancami tzv. Tretej pozície (neofašistická politická ideológia o pozícii medzi kapitalizmom a komunizmom), Nacionálneho boľševizmu, Novej pravice a ďalších ultrapravicových kruhov, takže rozvíjali kontakty a spoluprácu s Rusmi v záujme spojenia síl voči USA a liberálnej demokracii.

Odhliadnuc od ideologických dôvodov bola niekedy spolupráca medzi ruskou a západnou ultrapravicou postavená aj na čisto pragmatických základoch. To je prípad Vladimíra Žirinovského, ktorý zjavne dostával peniaze od svojich západných spojencov. Vladimír Žirinovský, ako relatívne dôležitý a úspešný ultrapravicový politik, bol aj prvý, ktorý navrhol využiť západnú ultrapravicu ako nástroj na propagáciu ruskej zahraničnej politiky na Západe. S jeho skúsenosťou plateného lobistu irackého režimu Saddáma Husajna Žirinovský implicitne navrhol, že by Putinov režim mohol použiť Husajnovu taktiku a pokúsiť sa legitimizovať Ruskú politiku na medzinárodnej úrovni cez ultrapravicu. Tento nápad nemal podporu Kremľa počas prvého Putinovho prezidentského obdobia, no bol implementovaný ruskými úradmi v neskoršom období.

V nasledujúcej kapitole sa bude diskutovať o povahe Putinovho režimu a ukáže, ako zmeny vo vnútri tohto režimu podnietili hľadanie legitimity u Západných neliberálnych síl a položili základy budúcej spolupráce so Západnou ultrapravicou a zadefinovali pozíciu Putinovho Ruska ako „majáka nádeje“ ultrapravice v boji proti liberálnej demokracii.

3. Putinovo Rusko, autoritárska kleptokracia s obratom

V tejto kapitole, ktorá je kľúčová pre pochopenie súčasného režimu v Rusku, sa autor v úvode zamýšľa nad tým, ako je možné, že sa v roku 2014 ruský prezident Vladimír Putin nemá problém osobne stretnúť a fotiť spoločne s lídrom talianskej ultrapravicovej Ligy severu Matteom Salvinim, pričom takéto niečo bolo nepredstaviteľné nielen počas sovietskej éry, ale ešte aj 10 rokov predtým. Čo sa za tých 10 rokov zmenilo?

Jedno z vysvetlení, ktoré sa ponúka aj z vyjadrení niektorých komentátorov a publicistov, je také, že súčasný ruský režim je v základoch fašistický, respektíve radikálne pravicový. Napríklad Zbigniew Brzezinsky ako prominentný komentátor v roku 2004 prirovnal Putina k Benitovi Mussolinimu s tým, že sa „Putin pokúša zmiešať tradíciu ČEKA so Stalinovým vojnovým vodcovstvom, s predstavami Ruskej ortodoxnej cirkvi o Treťom Ríme a so snom o veľkom slovanskom štáte riadenom z Kremľa“ . Marcel van Herpen definoval Putinizmus ako “ zmes Mussoliniho fašizmu, Bonapartizmu a Berlusconizmu“. Na druhej strane, niektorí významní teoretici fašizmu, ako napr. Roger Griffin, sú presvedčení, že súčasný systém v Rusku sa nedá kvalifikovať ako fašistický v akademickom zmysle. Nespĺňa totiž základný znak fašistických režimov, a to tzv. palingenézu. Putin je totiž čistý pragmatik bez utopickej vízie nového typu moderného štátu, takže sa nedá technicky označiť za fašistu. Putinove Rusko je možné charakterizovať ako autoritatívnu kleptokraciu, ktorá sa napriek tomu snaží  byť považovaná sa svojráznu formu demokracie so snahou získať vnútornú aj vonkajšiu legitimitu. Snaha Kremľa o násilné likvidovanie domácej opozície a agresívna zahraničná politika často prezentovaná vojenskými zásahmi voči susedným štátom sú výsledkom stupňujúcej sa neschopnosti zabezpečiť vnútornú sociálno-ekonomickú legitimitu a ochrániť režim pomocou ďalších prostriedkov v rámci tzv. soft power, ako sú diplomacia alebo iné spôsoby nátlakových prostriedkov.

Rusko v Jeľcinovej ére bolo akýmsi virtuálnym štátom, v ktorom politická manipulácia hrala väčšiu úlohu ako fungovanie jeho politických inštitúcií, zatiaľ čo korupcia vo veľkej miere nahradzovala normálnu ekonomickú výmenu.  V tom čase bolo Jeľcinovo Rusko charakterizované silnými regionálnymi lídrami s viacerými centrami sociálnej a ekonomickej moci. Niektorí z nich sa stali oligarchami vrátane tých, ktorí kontrolovali veľké ruské televízne stanice. Takáto forma vlády robila z Ruska obraz slabého, ale stále demokratického štátu.

Keď sa Putin stal ruským prezidentom, ihneď začal robiť kroky smerom k likvidácii a neutralizovaní alternatívnych centier moci v krajine. Prejavovalo sa to ako vertikálna centralizácia štátnej štruktúry. Nabralo to znaky budovania autoritárneho patrimoniálneho systému, kde vládnuce elity boli vyberané na základe lojality k prezidentovi. Putinov režim si monopolizoval politickú manipuláciu a korupciu a, zatiaľ čo sa očisťoval od nelojálnych oligarchov a podržal si tých lojálnych, vytváral novú triedu oligarchov pozostávajúcu z tzv. „silovikov“. Siloviki sú ľudia blízki Putinovi, ktorí pochádzajú zo silových zložiek štátu ako KGB, FSB, ministerstiev vnútra a obrany, Federálnej strážnej služby, Služby zahraničnej rozviedky RF, GRU, Federálnej protidrogovej jednotky a ďalších. Pravdepodobne práve v priebehu Putinovho prvého volebného obdobia Putin a siloviki došli k rozhodnutiu, že sa nikdy nevzdajú moci a budú pripravení vždy obraňovať svoj režim.

Podobne ako Jeľcin, aj Putin dostával zahraničné uznanie jeho režimu od časti západných politikov hlavného prúdu. Mnohí na Západe zatvárali oči pred nedemokratickými a korupčnými praktikami v Rusku, ktoré sa ich snažilo používať aj v demokratických európskych krajinách. Presadzovanie tzv. „západných hodnôt“ zo strany niektorých demokratických lídrov padlo za obeť veľkým peniazom, ktoré mali ruské elity záujem preprať v Európe a v USA. Známym príkladom sú vzťahy a pozície bývalého nemeckého kancelára Gerharda Schrödera s ruskými spoločnosťami Rosnefť a Gazprom, ktorý sa stal ich nominantom v spoločnosti Nord Stream AG a tiež manažérom Nord Stream 2.

Putin sa ale začal cítiť ohrozený po početných demokratických pro-západných hnutiach v susedných štátoch Ruska, na začiatku spájaných predovšetkým s tzv. „farebnými revolúciami„, čo boli úspešné protesty proti manipuláciám volieb pro-ruskými politikmi. Na odrazenie imaginárnej hrozby „farebnej revolúcie“ v Rusku sa obracal Putinov režim čoraz viac k protizápadnej a špeciálne k protiamerickej rétorike. Výsledok tohto obratu sa prejavil v demarginalizácii fašizmu, imperialistických a ultrakonzervatívnych ideológií, ktoré boli do roku 2005 na okraji sociálno-politickej diskusie v Rusku. Navyše, protizápadný konšpiračný pohľad silovikov sa čoraz viac stával novým normatívom ruských elít.

Protizápadný a antiamerický obrat Putinovho režimu sa stal ešte jasnejší po proti-putinských protestoch v rokoch 2011-2013 údajne podporovaných Spojenými štátmi. Ako prídavok k represiám proti opozícii Kremeľ použil rôzne ideologické triky a ovplyvnenia na rozbitie opozície. To vyvrcholilo k poznaniu nutnosti nájsť správnu ideológiu, ktorá by konsolidovala Putinove pravidlá a mobilizovala spoločnosť na ochranu jeho režimu. V zahraničných vzťahoch tento protizápadný obrat znamenal prezentáciu Ruska ako medzinárodného lídra v boji proti multipolarite, ako globálneho ochrancu tzv. tradičných hodnôt a ako obhajcu „duchovných a morálnych hodnôt civilizácie“. Tento postoj bol implementovaný na medzinárodnej úrovni ako súčasť agendy Euroázijského ekonomického spoločenstva (Rusko, Bielorusko, Kazachstan, Arménsko) voči „dekadentnému Západu“ reprezentovanému Európskou úniou.

Ruský protiamerický obrat bol vnímaný ako výzva pre EÚ. Kremeľský dôraz dávaný na „tradičné hodnoty“, národnú identitu a práva majority v Putinovej populistickej rétorike, ktorej cieľom bolo rozdeliť elity obhajujúce „upadajúci multikulturalizmus“  na strane jednej a ľudí šokovaných „agresívnym útokom na ich tradície“ na strane druhej. Takto Putinova ultrapravicová autokratická kleptokracia získavala vonkajšiu legitimitu od neliberálnych politických síl na Západe, špeciálne ultrapravicových ideológov, hnutí a strán, ktoré začali považovať Rusko za „maják nádeje„, lídra medzinárodnej križiackej výpravy proti dekadentnému Západu s jeho liberalizmom, multikulturalizmom a ochranou menšín. Pre nich malo Putinovo Rusko tiež dôležitú symbolickú hodnotu. Od konca 2.svetovej vojny sa totiž ultrapravicové strany pohybovali na okraji sociálno-politického života v ich krajinách. No teraz, keď mali ultrapravicoví politici požehnanú svoju ideológiu zo strany Putinovho Ruska s jeho geopolitickou dôležitosťou, sa zrazu objavili so svojimi politikmi skoro v hlavnom spoločensko-politickom prúde.

Ďalšia kapitola skúma, ako sa obavy Kremľa z tzv. „farebných revolúcií“ v post-sovietskom priestore a protizápadný obrat Putinovho režimu podnietili vznik prvých inštitucionálnych foriem spolupráce medzu ruskými aktérmi a európskou ultrapravicou. Konkrétne pôjde o sieť politických alebo spolitizovaných organizácií a ultrapravicových aktivistov involvovaných do politicky zaujatých volebných pozorovacích misií s cieľom presadzovania zahranično-politických záujmov Moskvy. Taktiež odhalíme ďalšiu inštitucionalizovanú formu spolupráce medzi ruskými aktérmi a západnou ultrapravicou vo forme spolupráce ruských pro-kremeľských médií s ultrapravicovými politikmi a aktivistami.

3.časť si môžete prečítať TU

Väčšina uvedeného obsahu je citácia textu z knihy  Russia and western far right – Tango Noir od Antona Šechovcova preložená do slovenčiny  a tá je písaná štandardným písmom. Vlastné komentáre a myšlienky sú písané kurzívou.