Rusko a Západná ultrapravica: konšpirácie alebo realita? 3.časť

1.časť si môžete prečítať TU                         2.časť si môžete prečítať TU

4. Ultrapravicoví volební pozorovatelia v službách kremeľskej domácej a zahraničnej politiky

Táto kapitola skúma, ako obavy Kremľa s tzv. „farebných revolúcií“ v post-sovietskom priestore a protizápadný obrat Putinovho režimu podnietili prvú inštitucionálnu formu spolupráce medzi ruskými aktérmi a európskou ultrapravicou, konkrétne sieť politických alebo spolitizovaných organizácií a ultrapravicových aktivistov zapojených do politicky zaujatých volebných pozorovaní zameraných na prezentáciu zahraničných politických záujmov Moskvy.

Ako uviedol významný politológ Ivan Krastev v porovnaní politických systémov Ruska a Číny, „ruský režim sa tvári ako demokracia, t.j. má demokratickú ústavu, prebiehajú voľby, systém je otvorený pre rôzne politické strany, fungujú niektoré slobodné médiá. Súčasne ale tieto demokratické inštitúcie sú len fasádou, ktorú režim používa na legitimizáciu autoritárskeho režimu doma i v zahraničí. V Rusku voľby zjavne prebiehajú, no bez mocenských výmen…“

V post-sovietskom priestore po skončení Studenej vojny časť krajín zostala v skutočnosti autoritárskymi režimami, ktoré sa maskovali voľbami. Krajiny v strednej a východnej Európe (a taktiež aj v iných častiach sveta), ktoré sa zaviazali budovať demokraciu, prijali ako normu, že si pozývali medzinárodných volebných pozorovateľov, aby potvrdili férovosť a legitimitu ich volieb. Medzi vplyvné a renomované organizácie, ktoré boli pozývané do pozorovacích misií v post-sovietskom priestore, patrili OBSE / ODIHR, EÚ, Parlamentný výbor Rady Európy a Európska komisia. Napriek tomu, že medzinárodný volebný monitoring nie je všeliek proti volebnému autoritárstvu, často pomohol odlíšiť ozajstných demokratov od pseudo-demokratov. Význam volebných pozorovacích misií sa zvýšil po sérii „farebných revolúcií“ v Gruzínsku (2003), Ukrajine (2004) a Kirgizstane (2005). Keďže hodnotenie pozorovacích misií o neférovosti volieb boli spúšťacími mechanizmami protestov voči volebným podvodom v týchto krajinách, pre režim Vladimíra Putina sa stali tieto misie hrozbou, ktorú sa rozhodol riešiť protiopatreniami voči týmto misiám.

Prvá opatrenie sa neosvedčilo: ruskí  reprezentanti v OBSE/ODIHR sa snažili podkopať a následne redukovať tieto misie znížením ich financovania, čo sa nepodarilo. Ďalšie protiopatrenia boli oveľa sofistikovanejšie, ako napríklad tvrdenia o „existencii dvojitých štandardoch  v existujúcich procesoch náhľadu na demokratizáciu“, o „zavedení alternatívnych procesov a praktík ako cieľa pre priznanie legitimity alternatívnych konceptov demokracie“ a ich následné použitie ako taktiky v oklamaní vlastných občanov a domácej opozície.

Druhá taktika smerovala k vytvoreniu alternatívnych monitorovacích organizácií, ktoré mali mať „zhovievavejší“ pohľad na volebné procesy tak, aby vyhovovali praktikám volebného autoritárstva. Mali mať imidž nezávislých medzinárodných pozorovacích organizácií, no plne ich ovládali ľudia blízki Kremľu a využívali členov ultrapravicových subjektov z rôznych západných krajín ako účastníkov týchto misií. Môžeme tam zaradiť ako najdôležitejšie (formálne mimovládne organizácie) napríklad CIS-EMO (zakladateľ Aleksej Košetkov, sídlo v Rusku), EODE (zakladateľ Luc Michel, sídlo v Belgicku), ECAG (zakladateľ Mateusz Piskorski, sídlo v Poľsku) a Asociácia občianskej kontroly (CCA, založená ruskou vládou) . Hlavnou charakteristikou týchto organizácií bolo to, že ich založili členovia ultrapravice s veľmi pozitívnym náhľadom na Putinov režim a ruskú zahraničnú politiku, ktorí boli výrazne ovplyvnení ideológiami neo-eurazianizmu, nacionálneho boľševizmu a slovanského ultranacionalizmu. Uznávali Rusko ako hlavnú protiamerickú a vo všeobecnosti protizápadnú silu, ktorá je výzvou pre povojnové liberálno-demokratické status quo. Ďalší členovia týchto misií boli často reprezentanti pro-ruských ľavicových síl podporujúcich údajne antiglobalistickú (vo výslednom efekte protiamerickú) agendu Kremľa. Tieto subjekty sa zúčastnili ako medzinárodné pozorovacie organizácie na voľbách v rôznych krajinách Európy, ale taktiež aj ako pozorovatelia „volieb“ a „referend“ v odtrhnutých, medzinárodne neuznaných štátoch ako Abcházsko, Južné Osetsko, Transnistria a na Kryme, kde pomáhali legitimizovať Rusku imitáciu normálneho volebného procesu.

V ruských médiách boli o týchto misiách zmienky veľmi zriedka a keď sa už objavili, boli prezentované jednoducho ako „medzinárodní pozorovatelia“ alebo „experti“ z rôznych krajín. Niekedy boli zavádzajúco prezentovaní ako „členovia Európskeho parlamentu“ , aby sa zvýšila kredibilita ich vyjadrení.

Organizácia European Platform for Democratic Election (EPDE) vytvorila stránku fakeobservers.org , kde si môžete pozrieť účastníkov takýchto pseudo- volebných pozorovateľských misií z rôznych krajín sveta. Zo Slovenska tam máme troch zástupcov: Jána Čarnogurského, Petra Marčeka a Mareka Krajčího.

Ako zhrnula Judith Kelley, „aktivity pseudo-pozorovateľov môžu byť užitočné pre niektoré domáce publikum alebo pre niektoré autokratické vlády a môžu byť užitočné pri obmedzovaní vplyvu kritickejších monitorovacích organizácií.“ Možno ešte dôležitejšie je, že výsledky ich práce prispievajú k politickému upevneniu medzinárodnej neliberálnej scény a poskytujú jej „alternatívnu“ náhradu volebného monitorovania.

5. Podrývanie Západu pomocou masmédií

Táto kapitola je zaujímavá okrem iného i tým, že sa bytostne dotýka aj občanov Slovenska, ktorí sú vo veľkej miere otvorení viac či menej skrytej propagande a podliehajú ovplyvňovaniu zo strany Ruska. A musím uznať, že sa im u nás darí nadmieru dobre nielen vďaka stavu našej spoločnosti spôsobeného mizériou nášho školstva, spomienkovému optimizmu na komunistickú éru a katastrofálnou snahou o likvidáciu právneho štátu mafiou prepojenou na politické, policajné a súdne elity, ale aj zanedbávaním obranných opatrení pred vplyvom hybridných hrozieb (hlavne) zo strany Ruska počas trvania posledných dvoch vlád Roberta Fica. (Voices of Central and Eastern Europe, Globsec 2020), (Socializmus: realita namiesto mýtov / Peter Gonda, Peter Zajac)

Štátna kontrola väčšiny ruských masmédií tvorí základ autoritárskeho kleptokratického modelu vládnutia Vladimíra Putina. Umlčovanie (niekedy tiež dosahované cez vraždy novinárov) a marginalizácia nezávislých a alternatívnych zdrojov informácií zabezpečujú neohrozenú hegemóniu vládnucich elít nad väčšinovou spoločnosťou. V rokoch 2004-2012 represie voči novinárom a ich vraždy prebiehali naďalej. Súčasne v tom čase médiá začali uplatňovať autocenzúru, prezentovali sa voči režimu konformnou žurnalistikou podľa očakávaní autorít a na základe toho počet vrážd žurnalistov poklesol. Ruské masmédiá majú rozhodujúci podiel na konsolidácii Putinovho režimu propagáciou pro-kremeľských myšlienok a eliminácii hlasov jeho politických oponentov. Okrem toho ruské médiá na domácej scéne úspešne vytvorili pokrivený obraz samotného Ruska a tiež jeho medzinárodných vzťahov s inými štátmi sveta. Ako uviedol Andreas Umland „neuveriteľnou propagandistickou kampaňou idúcou dennodenne paralelne na viacerých kanáloch vytvorili ruským občanom alternatívnu realitu, ktorá sa prejavila vo vysokej popularite Vladimíra Putina“.

Navyše Putinov režim masívne investoval do založenia alebo oživenia ruských médií pôsobiacich mimo krajiny, zahrňujúce televíziu, rádio, internet a printové médiá. Výsledok je taký, že dnes ruské médiá v niekoľkých jazykových mutáciách a pre rôzne medzinárodné cieľové skupiny produkujú kremeľský uhol pohľadu na zahraničnú politiku, dezinformujú a uvádzajú ľudí do zmätku informáciami o úspechoch Ruska vo svete. Cieľom je oslabiť všeobecne nie veľmi pozitívne vnímanie Ruska na Západe.

Použitie medzinárodných médií je dôležitý faktor v rámci vyžitia tzv. „soft power“ na šírenie politiky a propagandy. Nie je to, samozrejme, nový a exkluzívny vynález ruských autorít. Tieto nástroje boli využívané veľkými štátmi v čase Studenej vojny voči protivníkom, avšak je tu jeden významný rozdiel medzi ruskými masmédiami a ich Západnými náprotivkami: ruské médiá, vrátane tých štátom kontrolovaných, začali v ostatných rokoch využívať politikov, aktivistov, publicistov a komentátorov z úplného okraja socio-politického života týchto krajín. Konkrétne ultrapravicu, ultraľavicu, konšpiračných teoretikov, izolacionistov a pod., ktorí schvaľujú alebo sympatizujú s ruskou domácou a zahraničnou politikou.

Ruská invázia do Gruzínska v roku 2008 bola pre ruské vedenie síce vojenským úspechom, no zároveň prepadákom na poli informačnej vojny: pre väčšinu sveta bolo Rusko agresor, ktorý napadol slabé Gruzínsko. Ruská sebaprezentácia v štýle „Rusko je dobré“ pomocou televízie Russia Today, založenej v roku 2005, jednoducho nefungovala. Aby si západné publikum nespájalo televízny kanál Russia Today priamo s oficiálnou Moskvou, zmenil sa názov na RT. Zmenila sa aj programová štruktúra: menšie množstvo informácií o Rusku, ale o to viac vedomých provokácií a konšpiračných teórií, ktoré boli najprv promované pod heslom „Any story can be other story altogether“ (Akýkoľvek príbeh môže byť úplne iným príbehom), ktoré sa neskôr zmenilo na  „Question More“ (Spochybňujte). Zameranie bolo smerované na Západné publikum s cieľom vyvolať otázky o kredibilite ich národných  mainstreamových politických lídrov. Ak predchádzajúca stratégia nefungovala, tak nová stratégia s naratívom „Rusko je dobré“ v kombinácii „Západ je zlý“  fungovať mala.

Medzi najznámejšie ruské a pro-ruské zahraničné média patria už spomínaný televízny kanál RT, ktorý patrí pod agentúru RIA Novosti, rozhlasová stanica Voice of Russia (VoR-zrušená), internetová ProRussia.TV(zrušená) a internetový spravodajský portál SputnikNews so svojim sloganom „Telling the Untold“ (Hovoriť nevyslovené). K tomu treba pripočítať množstvo stránok na internete a sociálnych sieťach – často anonymných –  vytvorených v rôznych európskych krajinách a USA.

V tejto kapitole sa prvýkrát zviditeľňuje aj Slovensko, a to s prípadovou štúdiou Zem a Vek  z roku 2016. Veľmi dobre prípad spracoval aj bloger Ján Benčík . Uniknutá nahrávka jasne ukazuje modus operandi, aký ruská vláda používa v zahraničí. Ďalším typickým príkladom ruskej vplyvovej informačnej operácie je web Hlavné správy, kde pod pseudonymom Eugen Rusnák publikuje Rus Jevgenij Paľcev, ktorý je napojený na agentúru Sputnik.

Situáciu ohľadne informačného vplyvu Ruska na Slovensku veľmi dobre zmapovala štúdia z roku 2019 realizovaná pre maďarský think-tank Political Capital. Podľa nej bol web Hlavné správy jednoznačne najaktívnejší v šírení ruskej propagandy. Za ním nasleduje ďalší dezinformačný portál Slobodný vysielač, ktorý prevádzkuje aj internetové rádio. V slovenčine štúdiu spracoval pre Denník N aj Vladmír Šnídl.

Tento operačný model sa týka nielen Slovenska, Česka, Maďarska a ďalších štátov bývalého sovietskeho bloku, ale aj veľkých štátov ako sú Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Španielsko, Veľká Británia alebo USA. Najväčšie a najznámejšie spomínané ruské médiá majú mutácie v jazykoch hlavných regiónov: anglickú, francúzsku, nemeckú, španielsku, arabskú. Lokálne médiá sú, samozrejme, v miestnom jazyku.

Ako už bolo spomenuté, špecialitou ruských médií a médií s ruským pozadím je zapojenie západných politikov a aktivistov z okraja politického spektra, hlavne ultrapravicových, ktorí sú dlhodobo kritickí k USA, NATO, EÚ, eurozóne, liberálnej demokracii, multikulturalizmu, ľudským právam, atď. Pôvodne len tvorcovia nových správ pre ruské médiá sa postupne začali javiť ako dôležití komentátori a mienkotvorcovia. Niektorých z nich, ako napr. Luc Michel, Tiberio Graziani, Mateusz Piskorski a ďalší, boli v rokoch 2008-2010 využívaní v rámci ruskej zahraničnej agendy ako „volební pozorovatelia“. Po ruskom ľahkom víťazstve v Gruzínsku v roku 2008 si ruské médiá uvedomili, že môžu vkladať väčšiu dôveru do komentátorov typu Lyndon Larouche alebo Heinz-Christian Strache, než do ktoréhokoľvek štandardného, hoci renomovanejšieho politika. Aby podkopali liberálno-demokratický konsenzus na Západe, ruské médiá začali využívať sily, ktoré sa samy pokúšali podkopať Západ. Pro-ruský sentiment niektorých z nich v danej veci predstavoval pridanú hodnotu.

Od roku 2008 do druhej polovice roku 2013 sa ruské médiá obracali na politikov z Front National (Národný Front), Dansk Folkeparti (Dánska ľudová strana), Vlaams Belang (Flámsky záujem), Sverigedemokraterna (Švédski demokrati) a niektorých ďalších ultrapravicových strán a nechali ich sťažovať sa na  „byrokratické monštrum“ EÚ, Eurozónu, imigráciu, multikulturalizmus, svadby homosexuálov. Jasný odkaz znel: Západ je v úpadku a zlyháva; nepriamy odkaz bol o údajnej stabilite konzervatívneho a tradicionalistického Ruska v porovnaní  s neusporiadaným liberálnym Západom.

Paralelne, keď určité ruské médiá prijímali štedré financovanie zo strany štátu na to, aby promovali kremeľskú zahraničnú politiku, experimentovali aj s financovaním internetových TV kanálov vo Francúzsku, ktoré mali riadiť ultrapravicoví aktivisti, hlavne ProRussia.TV. Tento experiment zlyhal hlavne z toho dôvodu, že francúzski ultrapravičiari vraj neboli schopní vytvoriť kvalitný produkt.

Ukrajinská revolúcia odštartovaná na konci roku 2013, anexia polostrova Krym Ruskom a ruská invázia v Doneckej oblasti v roku 2014 dramaticky zvýšili dopyt po ultrapravicových komentátoroch a ich konšpiračných teóriách, antisystémových ideách a protiamerickej rétorike. Výsledkom mnohých rozhovorov s ultrapravicovými aktivistami bolo to, že sa vo významne zvýšenej miere začali objavovať v domácich a zahraničných ruských médiách.

Pre ruské publikum  západní ultrapravicoví komentátori úspešne hrajú pridelenú úlohu bielych európskych „expertov“ na údajnú normálnosť politiky Kremľa na domácej scéne a tiež v zahranično-politických vzťahoch. Pomáhajú vytvárať príjemný pocit, že Rusko nie je „osamotený štát“ a že má spojencov v Európe a všeobecne na Západe. To, že tí spojenci sú okrajoví politici a publicisti z pochybnou reputáciou a pochybnými politickými vyhliadkami, väčšina ruského publika nevie. Ruské média majú tendenciu buď vynechať ich krajne pravicové postoje alebo dokonca preháňajú ich význam pri ich prezentácii, aby im zvýšili reputáciu.

Ako príklad tejto taktiky sa dá ukázať návšteva slovenského poslanca  a Putinovho sympatizanta Petra Marčeka  a jeho kamarátov a známych na okupovanom Kryme v roku 2018, keď návštevu kremeľská propaganda využila, akoby reprezentoval celé Slovensko aj EÚ.

Na medzinárodnej úrovni sa len televízii RT podarilo etablovať ako úspešný mediálny projekt a prezentovaním ultrapravicových „mienkotvorcov“ potvrdili image provokatívnych dodávateľov alternatívnych správ. V kontraste s tým rozhlasový projekt VoR zlyhal, pretože v tých krajinách, kde má rádio stále široký vplyv na ľudí, počúvajú radšej ich domáce stanice než nejakú ruskú. Vplyv novších projektov ako Sputnik a RIA Novosti je už ale tiež nezanedbateľný.

Podľa Šechovcova nemáme overené dôkazy o tom, aký významný dopad má angažovanie sa ultrapravicových komentátorov v ruských médiách na formovanie politických názorov na Západe. Navyše, presvedčovanie medzinárodného publika o údajnej legitimite ruskej zahraničnej politiky ani nie je hlavným cieľom ruských medzinárodných médií. Ako už bolo povedané vyššie, zlyhanie ruskej „mäkkej sily“ na západe dalo ruským autoritám informáciu o nových možnostiach informačnej vojny: cieľom ruských štátom sponzorovaných médií v súčasnosti nie je až tak veľmi posväcovanie domácej a zahraničnej politiky Kremľa, ale skôr oslabovanie presvedčenia medzinárodného publika o legitimite ich vlastných vlád a vo všeobecnosti o liberálno-demokratickom konsenze. Takže kombinácia ruských mediálnych zdrojov a západnej radikálnej ultrapravice sa stala ďalšou alternatívnou inštitúciou oslabujúcou pozíciu štandardných médií v demokratickej spoločnosti.

Ak kapitola číslo 4 a 5 odhaľovala zapojenie Západných ultrapravicových aktivistov a politikov v pro-kremeľských aktivitách v rámci inštitucionalizovaných rámcov založených ruskými aktérmi, ďalšia kapitola odhalí odlišný fenomén, a to európske ultrapravicové sily rozvíjajúce sa pôvodne mimo ruského pôsobenia, no s neskoršou podporou rôznych ruských aktérov.

4.časť si môžete prečítať TU

Väčšina uvedeného obsahu je citácia textu z knihy  Russia and western far right – Tango Noir od Antona Šechovcova preložená do slovenčiny  a tá je písaná normálnym písmom. Vlastné komentáre a myšlienky sú písané kurzívou.