Denník N

Neznesiteľná ľahkosť úprimnosti

Úprimnosť som vždy vnímala ako jednu zo svojich osobných hodnôt. Štvali ma vyhýbavé a populistické reči politikov. Rozčuľovali ma manipulatívne komunikačné taktiky a sendvičové spätné väzby v práci. Prevracala som očami nad ohováračkami v našej rodine. A pritom všetkom úprimnom rozhorčení nad neúprimnosťou vo svete okolo mňa, mi unikalo, ako s ňou narábam ja.

„Neverím tomu, čo hovoríš. Moc rozmýšľaš, čo, a ako povieš.“  Dostala som pred pár rokmi spätnú väzbu od spoluúčastníka v sebarozvojovej skupine. Nechápala som presne, v čom vidí problém. Vnútri mi však začal rašiť podobný pocit, ako keď sa počas letiskovej kontroly okolo môjho kufra s utajenými klobáskami a sušenými hríbami obšmietal policajný Rexo. Na moje prejavy nepochopu a možno aj znepokojenia zareagovali viacerí v skupine. Skúšali mi vysvetliť, čo im na mojej komunikácii nesedí. Docvaklo mi až vtedy, keď začali hádať myšlienky, ktoré nehovorím nahlas. Napríklad – čo si o ktorom z nich myslím. Do ticha zaznelo zopár tipov, ktoré mi rozbúšili srdce. Mám podozrenie, že moja EKG krivka sa mi premietala na čele ako titulky v opere. Zrejme na mne bolo vidieť, kedy triafali správne. A že to nebolo málokrát! Ako to, že mi čítajú myšlienky? A to fakt nosím v sebe toľko (zle) utajovaných hodnotiacich názorov na ľudí okolo seba? Moje ilúzie o tom, ako to s ľuďmi a vzťahmi výborne „viem“, sa nalomili. O čo úprimnejšie vlastne žijem než tí populistickí politici, ktorých neviem vystáť? Prvýkrát som začala uvažovať, ako to vlastne s (ne)úprimnosťou mám.

Ak hľadám, dôvod si nájdem.

Už od detstva ma učili, že klamať sa nepatrí. Zároveň si spomínam, že na niektoré druhy neúprimnosti sa to nevzťahovalo. Napríklad popieranie „nepatričného“ vnútorného prežívania, zahmlievanie ošemetných otázok o sexualite, fantazírovanie o Mikulášovi a Ježiškovi, alebo ošetrovanie domnelých pocitov precitlivelých príbuzných sa za klamstvá v mojom širšom okolí nerátali. Možno preto, že si ich navzájom tolerujeme, alebo ich od seba dokonca očakávame aj v celospoločenskom kontexte. Akoby sme zdieľali presvedčenie, že niektoré dôvody na úskoky od úprimnosti sú viac relevantné ako iné. Ktoré máte vy? Napríklad nezraniť alebo nepriviesť do rozpakov druhých? Dopriať deťom krásne zážitky a neukrátiť ich o fantáziu? Predchádzať zbytočným konfliktom? Či iné? Takýchto „dobrých dôvodov“ pre neúprimnosť existuje určite veľa. Mám ale podozrenie, že väčšinou z nich len ospravedlňujeme ten ozajstný – pre ktorý sa naozaj od úprimnosti odvraciame. A tiež, že hľadanie týchto dôvodov je prudko návykové. Keď už som s tým aj ja raz začala, ťažko som hľadala motiváciu k úprimnosti v situáciách, v ktorých mi jej prejavenie bolo čo i len trochu nepohodlné. Neprišlo mi to vôbec čudné, a už vôbec nie nesprávne. Veď dobrý dôvod by som si určite našla! Kedže aplikovanie tejto hodnoty do praxe malo veľa výnimiek, prestala som časom jasne rozlišovať klamstvo od polopravdy, milosrdnej lži či fantazírovania. Nielen hranice, ale ani pozitívne prínosy poctivej úprimnosti pre môj život mi dlho neboli celkom jasné. Vedela som sa pomocou nej k ľuďom priblížiť, ale aj odcudziť. Jej prejavovanie a akceptovanie mi v mnohých situáciách bolo samej nepríjemné či vytknuté. Postupne som teda z „detskej“ úprimnosti konvertovala na korektné vyjadrovanie sa. Predstavujem si, že sa mi vtedy v hlave aktivoval nejaký špeciálny filtrovací program. Jeho misiou bolo odchytávať neželaný obsah môjho vnútorného prežívania a nepúšťať ho von, aby moje hodnotiace názory a nevhodné emócie neohrozili môj slušný imidž a dobré vzťahy. Úspešne som sa socializovala v našom „Matrixe“.

Čo nevidieť, sa nikam nestratilo.

Spätnú väzbu od kamarátov zo skupiny som vnímala ako nepríjemné, ale zároveň oslobodzujúce precitnutie. Uvidela som, ako veľa zo svojho prežívania si ponechávam pre seba. A nielen to. Zistila som, že moje odfiltrované myšlienky a emócie si nejako vedia nájsť cestu von. Chyba v programe? Zle preštudovaný návod? Chcela som tomu porozumieť. Pred očami sa mi začali zjavovať obrazce ako hrdinke z The Queen’s Gambit: Ak moje nevypovedané myšlienky a emócie po odfiltrovaní ani nezmiznú, a ani nie sú pre ostatných neviditeľné, znamená to, že sa niekde ukladajú a kopia. A stále k nim pribúda nový materiál. Úložný priestor nežiadaných produktov môjho vnútorného prežívania musí byť neskutočne zahltený! Musí sa priebežne zrejme nejako prečisťovať… Zamyslela som sa. Kedy sa mi moje utajenia-hodné myšlienky nečakane znovu-zjavujú v mojom Matrixe? Prišla som na to, že sa to väčšinou deje za pofidérnych okolností. Ako? Napríklad pred nesprávnym adresátom – čo znamená, že toho správneho ohováram. Alebo v podobe zakódovaných náznakov, ktoré nikto (vrátane mňa) nevie v danom momente dekódovať, a neskôr v podobe ničivej búrky. A kedy? Asi hlavne vo chvíľach nižšej mentálnej ostražitosti, kedy ma spracúvanie nových podnetov odvádza od tutlania tých starých. Napríklad cez vianočné posedenie s rodinou, na ktorom vyjadrovanie úprimných názorov nepatrí medzi základné ciele ani body programu. Určite ste to už zažili. Kapustnica vonia, všetci sa radujú, že sa opät vidia, keď zrazu z neba-jasna, rodinná prietrž. Nejaká situácia alebo „nevinná“ poznámka spustí u vás neprimerane rozhorčenú reakciu, ktorú ste na rozdiel od šestnástich predošlých, neustriehli. Strhne sa prestrelka úprimných názorov a emócií, ktoré si dovtedy každý držal vo svojej myšlienkovej pandorinej skrinke. Horkú pachuť z nečakaných vyjavení a názorových stretov ako-tak zajete šiestimi druhmi domácich koláčikov a zapijete vajčákom. Následne sa z toho rok spamätávate, aby ste si to na ďalšie Vianoce opäť zopakovali.

Čo sa nestratilo, to sa vráti.

Kde sa to vo mne vzalo? Pôvod ani príčinu týchto prietrží som si nevedela dlho vysvetliť. Ako starovekí Gréci, iba som tušila, že z času na čas prídu a zanechajú po sebe spúšť. Uľavilo sa mi teraz, že nemusí ísť o pomstu bohov, ani o vedľajšie účinky Gatesovho čipovania. Môže za tým byť len moje filtrovanie úprimnosti a následné myšlienkové kvasenie. Vždy, keď svoj názor a pocity nedám vôbec alebo jasne vedieť kvôli neochote niesť za ich zverejnenie dôsledky, uzavriem ich v spomínanom odkladisku. Nedávam im možnosť si splniť svoju komunikačnú misiu a spokojne sa porúčať z môjho vnútorného sveta. Naopak, bez prístupu spätnej väzby, ktorá by ich prevetrala, im tvorím živnú pôdu na „myšlienkové kvasenie“. Raz som sa len tak medzi rečou od kamošov dozvedela, že si s nimi môj partner naplánoval na leto pomerne dlhý výlet. Bola som z toho vykoľajená a vyšlo zo mňa niečo ako: „Dúfam, že baby-sitting detí si si tiež už zariadil.“ Namiesto úprimného zdieľania svojho prežívania som utrúsila ironickú poznámku. Nič nevyriešila, len zahájila obdobie nášho komunikačného sucha a vo mne naštartovala kvasiaci proces. Do úložiska som si prisypala za hrsť nepríjemných pocitov a štipku hodnotiacich názorov na jeho počin. Nechala som pár dní postáť. Neplánovane som primiešala za dve hrste ďalších – z iných situácií, v ktorých som jeho konanie vyhodnotila podobne. Namiesto vyklopenia som zamiešala a nechala ďalej kvasiť. O pár dní som mala hotovo. Z pôvodnej zmesi smútku a domnienky, že ho môj názor nezaujíma, mi vykvasilo krásne nadýchané presvedčenie so skrytým očakávaním: môj partner je sebecký ignorant, a tak sa ku mne aj bude naďalej správať. Servírovala som mu tento produkt (samozrejme) nepriamo – cez čudné správanie a narážky. Keby sme ani v následnom búrkovom hodokvase nepretli začarovaný cyklus neúprimnosti, točíme sa v ňom, až kým nepomrieme.

Čo sa neukáže, oveľa tažšie sa rieši.

Docvaklo mi, že čím viac sa snažím svoje neželané pocity a myšlienky potlačiť, tým viac vo mne stúpa napätie a pravdepodobnosť nepriameho komunikačného „mrholenia“ či búrok vo vzťahoch. Úprimnosť si svoju cestu von nájde. Ak jej to zo strachu pred následkami nedovolím priamo, urobí to pofidérne, a možno ešte s väčšími následkami. Akokoľvek nenápadne sa tvária, všetky pofidérne spôsoby vypúšťania úprimnosti zanechávajú na vzťahu vidideľné stopy a veľa o ňom vypovedajú. Či už ide o ohováranie, výbuch nazbieraného alebo „nevinné“ náznaky v komunikácii. Všetky ironické a dvojznačné narážky, rečnícke otázky, „vtipné“ podpichnutia, zdvihnuté obočia, úškrny, veľavravné povzdychnutia či prevrátenia očí šifrujú nejaký odkaz. Ich význam vo vzťahoch som dosť dlho podceňovala, aj keď som vždy cítila po rozhovoroch, kde sa vyskytli, pachuť. Na jej zahnanie som si povedala: Veď čo tam jedno povzdychnutie? Po všetkých týchto úvahách si začínam myslieť opak. Pestovanie si takýchto verbálnych alebo neverbálnych náznakov v nejakom vzťahu je dôkazom, že k sebe nechceme byť z nejakého dôvodu úprimní a hazardujeme s našou vzájomnou dôverou a blízkosťou. Keby som ich naďalej brala na ľahkú váhu, skôr či neskôr ma dobehnú. Či už v podobe odcudzenia sa vo vzťahoch alebo v celkovej životnej nespokojnosti. Harmónia, obľúbenosť a bezpečie, ktoré som si častokrát vo svojom Matrixe zabezpečovala potlačením úprimnosti, sú len dočasnou ilúziou. Keby som si ju chcela nasilu dlhodobo udržiavať, mohla by si vypýtať vysokú daň. Od soptenia hejtov okolo seba a na sociálnych sieťach, cez popíjanie, rôzne závislosti,… až po zdravotné problémy. Som presvedčená, že môj vzťah k (ne)úprimnosti má na môj život zásadný dopad. Ako s týmto poznaním naložiť? Vezmem si modrú alebo červenú pilulku?

Nepochopíš, kým sa neponoríš.

Zvládnem to? Stojí mi to za to? Prijmú ma v mojom Matrixe aj takú, aká naozaj som – bez filtra? Analyzovanie je jedna vec, ale aplikácia do každodenného života druhá. To prvé mi celkom ide, k tomu druhému sa odhodlávam dlhšie. Približne v rovnakej dobe sa viacerí ľudia z našej sebarozvojovej skupiny začali otužovať v studenej vode. Nevedela som tento „počin“ rozumovo nijako poňať. Prečo im to stojí za ten diskomfort? Je milión iných a menej uletených spôsobov, ako si utužiť zdravie… Dobrých dôvodov na pochybnosť som mala na rozdávanie. Na jednej strane ma lákalo sa pridať, ale na druhej som hľadala únikovú cestu zo strachu a nevôle meniť zaužívané, aj keď neuspokojivé vzorce svojho fungovania. A potom som to raz, namiesto spochybňovania, vyskúšala. Čoskoro po predýchaní studeného šoku mi ostatné vnemy a pocity prebili návaly vzrušenia a radosti. Dala som to! Prívaly adrenalínu z prekonaného strachu a dobrý pocit z uskutočneného rozhodnutia mi značne prikvapli do nádoby sebadôvery.  Odvtedy sa stali pre mňa návykové a vzbudili vo mne chuť skúšať prekonávať svoje hranice aj v iných oblastiach. Osmelila som sa ponoriť aj do úprimnosti. Jej prínos pre môj život sa mi začal ukazovať hneď, ako som si prestala rátať PRE a PROTI a jednoducho ju začala púšťať von. Na začiatku mi to šlo celkom ľahko, ale pre mnohých neznesiteľne. Vypustila som zo svojho úložného priestoru veľa nahromadených myšlienok a pocitov. Viacerí nechápali, čo toľko riešim, a prečo som zrazu taká hodnotiaca. Nie každému sa mi chcelo a podarilo svoje konanie vysvetliť. Moja priorita bola – poctivé jarné upratovanie. Niektorí sa z tohto prvotného studeného šoku otriasli a vzťahy sa nám prečistili. Iní sa nechali prvým ponorením odradiť a vzťahy sa nám ochladili. Môj Matrix sa odvtedy dosť pomenil, ale takisto som sa zmenila aj ja a moje vnímanie úprimnosti.

Ľahko neznesiteľná a neznesiteľne ľahká.

Potvrdila som si, že byť úprimná je mojím vzácnym a stále dostupným zdrojom dôveryhodnosti a sebavedomia. Pomáha mi správať sa vo vzťahoch autentickejšie, a namiesto retušovania následkov sa zaoberať samotnými príčinami problémov. Menej často ma ťaží nevypovedané, či prekvapí to vypovedané. Zistila som ale po čase, že samotné chrlenie úprimnosti von nestačí. Ani na odvrátenie a vyriešenie nepríjemností a nedorozumení vo vzťahoch, ani na ozajstné zblíženie sa, ani na moju spokojnosť samej so sebou. Prišla som na to, že najdôležitejšie pre mňa je učiť sa byť úprimná sama voči sebe. Rozumieť tomu, prečo tie-ktoré názory a myšlienky mám. Namiesto otázok Môžem si dovoliť povedať toto nahlas? alebo Čo si o mne pomyslia ostatní? sa pýtať:  Čo je môj naozajstný motív povedať práve toto práve tomuto človeku? Prečo sa ma dotýka, čo hovorí? Prečo nechcem o tomto teraz hovoriť? Lebo všetky moje myšlienky a emócie majú nejaký pôvod a dôvod. Ak ten pochopím, niekedy samovoľne odoznejú, lebo naplnili svoju misiu. Aj bez neprestajného zahlcovania iných ľudí sa mi takto vnútri menej kopia, kvasia a zriedkavejšie sa derú von v neočakávaných chvíľach pofidérnymi spôsobmi. Ak investujem čas do takejto sebareflexie, stávam sa tiež zrozumiteľnejšia navonok. Namiesto mudrovania, moralizovania, hovorenia o druhých, začínam viac hovoriť o sebe. O tom, čo chcem a nechcem, čo a prečo si myslím, čo práve prežívam. Zrazu sa takto viem zblížiť v rozhovore aj s ľuďmi, ktorých názory by som pôvodne odsúdila ako nezlúčiteľné s mojim videním sveta. Dokážem ľahšie dávať a s menším ohrozením prijímať úprimnú spätnú väzbu, nech sa týka čohokoľvek. Zisťujem, že úprimnosť vie byť nielen ľahko neznesiteľná, ale aj neznesiteľne ľahká a nadľahčujúca.  Aby som niekam neuletela, pri zemi ma drží vedomie, že som momentálne voči sebe a ostatným úprimná len do miery svojho terajšieho sebapoznania. Taktiež, nie vždy si stihnem v pravý čas položiť tie pravé otázky. Niekedy je pre mňa ťažké si na ne odpovedať pod návalom emócií. Ale väčšinou sa k nim viem aspoň vrátiť a porozumieť si spätne. Kedykoľvek a akokoľvek sa mi to podarí, zažívam neznesiteľnú ľahkosť úprimnosti. Tie obzvlášť obohacujúce „ponory“ do zraniteľnosti, ktoré mi okrem značnej dávky adrenalínu prinášajú zblíženie sa so sebou a s ostatnými, ktorých neodradí počiatočný diskomfort.

Teraz najčítanejšie

Táňa Cárová

Som Táňa. Vzdelaním filozofka a angličtinárka, povolaním školiteľka, vierovyznaním darvinistka. Mnoho rokov som strávila štúdiami doma a v zahraničí, navštevovaním všakovakých seminárov a čítaním, lebo som chcela porozumieť svetu. Dnes sa snažím porozumieť hlavne svojmu mikrosvetu. Niekto to má rád ezotericky, ja skôr analyticky. Rada čítam, premýšľam, ako to mám ja, počúvam, ako to majú moji priatelia, a snažím sa v tom zorientovať.