P. Süskind: Parfum — Príbeh vraha (Čitateľský denník 10/2021)
„Za čias, o ktorých tu rozprávame, vládol v mestách zápach, aký si my, moderní ľudia, sotva vieme predstaviť. Ulice smrdeli smetím, zadné dvory smrdeli močom, schodiská smrdeli hnijúcim drevom, potkaním trusom, kuchyne pokazeným kelom a baraním lojom, izby, nikdy nevetrané, smrdeli stuchnutým prachom, spálne mastnými plachtami, prevlhnutými perinami a štipľavo sladkastým pachom nočníkov. Z komínov sa valil pach síry, garbiarne smrdeli leptavými trieslovinami, z bitúnkov sa šíril smrad zrazenej krvi (…)
Smrdeli rieky, smrdeli námestia, smrdeli kostoly, smrad sa šíril spod mostov i palácov. Sedliak smrdel takisto ako kňaz, remeselnícky tovariš smrdel takisto ako majstrová, všetka šľachta smrdela, ba dokonca aj kráľ smrdel, smrdel ako dravec a kráľovná smrdela ako stará koza, v lete v zime stále rovnako.“
Začnem opäť audiovizuálne. Na film Parfum si spomínam ako na pestrofarebný, plný kvetov, ovocia, ženských tiel vznášajúcich sa v destilačných kadiach, korunovaný bujarým koncom. A ešte sa mi marí, že som ho pred tými pätnástimi rokmi (!) videl v pochybnej kvalite, s cudzojazyčnými titulkami a na malom monitore. Knižná predloha od Patrika Süskinda, ktorá sa aj vďaka vydaniu v slávnej edícii LUK nachádza v mnohých slovenských domácnostiach, je mu vo viacerých ohľadoch podobná — až na tú pochybnú kvalitu.
Príbeh hovorí o živote i smrti Jeana-Baptiste Grenouille — človeka obdarovaného výnimočným čuchom a žiadnou empatiou. Postupne sledujeme jeho detstvo v parížskom sirotinci, učňovské roky u majstra garbiara a pomalé objavovanie svojich zvláštnych schopností v parfumérskej dielni. Zároveň nám Süskind ukazuje Grenouillovu pokrútenú dušu predstavujúcu to najhoršie z ľudského rodu — sebectvo, vraždu, zlo v čistej podobe. Náš antihrdina sa totiž rozhodne namiešať ten najlepší parfum na svete — parfum vydestilovaný z vlasov a tiel mladých dievčat.
Kniha vás zaplaví vôňami, aj zápachom, obrazy krásy striedajú opisy hnusu a špiny. Celé strany sa venujú rozsiahlym popisom kvetov, olejov, kadidiel, vonných látok, korenín a — čo je hlavné — parfumérskym postupom z prvej polovice osemnásteho storočia. Berte alebo nechajte tak, ja mám takéto detaily veľmi rád.
Svižnosť knihy, ktorá nemá ani len dvesto strán, podporuje takmer úplná absencia dialógov, celá je vystavaná na popisoch a vnútorných monológoch svojich postáv, ktoré autor ironicky komentuje. Môžete ju tak prečítať za jeden dlhý večer — ako detektívku, pri ktorej od začiatku viete, kto je vrah, no napriek tomu vás drží v napätí až do konca.
P. Süskind: Parfum — Príbeh vraha
Tatran, 1987
190 strán
*
90 %
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete sledovať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.
