O Úrade na ochranu whistleblowerov a jeho prvej predsedníčke

Malý historický exkurz na úvod. Dňa 30. januára 2019 bol zákonodarcom prijatý zákon č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti (zákon o ochrane whistleblowerov). Nový zákon nahradil dovtedy platný zákon z roku 2014 o niektorých opatreniach súvisiacich s oznamovaním protispoločenskej činnosti.

Nový zákon si kládol za cieľ reagovať na poznatky z aplikačnej praxe za roky 2014 až 2018.

Zákon z roku 2014 síce do právneho poriadku zakotvil zásadné inštitúty (ochrana whistleblowera v rámci trestného konania, a v rámci konania o správnom delikte, vnútorný systém vybavovania podnetov whistleblowerov, odmena whistleblowerovi a ďalšie), avšak Achillovou pätou zákona bolo, že sa nedostal do širšieho spoločenského povedomia a využívanie jeho „dáždnika ochrany“ zo strany whistleblowerov bolo alarmujúco nízke.

Zákonodarca sa rozhodol zveriť poskytovanie ochrany a propagáciu zákona samostatnému špecializovanému štátnemu orgánu, čím ho uprednostnil pred dovtedy preferovanými inšpektorátmi práce.

Avšak až tento mesiac sa podarilo zvoliť v Národnej rade jeho prvú predsedníčku a Úrad tak môže začať postupne plniť svoje úlohy.

Cieľ nového zákona – poskytovanie ochrany oznamovateľom

Na tomto mieste je dobré si povedať, kto sa rozumie oznamovateľom podľa zákona o ochrane whistleblowerov.

Je ním fyzická osoba, ktorá v dobrej viere urobí oznámenie orgánu príslušnému na prijatie oznámenia, Úradu na ochranu whistleblowerov alebo zamestnávateľovi, pričom uvedie skutočnosti, o ktorých sa dozvedela v súvislosti s výkonom svojho zamestnania, povolania, postavenia alebo funkcie alebo v súvislosti s činnosťou vo verejnom záujme, a ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti.

Zákon o ochrane whistleblowerov upravuje ochranu takýchto oznamovateľov predovšetkým v rámci trestného konania.

Žiadosť o poskytnutie ochrany pri oznámení závažnej protispoločenskej činnosti, ktorá je trestným činom, môže podať oznamovateľ zároveň s trestným oznámením alebo počas trestného konania. Žiadosť sa podáva prokurátorovi písomne alebo ústne do zápisnice.

Zákon ďalej rozpoznáva poskytnutie ochrany pri oznámení závažnej protispoločenskej činnosti, ktorá je správnym deliktom. Oznamovateľ môže žiadosť o poskytnutie ochrany podať zároveň s oznámením alebo počas konania o správnom delikte. Žiadosť o poskytnutie ochrany sa podáva písomne alebo ústne do zápisnice orgánu, ktorý je príslušný na konanie o správnom delikte.

Samotná ochrana whistleblowera spočíva v skutočnosti, že zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom Úradu na ochranu whistleblowerov.

Za ďalšie, ak sa oznamovateľ domnieva, že v súvislosti s oznámením bol voči nemu urobený pracovnoprávny úkon, s ktorým nesúhlasí, môže požiadať Úrad do 15 dní odo dňa, keď sa dozvedel o pracovnoprávnom úkone, o pozastavenie účinnosti tohto pracovnoprávneho úkonu. Úrad bezodkladne pozastaví účinnosť takého pracovnoprávneho úkonu ak zamestnávateľ v primeranej lehote určenej Úradom nepreukáže, že pracovnoprávny úkon nemá príčinnú súvislosť s oznámením, ktoré učinil oznamovateľ.

Za podmienok upravených v zákone o ochrane whistleblowerov môže Úrad poskytnúť oznamovateľovi odmenu až do výšky 50-násobku minimálnej mzdy.

Prečo Úrad na ochranu whistleblowerov

Prax ochrany oznamovateľov inšpektorátmi práce v zmysle zákona z roku 2014 ukázala, že hlavná náplň ich činnosti sleduje primárne iný cieľ a že zžiť sa s novou úlohou a agendou orgánu ochrany whistleblowerov nebolo pre inšpektoráty práce najjednoduchšie.

Ako uvádza sám zákonodarca v dôvodovej správe k zákonu o ochrane whistleblowerov, len samotné poskytovanie ochrany oznamovateľom bolo z celkového pohľadu spoločnosti nepostačujúce. Bolo žiadúce pripojiť väčšiu verejnú angažovanosť „ochrancu“ oznamovateľov, zvyšovanie povedomia verejnosti o ochrane whistleblowerov, preventívnu a poradenskú činnosť nielen pre samotných oznamovateľov, ale aj pre orgány verejnej moci a ostatných zamestnávateľov, monitorovanie a vyhodnocovanie uplatňovania zákona v praxi.

Skúsenosti so samostatnou špecializovanou inštitúciou na ochranu oznamovateľov majú od roku 2016 v Holandsku (Huis voor klokkenluiders) alebo od roku 2017 vo Francúzsku (L’Agence française anticorruption), čím sa neváhal zákonodarca inšpirovať.

Zákon zveruje Úradu, ako nezávislému orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, aj ďalšie kontrolné, informačné, poradenské, vzdelávacie či koordinačné úlohy, ktorých výkon má byť na úžitok oznamovateľom protispoločenskej činnosti, a na výkon ktorých je Úrad vybavený pomerne širokými, najmä kontrolnými právomocami a procesnými právami.

Výzvy pre prvú predsedníčku

Úradu pre ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti však vzniká na zelenej lúke. Nemá predchodcu v podobe samostatného špecializovaného orgánu štátnej správy a s obdobným úradom nemáme ako spoločnosť nateraz skúsenosti.

Úradu pre ochranu whistleblowerov sa buď môže zaradiť medzi XY ďalších úradov štátnej správy, ktorý si bude riadne plniť svoje zákonné povinnosti, alebo sa z neho môže sťať výkladná skriňa medzi orgánmi verejnej moci a dôležitý úrad, ktorého činnosť presvedčí občiansku spoločnosť, že to s bojom najmä proti korupcii myslí tento štát vážne.

Na to, aby sa stal Úradu pre ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti vlajkovou loďou v boji napr. proti korupcii je potrebné, aby mu jeho predseda vtisol silnú odbornú i morálne nespochybniteľnú pečať.

Predsedu čaká na dôvažok jedna pozoruhodná a neľahká úloha, potenciálne dôležitejšia než úloha podať odborný výkon a zastrešiť ním činnosť celého Úradu. Opäť, ako píše sám zákonodarca, najdôležitejšou úlohou z pohľadu občianskej spoločnosti bude predstaviť Úrad spoločnosti a zvyšovať povedomie verejnosti o oznamovaní protispoločenskej činnosti. Bude to vyžadovať dobré manažérske i komunikačné schopnosti, inovatívne nápady a vôľu nepoľaviť.

Len pri odvahe oznamovateľov a ich viere v silu ochrany a odbornosť Úradu je samotný Úrad schopný naplniť svoje poslanie.

Zuzana Dlugošová, ktorú Národná rada 5. februára 2021 zvolila 80 hlasmi za historicky prvú predsedníčku Úradu, má podľa nášho názoru viac než len papierový potenciál riadiť Úrad odborne a presvedčivo.

Ak si pozrieme CV prvej predsedníčky, vypočujeme jej verejné vystúpenia a zrekapitulujeme jej doterajšiu verejnú angažovanosť v boji proti korupcii a za ochranu princípov právneho štátu, nie je trúfalé vysloviť, že svojou odbornosťou prekračuje prísne požiadavky kladené na osobu predsedu takéhoto Úradu.

Dovolíme si tvrdiť, že Zuzana Dlugošová zdá sa byť vzhľadom aj na jej morálnu nespochybniteľnosť,  profesijné skúsenosti, tuzemské a zahraničné vzdelanie a osobnostnú výbavu ideálnou voľbou Národnej rady na obsadenie funkcie predsedníčky Úradu.

Je osobou, ktorá sa aj z pohľadu externých pozorovateľov javí byť pripravená a kvalifikovaná vyššie opísanú pečať novému Úradu pre ochranu whistleblowerov vtisnúť a presvedčiť širokú verejnosť o riadnom napĺňaní poslania Úradu.

Na túto vcelku neľahkú misiu navyše disponuje Zuzana Dlugošová silnou legitimitou, prepožičanou jej zvolením priamo reprezentantmi nositeľov moci.

Držíme palce.