Denník N

Sloboda a Solidarita: utesniť hranice a poslať ich do Afriky

Sulík nedávno prišiel s dvoma návrhmi riešenia európskej azylovej otázky: utesniť hranice a poslať všetkých žiadateľov o azyl čakať na posúdenie žiadosti do Afriky. Návrh utesniť hranice je však z právneho hľadiska nemožný, čo bolo potvrdené aj Európskym súdom pre ľudské práva. Myšlienka vytvoriť v severnej Afrike azylové centrum zase nie je nová – jedná sa o dvanásť rokov starý návrh vtedajšej britskej vlády, ktorý bol pod zdrvujúcou kritikou odborníkov nakoniec samotnou britskou vládou zavrhnutý.

Z globálnej perspektívy je zrejmé, že Európa utečencom v skutočnosti pomáha len málo. Podľa dát Úradu vysokého komisára pre Utečencov (UNHCR) z roku 2014 sa 86% utečencov nachádza v rozvojových krajinách. Najväčšie bremeno je teda na krajinách, ktoré majú na pomoc utečencom najmenej prostriedkov. Myšlienka zdieľania bremena je pritom už vyše 50 rokov uznaná v preambule Medzinárodného dohovoru o statuse utečencov (známeho aj ako Ženevský dohovor), ktorým sa právne zaviazalo 147 štátov, vrátane všetkých európskych krajín. Ako nedávno v New York Times trefne poznamenal komisár Rady Európy pre ľudské práva: „európske krajiny stratili všetok zmysel pre proporčnosť. S celkovou populáciou odhadovanou na vyše 740 miliónov, sú medzi najbohatšími a najstabilnejšími krajinami na svete a tvária sa, že sú ohrozené myšlienkou prijať 600 tisíc utečencov ročne.“ Pre spresnenie dodám, že podľa Eurostatu požiadalo za rok 2014 v EÚ o azyl 626 tisíc ľudí a z rozhodnutí, ktoré sa stihli v ten rok vybaviť (357 tisíc), bola v prvej inštancii úradmi poskytnutá ochrana 45% žiadateľom.

Keď sa mal dávno uznaný princíp zdieľania bremena konečne implementovať na úrovni Európskej únie, proti návrhu Európskej komisie sa najhlasnejšie ozvali vyšehradskí populisti s tézou o „bruselskom diktáte“ a následne ho demokraticky odmietli. To, že tým Vyšehrad ukázal, že sa nejednalo o žiaden „diktát“ už bolo jedno – vlastná argumentačná nekonzistencia demagóga netrápi. Napriek zmarenému odmietnutiu návrhu ale populistický cirkus na Slovensku neskončil. Podľa Sulíkovcov by sa toho v Európe malo pre utečencov urobiť ešte menej.

Nech armáda utesní hranicu

Sulík, šéf takzvanej Slobody a Solidarity, nedávno „prispel“ do diskusie o utečencoch, okrem iného, aj týmto výrokom:

„Európa musí utesniť svoju južnú hranicu. To nie je ani nehumánne, ani nemorálne, ani pomýlené…nič. Skrátka musí utesniť hranicu. Ako? Tam Grécko má najväčšiu armádu a trčia v kasárňach, no tak nech idú strážiť hranicu.“

Slovenskí politici, vrátane z takzvanej Slobody a Solidarity, sa v lepšom prípade tvária, že základné princípy právneho štátu a medzinárodné právo neexistujú alebo, čo je pravdepodobnejšie, no zároveň smutnejšie, ich ani nepoznajú.

V európskom kontexte je právo utečencov na ochranu medzinárodno-právne zakotvené nielen v Ženevskom dohovore ale aj v článku 18 Charty základných práv Európskej únie. Prístup k azylovej procedúre je navyše garantovaný v článku 3(1) nariadenia EÚ známeho ako Dublin III. Právo nebyť otočený od hranice na smrť alebo mučenie (známe pod francúzskym právnym termínom ako non-refoulement), je garantované, okrem iného, pod článkom 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Ako objasňuje UNHCR a judikatúra Európskeho súdneho dvora pre ľudské práva, zásada non-refoulement platí aj extra-teritoriálne.

Akékoľvek exekutívne alebo legislatívne rozhodnutie v rozpore s ľudskoprávnym minimom môže byť v Európe napadnuté na súde, ktorý ho môže zrušiť. Ako relevantný príklad možno uviesť prípad Hirsi Jamaa a ďalši verzus Taliansko, ktorý rozhodol Európsky súd pre ľudské práva v roku 2012. V tomto prípade si talianska vláda myslela, že so zásadou non-refoulement vybabre ako to údajne robí Austrália, ktorá je poslednou západnou demokratickou krajinou bez listiny základných ľudských práv. Talianska pobrežná stráž nepustila utečencov na svoje územie, kde by mali automaticky právo žiadať o azyl, ale naložila ich ešte mimo svojich teritoriálnych vôd na svoju flotilu (oklamaním, že ich zoberie do Talianska) a vylodila ich naspäť v Líbyi. Štrasburský súd skonštatoval, že štát nemôže takýmto spôsobom obísť svoju povinnosť nevystaviť ľudí riziku mučenia alebo smrti. To, že sa čin stal mimo talianskeho územia, bolo bezpredmetné: títo ľudia boli pod priamou fyzickou kontrolou talianskej exekutívy a tým spadali pod taliansku jurisdikciu. Ako výrazne objasnil Európsky súd pre ľudské práva už rok predtým v prípadoch Al-JeddaAl-Skeini – týkajúcich sa svojvoľného zadržania, umučenia a zabitia zajatcov v Iraku britskými vojakmi – ľudskoprávne povinnosti neprestávajú platiť pre osoby konajúce v službách štátu len preto, že sa nachádzajú mimo teritória svojho domovského štátu.

Utesniť hranicu, po čom volá Sulík, je v súčasnom európskom kontexte jednoducho právne nemožné. Žiadatelia o azyl majú právo na prístup k azylovej procedúre a utečenci, respektíve tí, čo ochranu skutočne potrebujú a teda spĺňajú medzinárodno-právne stanovené požiadavky, si svoje právo na ochranu môžu súdne vymôcť. Ak sa nejakej vláde nepáči, že musí povinne poskytnúť utečencom ochranu, ktorí o ňu na jej teritóriu požiadajú, fajn. Môže odstúpiť od Ženevského dohovoru. Keďže je dnes už azylové právo do značnej miery aj súčasťou práva EÚ, musela by si taká vláda navyše dohodnúť výnimku so zvyškom EÚ a v prípade neúspechu z EÚ vystúpiť. Navyše by taká vláda musela odstúpiť od Európskeho dohovoru o ľudských právach – čo by znamenalo vystúpenie z Rady Európy a následné spochybnenie oprávnenia členstva v EÚ. Inak povedané, štát by musel porušiť najzákladnejšie ľudskoprávne princípy, na ktorých Európa stojí od konca druhej svetovej vojny a urobiť zo seba európsku čiernu dieru. Alebo žeby sa predsa len nejako s medzinárodným právom platným v európskom kontexte dalo vybabrať?

Všetkých utečencov poslať čakať do Afriky

Sulík recept na vybabranie s medzinárodným právom sebavedome zhrnul vo vyššie spomenutej diskusii nasledovne:

„Nájsť tam nejaký priestor na území severnej Afriky a tam posudzovať všetky žiadosti všetkých ľudí, ktorí budú vylovení z mora alebo akýmkoľvek spôsobom zistení, že sú nelegálne tu, tak jednoducho tam budú čakať do posúdenia žiadosti.“

Sulíkovi, respektíve jeho „odbornému“ tímu, sa zjavne podarilo vygúgliť obsahovo rovnaký návrh, ktorý unikol v marci 2003 z dielne vtedajšej britskej vlády. K rozpakom britského ministerstva vnútra, tento zjavne nedomyslený návrh skritizoval pod čiernu zem celý rad odborníkov (pozri napríklad tu, tutu), UNHCR sa od neho dištancovalo – a nakoniec bol britský návrh samotnou britskou vládou uvážlivo zavrhnutý (bližšie o osude tohto návrhu pozri tu). To ale nezabránilo Sulíkovi s vážnou tvárou nedávno odprezentovať tento dvanásť rokov mŕtvy nepodarok na straníckej tlačovke.

Tento návrh má viacero závažných problémov – pravdepodobnosť jeho uskutočniteľnosti je mizivá ako z právneho tak z praktického hľadiska. Po prvé,  takéto opatrenie by zradilo článok 34 Ženevského dohovoru, ktorý štátom ukladá povinnosť čo najviac urýchliť integráciu utečencov do spoločnosti. Čakanie na spracovanie žiadosti a následné pridelenie a usadenie utečenca v zodpovednom európskom štáte by pravdepodobne prebiehalo mimo cieľovej spoločnosti dlhé mesiace, v horšom prípade aj roky – v zjavnom rozpore s literou dohovoru. S jednoduchším prístupom k azylovej procedúre by sa nápor na azylové konanie s vysokou pravdepodobnosťou zvýšil – čo by sa výrazne prejavilo na čakacej dobe. Opatrenie by malo navyše perverzný anti-integračný efekt. Značné počty utečencov neprichádzajú do Európy cez územie severnej Afriky a Stredozemné more, ale cez územie Blízkeho východu a Turecko. Navrhnuté opatrenie by mnohých z nich celkom iste motivovalo žiť v Európe ilegálne (a požiadať o azyl len v krajnom prípade odhalenia), aby neboli prevezení do akéhosi centra v Afrike s pochybnými životnými podmienkami. Čím sa dostávame k bodu dva.

Po druhé, je vysoko nepravdepodobné, že by bolo možné vybudovať a zabezpečiť, aby takéto mega-centrum či súbor centier spĺňali ľudskoprávne minimum tak, ako to vyžaduje legislatíva EÚ, medzinárodné ľudské právo a medzinárodné utečenecké právo – vrátane zabezpečenia práva na bezplatnú právnu pomoc, riadny a spravodlivý proces, právo odvolať sa na nezávislý súdny orgán ako aj celý rad sociálnych práv, vrátane práva na vzdelanie a zdravotnú starostlivosť – pre státisíce žiadateľov o azyl, z ktorých sú mnohí traumatizovaní, chorí, zdravotne postihnutí, deti bez doprovodu, tehotné ženy, a tak ďalej. Rôzne právnické asociácie a mimovládne organizácie by si zgustli na ľudskoprávnej litigácii, ktorá by stála európske vlády tisíce eur na odškodňovaní v jednotlivých prípadoch.

Po tretie, ešte menej pravdepodobné je, že by sa v blízkej budúcnosti našla nejaká dostatočne kľudná krajina na severe Afriky, pre ktorú by bolo politicky priechodné nechať si na svojom území operovať akúsi európsku extra-teritoriálnu kvázi políciu a byrokratický aparát na (riadnom) kuse prenajatého územia pripomínajúceho obyvateľom Afriky jej nedávnu koloniálnu históriu. O potenciále na konflikt, ktoré by takéto centrá na území severnej Afriky mohli vyvolať, už nehovoriac.

Po štvrté, zrealizovanie celého tohto nápadu by bolo nákladné a pridaná hodnota pre európske krajiny minimálna. Nehovoriac o nákladoch na ochranu a udržiavanie fungovania takéhoto mega-centra či centier, štáty by museli platiť utečencom cestu do Afriky a potom naspäť do Európy a následne vynakladať prostriedky navyše na ich integráciu. Ako som spomínal vyššie, mnohí utečenci by zrejme aj tak radšej volili život v ilegalite, než strávenie dlhých mesiacov či rokov v Afrike s neistým výsledkom.

Zhrnuté a podčiarknuté, jediným reálnym dôsledkom takéhoto návrhu by pre európske krajiny zrejme bolo to, že by sa na inštitút azylu vynakladalo viac peňazí než doteraz – a to za predpokladu, že by tento systém nejakým zázrakom prežil kritiku členov Rady Európskej únie a v neposlednom rade Štrasburského a prípadne aj Luxemburského súdu.

Najväčšou iróniu je však iná vec. Celý Sulíkov zámer s týmto ukradnutým návrhom spočíval v odmietnutí kvót, respektíve systému spravodlivejšieho a rovnomernejšieho zdieľania bremena medzi všetkých členov Európskej únie. No čo s úspešnými žiadateľmi, ktorí by sa v tom africkom centre konečne dočkali pozitívnej odpovede? Ak by mal tento africký systém fungovať len na báze dobrovoľnosti štátov, bol by v rozpore s individuálnym právom utečencov na ochranu a teda právne nerealizovateľný. Takže podľa akého kľúča by boli prerozdelení do jednotlivých európskych krajín? Vsádzať na to, že by sa pri taktomto africkom systéme dohodlo ponechanie výberu krajiny plne na slobodný výber každého žiadateľa je pri súčasnej situácii v akej je Nemecko (ktoré za tento rok očakáva 800 tisíc žiadateľov), ako aj iné západné európske krajiny, diplomaticky nereálne. A tak by opäť len vyvstala otázka o povinnom zdieľaní bremena, s ktorým, mimochodom, počítal aj vyššie spomenutý britský nepodarok. No namiesto prerozdeľovania utečencov len z krajín pod kritickým náporom žiadateľov – tak ako to chcela Európska komisia – by sa museli prerozdeľovať úplne všetci. To znamená, že by Slovensko muselo prijať niekoľkonásobne väčší počet utečencov ak by Sulíkovi jeho zámer zázrakom vyšiel, než koľko malo Slovensko prijať podľa návrhu Európskej komisie, ktorý Sulík tvrdo odmietal.

Ako už bolo spomenuté, vlastná argumentačná nekonzistencia demagóga netrápi. Hlavné sú silné frázy ako „utesniť hranicu“ či „všetkých poslať do Afriky“, ktoré zarezonujú v xenofóbnych náladách obyvateľstva a prinesú lacné politické body. Keď sa ešte aj šéf takzvanej Slobody a Solidarity spolieha na mediálne praktiky hodné Fica či Slotu, narastajúcim nenávistným prejavom bežných ľudí sa naozaj niet čo diviť. Utesňovanie hraníc nie je riešenie. Práve naopak, európske štáty by mali, okrem iného, implementovať princíp zdieľania bremena, otvoriť viac legálnych možností na požiadanie o azyl a zabezpečiť pre utečencov bezpečné koridory – tak ako po tom volajú takzvaní „slniečkári“, inak povedané dlhoroční medzinárodnoprávni experti, vrátane  UNHCR a ďalších odborníkov. Ale to už je na úplne inú diskusiu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Marek Linha

Autor pôsobí v Osle ako poradca pre Nórsku organizáciu pre žiadateľov o azyl. Je spoluautorom nedávnej štúdie o nórskom imigračnom detenčnom systéme, ktorá priamo viedla k úspešnej strategickej litigácii pred Nórskym najvyšším súdom. Vyštudoval medzinárodné právo (LL.M) a teóriu a prax ľudských práv (M.Phil) na Univerzite v Osle a medzinárodné vzťahy (M.A.) na Univerzite v Nikózii.