Ako premnožený vtákopysk ohrozuje mravnú výchovu

Pozriem vpred a pozriem vzad, kýva na mňa kamarát. Očami mi hovorí, že sa nám dnes v podkroví, usadil ten divný vták, čo ma zobák ako pysk a volajú ho vtákopysk. Nechcem tomu veriť chvíľu, ale zožiera ma zvedavosť. Vybehol som hore schodmi, že ho chytím a vyťahám za ten chvost.

Je to pravda, je to tak, podkrovie obsadil divný vták. V každom kúte sedí zviera, čo mĺčky gúľa očami, hľadá vhodnú obeť, ktorú by zjedla svojimi perami. Kuknem vľavo a tam vták, kuknem vpravo a tam pysk. Keď sa spoja ako nik, bude že to vtákopysk. Haló, haló, čudozver, čo to visí z tvojich pier? Je to prízrak, je to tak, čo to stíska divnovták! Vidím dobre? Vidím zle? Tabuľka s nápisom „Adoptuj si ma!“ Určite zlákala nejedného slovenského syna. Môžeš sa ty brániť, môžeš sa ty báť, otvoreným ústam sa musíš iba vzdať. A tak sa budím noc čo noc a prosíkam bezbožne o pomoc. Už sa nemôžem dívať na tie pysky, a hneď si bežím po jednu whisky. Nikto ma nepripravil na maškarné bály, kde sa adoptovať ženské telo darí.

Dámy, slečny, prečo toto robíte, že si ústa sami ničíte? Najprv pery, potom nos, neskôr boky, nikdy nie je dosť! Malé, krivé, veľké, milé, to je to, čo sa nám mužom páči. A nie kus plastu na pekáči. Bojíme sa o vás milé žienky, že sa z vás stanú panenky. Odložené v skrini a poskladané vedľa seba, ako tá Anča, čo ju dofúkať treba. Premnožený vtákopysk vytláča na okraj prirodzené krásu. Preto buďme v strehu a bojujme za ženskú spásu.

Na záver hádam trošku klasiky, čo sa šíri východom našej republiky. „Nemusíš byť ako miska, dáme spolu vtákopyska!“  (Šarišská nátierka)