Denník N

Covid očami psychosomatickej a všeobecnej lekárky – kde zlyhávame

Na porozumenie pandémii nestačí pohľad epidemiológie- musíme ju vnímať oveľa komplexnejšie. Prečo máme prvenstvo v počte úmrtí? Pozrite sa na pandémiu očami behaviorálnej psychológie a z pohľadu prednemocničnej slovenskej medicíny. Možno vám bude čo-to jasnejšie.

  1. Epidemiológia verzus psychológia

Pandémia rozhodne nie je len epidemiologický fenomén. Významnú rolu v nej hrajú psychologické aspekty, a to najmä behaviorálne, teda ľudské správanie. Ak by bol v pandemickej komisii rešpektovaný behaviorálny psychológ, biológ alebo sociológ, možno by to celé nabralo iné obrátky. Naše správanie je totiž práve to, čo udáva vývoj počtu nakazených.

Keď to skúsim zjednodušiť, naše správanie je riadené hlavne potrebou prežiť a uspokojiť svoje potreby – od tých najzákladnejších, ako hlad alebo smäd, až po tie najvyššie, ako je potreba sebarealizácie a sebahodnoty. A treba podotknúť, že na druhom poschodí Maslowovej pyramídy potrieb (hneď nad hladom a smädom) je potreba patriť niekam a byť vo vzťahu. To totiž nie je žiadna banalita ani nadštandardný úlet.

Prostredie, v ktorom žijeme, sa dynamicky premieňa, a my sme nútení svoje správanie adaptovať tak, aby sme naše prežitie a uspokojovanie potrieb optimalizovali. Ak sa nám to darí, je naše správanie adaptívne, teda životaschopné.

Keďže ako ľudský druh žijeme v riadenej skupine (spoločnosti), odovzdávame časť zodpovednosti za svoje prežitie do rúk vedeniu tejto spoločnosti. Za to sa vzdávame určitých práv a berieme na seba poslušnosť voči pravidlám skupiny. Toto ale funguje len dovtedy, kým skupine a jej vedeniu dôverujeme. Ak nadobúdame pocit, že skupina stráca kompetenciu uspokojovať naše potreby a zabezpečiť naše prežitie, je pre nás ako jedinca adaptívnejšie zobrať zodpovednosť za svoje prežitie späť do svojich rúk. A to a práve teraz na Slovensku deje.

V prvej vlne pandémie bola publikovaná štatistika, že pandémiu významne lepšie zvládajú krajiny, ktorých občania dôverujú svojmu štátu a jeho vedeniu (a že prekvapivo často sú vo vedení týchto štátov ženy).

Na Slovensku však vedenie v rámci pandémie v podstate nemáme, rozhodne nie dôveryhodné. Žijeme v obrovskom chaose, strachu o život, o fyzické aj duševné zdravie aj o ekonomické prežitie, ale ako bezhlavá svorka symbolicky pobiehame sem a tam v úplnej bezmocnosti. Význam skupiny pre prežitie sa stratil, preto je v tejto situácii adaptívnym správaním starať len o seba a svojich najbližších.

Je smutnou pravdou, že pravidlá, ktoré sú u nás nastavené (a ktoré sa stále menia a sú  nezrozumiteľné), nedávajú žiadnu záruku na prežitie, preto je z biologického hľadiska veľmi neadaptívne správať sa podľa nich. Poslušnosť voči spoločenským pravidlám sa na Slovensku stala neadaptívnou, neživotaschopnou. To je hlavný kameň úrazu. Najmä mladí a zdraví ľudia prestali mať chuť obetovať svoje potreby v prospech prežitia iných, pretože spoločnosť prestala mať záujem (alebo ju ani nikdy nemala) o potreby týchto mladých a zdravých. A opäť zdôrazňujem, že ich potreby (či už prežiť ekonomicky, vytvárať vzťahy alebo patriť do skupiny) nie sú rozhodne banálne, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Ľudia jednoducho porušujú nezmyselné a  nezrozumiteľné pandemické opatrenia preto, lebo je to adaptívne a životaschopné. Pretože z biologického hľadiska sa na konci slovenských pandemických dní ukáže, že víťaz bude ten, kto sa dokázal postarať sám o seba. Akokoľvek zle to celé znie pre nás ako pre spoločnosť, z biologického hľadiska je to bohužiaľ realita.

  1. Zdravie verzus psychológia

Psychológia sa pandémie nedotýka len v kontexte správania, ale aj v zdravotnom ohľade. Za rok pandémie prebehlo v slovenskej aj zahraničnej tlači aspoň niekoľko dôležitých článkov, ktoré pandémiu vyhodnotili ako skupinovú traumu. Z hľadiska psychotraumatológie je to skutočne tak. Trauma sa totiž vyznačuje deštruktívnou kombináciou ohrozenia života (alebo základných hodnôt) a prežívanej bezmocnosti. To je presne to, čo vystihuje Covid pandémiu na Slovensku. Časť ľudí prežíva ohrozenie a bezmocnosť v súvislosti s infekciou ako takou, a druhá, oveľa väčšia časť, prežíva ohrozenie a bezmocnosť v súvislosti s pandemickými opatreniami.

Pôvodne sa myslelo, že posttraumatická stresová porucha sa môže vyvinúť len po zásadných situáciách ohrozenia, ako sú rôzne katastrofy, nehody, vojny či teroristické útoky. Početné výskumy však ukazujú, že to nie je tak. Najmä u senzitívnych ľudí, ktorí žili či žijú v neistom prostredí a najmä u tých, ktorí majú históriu detskej vývojovej traumy, stačí na rozvinutie zdravotných následkov bezmocnosti a traumy relatívne malý podnet opätovného ohrozenia.

Z rozsiahlych výskumov vieme, že trauma má významný dopad na fyzické aj duševné zdravie. A na druhej strane vieme, že adaptabilita, teda schopnosť dynamicky sa prispôsobovať meniacemu sa prostrediu, je naopak silne korelovaná s dobrým zdravím. Aj keby sme úplne odhliadli od chýb, ktoré pácha zdravotníctvo ako systém: samotná pandémia, spôsob jej riadenia štátom  a epidémia bezmocnosti, samoty a úzkosti, ktorá sa tým spustila, majú a budú mať významný vplyv na zdravotný výstup tohto obdobia.

O traume a jej vplyve na telesné zdravie by sa dali napísať celé knihy, tomu ale teraz nejdem venovať čas (aj keď je to nesmierne dôležité).  Okrem priameho deštruktívneho vplyvu na zdravie trauma spôsobuje, že do určitej miery prestávame žiť v objektívnej realite. Mozog si neustále dookola prehráva situáciu ohrozenia a telo naň reaguje, akoby sa to práve teraz dialo. Strácame kontext času a priestoru, ale najmä dôležitú funkciu prefrontálneho laloka a ďalších častí mozgu, ktorých úlohou je spoznávať a vyhodnocovať objektívnu realitu, plánovať a učiť sa z prežitého. Ak by ste chceli rozumieť tomu, prečo ľudia neveria vedcom a nasávajú konšpiračné teórie, spýtajte sa kognitívnych vedcov, ako funguje mozog traumatizovaného človeka. Veľa nedorozumení sa tým objasní.

  1. Rozpad zdravotného systému

Prejdime z psychologickej platformy na pôdu slovenského zdravotného systému. To, že slovenské zdravotníctvo je ako systém dlhodobo dysfunkčné, nie je pre nikoho asi žiadna novinka. Nie je to preto, že by v ňom nerobili dobrí lekári (a iní dobrí zdravotníci). Pár nám ich tu napriek ich zdravému rozumu našťastie ešte ostalo. Bez ohľadu na kvality jednotlivcov ale zásadne zlyháva organizácia – ten prvok, ktorý celú túto mašinériu riadi. A v kríze sa zlyhania vždy znásobia. Teraz je okato vidieť, že tento kolos vlastne neriadi nikto.

Už pred pandémiou bolo na počudovanie, akú veľkú mieru rozhodovania majú v zdravotníctve zdravotné poisťovne, ktoré v tom súčasne majú aj svoj ekonomický záujem. Súčasné zdravotníctvo je následkom desiatok rokov uplatňovaných politicko-ekonomických princípov, ktoré môžeme zhrnúť nasledovne: „Každý musí mať pocit, že má nárok na všetko, ale nesmie nás to vyjsť zbytočne draho. Ak niekto nie je spokojný, nesmie ukazovať prstom na nás. Ak niečo nefunguje, môžu za to lekári“.  Zdravotníctvo už dávno nie je organizovaný systém, ktorý by spolupracoval na spoločnom cieli, teda na zdraví pacienta. Je to zhluk veľkého množstva izolovaných buniek poskytovateľov zdravotnej starostlivosti na rôznej úrovni, ktorí musia okrem poskytovania kvalitnej starostlivosti dávať nemalú mieru pozornosti svojmu ekonomickému prežitiu, pretože kvalita zdravotnej starostlivosti už dávno nie je tým, čo živí dobrého lekára. Na Slovensku je dlhé desaťročia tajným heslom lekárov na rôznych úrovniach „Robím do výšky svojho platu“. Počúvala som to už pred 30 rokmi, keď som nastupovala medicínu, a odvtedy sa to nezmenilo. Prevažujúcou mentalitou slovenského lekára nie je pretrhnúť sa pre zdravie pacienta, a tým sa skutočne nechcem nikoho dotknúť. Viem, že existuje aj nemálo čestných výnimiek, tie ale systém nevytrhnú.

A v tomto systéme sa ocitáme počas Covid pandémie, ktorá veľmi efektívne akcentuje chyby aj charaktery.

Počas prvej vlny sme ešte boli nadšení. Medzi všeobecnými lekármi sa organizovali tzv. „rodinky“, v ktorých sa spolu združovali ambulancie mladších a starších lekárov, aby si medzi sebou dokázali prerozdeliť rizikových a nerizikových pacientov. To všetko ale ostalo len na papieri. S druhou vlnou akoby uťalo. S prichádzajúcou realitou sa systém rozpadol a nie je toho, ktorý by to vzal za správny koniec. Každý lekár funguje podľa seba, svojho strachu a svojho komerčného záujmu. A ako som písala v prvej časti článku, dá sa to pochopiť, pretože je to z biologického pohľadu adaptívne správanie. Systém sa o mňa nestará – prečo by som sa ja mal starať o systém? Prečo by som sa ako lekár mal v práci exponovať potenciálnym covid pozitívnym pacientom, keď sú s tým spojené len samé problémy? Potreba dezinfekcie, ochranných pomôcok, riziko vlastnej karantény a straty príjmu,.. Asi to mnohí poznáte, aj keď nie ste zo zdravotníctva.

Aká je teda naša zdravotná Covid realita? Som od prírody zvedavá a pandémiu sledujem od začiatku z psychologického aj zdravotného hľadiska. Preto som sa pred časom ponúkla, že budem na svojej ambulancii vyšetrovať Covid pozitívnych pacientov aj pre iných lekárov, ktorí to z rôznych rizikových dôvodov vo svojej ambulancii nerobia. Polikliniky sú v tejto situácii napríklad veľmi nevhodné budovy kvôli riziku šírenia infekcie a navyše mnoho všeobecných lekárov je v rizikovom veku. Dalo sa čakať, že ak systém niečo nevymyslí, prednemocničná starostlivosť zlyhá.

A to sa presne aj potvrdilo. Neviem povedať, ako veľmi rozsiahly je tento fenomén. Ale môj experiment potvrdil, že mnoho Covid pacientov aj až do veľmi neskorého štádia choroby manažovaných len cez telefón, s liečbou, ktorá je veľmi experimentálna. Že nemáme dostupné žiadne zmysluplné doporučené postupy, ktoré by boli cielene sprostredkované kľúčovým poskytovateľom. Viem, že na Covid všeobecne nie je schválená žiadna univerzálne účinná liečba, sle to nznamená, že sme po roku stále vo vzduchoprázdne. Len keď sa pozrieme na internet, nájdeme množstvo veľmi kvalitných odporučených postupov napríklad jednotlivých amerických nemocníc, ktoré sú založené na kvalitných dôkazoch aj skúsenostiach. Mohli by sme len kopírovať, keby sme chceli. Ale my sme ako vždy sami sebou, v celej svojej nerozhodnosti a neorganizovanosti. Ignorujeme zahraničie, skúšame, experimentujeme – a nefunguje to.

(Napríklad: žiadne uznávané zahraničné odporučené postupy nedávajú pri pretrvávajúcej teplote paušálne antibiotiká, my ich dávame. Robíme rôzne experimenty a predpisujeme veľmi intuitívne, len aby sme aspoň niečo robili. Nerobíme štandardné veci a strácame pri tom čas. Pritom, ako písal nedávno dr. Visolajský, Covid sa vyhráva v prednemocničnej starostlivosti.)

Mnoho pacientov, ktorí mali ťažký priebeh Covidu, vám potvrdí, že volať preťažených záchranárov alebo skúsiť sa s Covidom objednať na rontgen pľúc je len ďalšia trauma. Nikto s vami nechce mať nič spoločné. Dokonca si môžete od záchranárov vypočuť aj to, že máte volať, až keď saturácia kyslíka v krvi klesne pod 70% (čo už je bohužiaľ nezlučiteľné so životom. Hospitalizácia a liečby kyslíkom sa odporúčajú pri poklese pod 90%). My to ale akceptujeme veľmi po slovensky – berieme to ako realitu a zmierujeme sa s tým. Ako je to doparoma možné? Je to ako efekt pomaly varenej žaby, že s akousi apatiou prijímame, že nás systém svojou nečinnosťou zabíja? Musíme sa ísť pozrieť na chvíľu do zahraničia, aby sme si vôbec uvedomili, čo sa to tu na Slovensku deje a že toto nie je norma? Ak chceme nájsť vinníka tohto celého, rozhodne by som ho nehľadala no stoličke ministra hospodárstva..

  1. Súhrn

Ak vás zaujíma, prečo máme smutné prvenstvo v úmrtiach, odpoveď asi nenájdeme v nedostatočnom trasovaní a testovaní, ak keď aj v tom je kúsok pravdy. Nejaká časť je možno v nezmyselnosti až škodlivosti plošných antigénových testov a nedostatku PCR testovania, ale všetko ostatné sú viac-menej banality. Pravda je, že porušujeme pravidlá, aby sme prežili. Aby sme ako národ mali šancu nestať sa bandou úzkostných zombie bez budúcnosti. Pandémii totiž môžeme porozumieť len vtedy, ak ju nebudeme vnímať len z epidemiologickej perspektívy, ale ako komplexný zdravotno-politicko-psychologicko-ekonomický fenomén.

Žijeme v krajine a dobe, v ktorej je životaschopným správaním starať sa hlavne sám o seba, pretože zlyhala dôvera v systém. V dnešnej dobe – keď už musím ísť na antigénový test – je oveľa adaptívnejšie sa pred testom najesť a vydenzifikovať si nos aj ústa, pretože ak mám strach o svoju prácu, to, čo pre svoje prežitie potrebujem, je negatívny test. Som si vedomá toho, že to, čo píšem, môže pre mnohých ľudí znieť ako návod na masovú neposlušnosť, ale je to jediné, čo nás môže niekam posunúť. Potrebujeme porozumieť celej pravde, nemazať si len med okolo úst. Potrebujeme vodcu, ktorému sa dá dôverovať a ktorý bude hovoriť celú pravdu, aj jej nepeknú časť. Ak sa to v čo najkratšej dobe nepodarí, Slovensko sa čoskoro ocitne v stave úplného rozkladu a sebadeštrukcie, ktorý si zatiaľ nechcem ani predstavovať.

  1. A odporúčania?

Nie som naivná, že by ktokoľvek v tejto krajine chcel rešpektovať názor mojej maličkosti. Ale od premiéra tejto krajiny by som ako občan chcela počuť jasným hlasom to, čo občas počujeme od pani prezidentky. A to je zhruba nasledovné:

„Milí ľudia, všetci v tejto krajine ste pre mňa rovnako dôležití. Je mi ľúto, že zažívate ťažké časy v súvislosti s ochorením alebo obmedzujúcimi pandemickými opatreniami. Bohužiaľ nie je čas, kedy môžeme byť spolu v kontakte ako predtým, pretože naše nekontrolované stretávanie ohrozuje určitú časť našich spoluobčanov na živote. Ale aj vy, ktorí nie ste chorobou priamo ohrození, ste dôležití, a budem sa snažiť čo najviac rešpektovať vaše potreby a nastaviť pravidlá tak, aby ste v nich s trochou snahy dokázali fungovať a prežiť do chvíle, než sa náš životný priestor stane opäť bezpečnejším. Sme vám veľmi vďační, že sa dokážete uskromniť vo svojich potrebách, aby ste pomohli ochrániť životy krehkých.

Viem, že opatrenia porušujete, pretože vám nedávajú zmysel a mnohým z vás viac škodia, než tým rizikovým prinášajú úžitok.

Poďme sa spolu napríklad zamyslieť, či je naozaj dôležité, že sa rúška majú nosiť aj vonku na prázdnej ulici. (Úplný nezmysel!) Ak by sme si pozreli štúdie, riziko nákazy na voľnom priestranstve vo vzdialenosti nad meter je v podstate nulové. Zato stretávanie je nesmierne dôležité pre vaše telesné aj duševné zdravie. Stretávajte sa vonku na voľnom priestranstve! Ak ste od seba aspoň meter a pol, ani rúško nemusíte mať.

Robme vonkajšie kultúrne a spoločenské akcie, ktoré budú dodržiavať stanovené opatrenia ohľadne počtu a vzdialenosti! Fitnes tréneri, robte športové kurzy pre verejnosť vonku, pomôžte ľuďom dostať sa do kondície, nebrať energiu a zlepšiť si náladu!

Mestá a samosprávy, pomôžte zorganizovať podujatia a stretnutia vonku, aby ľudia, ktorí sú dlho zatvorení doma, mohli stretnúť iných a neupadali do depresie! Pomôžme mladým aj starým uspokojiť potrebu kontaktu a socializácie!

Otvorme obchody, bufety a prevádzky, ktoré sú schopné dodržiavať pravidla ohľadne počtu klientov, nosenia respirátora, vetrania miestnosti a dĺžky zdržania v priestore. Rozhodne nie sú väčším zdrojom ohrozenia ako predajne potravín, trafiky či pošta.

Dotýkajme sa! Pozrime sa na výskumy, ktoré hovoria o riziku prenosu Covidu cez dotyk. Áno, nejaká miera hygieny rúk je určite dôležitá, ale slovenská úzkosť ohľadne fyzického dotyku je naozaj extrémna  a je rozhodne neúmerná jeho rizikám. Ročné skúsenosti jasne hovoria, že 99,9% prenosu Covid infekcie z človeka na človeka je cez spoločný vzduch, ktorý v konkrétnej chvíli dýchame. Vírus sa cez kožu neprenáša a iné riziko prenosu cez dotyk je veľmi nízke. Zato dotyk je pre človeka a jeho zdravie nesmierne dôležitý! Ak sa nešpárame v nose a po vysmrkaní si umyjeme ruky mydlom, nič zásadné nám nehrozí. Udržte takú mieru bezpečia, akú potrebujete, a objímajte sa vonku alebo s respirátorom, prípadne oboje spolu – ale objímte sa, ak to potrebujete. Objatie je totiž veľmi silná imunitná zbraň.

Zjednodušme opatrenia na ľahko zapamätateľné a zrozumiteľné:

  1. V miestnosti sa spolu zdržujme čo najkratšiu dobu a ak už musíme, nosme respirátory, dodržujme odstupy, často vetrajme, užívajme preventívne vitamíny dezinfikujme si dýchacie cesty.
  2. Vonku (na voľnom otvorenom priestranstve) sa pohybujme voľne bez rúšok a respirátorov, ak vieme dodržať vzdialenosť väčšiu ako 1,5 metra.
  3. Podporme ľudí, aby sa bezpečne stretávali, pohybovali, športovali a mali aspoň nejaké kultúrne a spoločenské zážitky – ideálne vonku, v bezpečnom nastavení. Inak je jasné, že to budú robiť ilegálne a všetko sa tým zásadne zhorší. Nie sme biologicky uspôsobení na samotu, nezabúdajme na to.
  4. Spravme pravidlá zrozumiteľné a spravodlivé pre všetkých, aby sme všetci mali dôvod ich dodržiavať.
  5. Ak niekomu znemožníme realizovať jeho doterajší spôsob obživy, snažme sa o štátnu kompenzáciu, alebo mu aspoň pomôžme nájsť na potrebné obdobie uspokojivú náhradu práce.
  6. Zrušme antigénové testovanie. Prínos je od začiatku oveľa nižší ako riziká a tie obrovské peniaze by sa dali určite investovať do niečoho rozumnejšieho.
  7. Začnime konečne riadiť zdravotnú starostlivosť. Miesto MOM-iek podporme vznik prednemocničných Covid centier, kde Covid pozitívni pacienti dostanú potrebnú starostlivosť. Ak začneme pacientov liečiť včas a správne, veľmi rýchlo nám klesne počet hospitalizovaných aj mŕtvych a priepustka ku slobode bude zasa o čosi bližšie.

 

Asi to nie je všetko, ale ako základ by to mohlo stačiť. Nezatvárajme ešte viac, skúsme sa bezpečne otvárať. Buďme spravodliví, rešpektujúci a vážme si sami seba a svoje potreby, pretože len tak si budeme vedieť vážiť aj druhých.

 

Teraz najčítanejšie

Lenka Bachratá

Som vzdelaním všeobecná lekárka a dlhodobo sa venujem psychosomatike, psychofyziológii a ich súvislosti so zdravím a chorobou.