Denník N

Pôrod v čase korony: zrazu všetci zmizli

Prinášame vám príbehy dvoch žien z dvoch rôznych kútov Slovenska. Obe rodili v priebehu prvých mesiacov roku 2021, obom vyšiel na príjme do pôrodnice pozitívny antigénový test, ktorý sa po výsledku PCR testu ukázal ako falošne pozitívny. Lucia rodila v malej, regionálnej nemocnici, Jana vo veľkej fakultnej nemocnici. Ich príbehy majú veľa spoločného. Vykresľujú obraz zdravotnej starostlivosti, ktorá je namiesto systematickej prípravy na pôrody v čase pandémie riadená náhodnými a nepremyslenými rozhodnutiami. Svedčia tiež o tom, že tieto rozhodnutia sú vedené nedostatkom záujmu o ženy a bábätká.

Lucia veľmi túžila po pôrode zažiť kontakt koža na kožu so svojim dieťaťom, keďže pri jej predchádzajucom-prvom pôrode jej to nebolo umožnené. Situácia v krajskej pôrodnici bola kvôli pandémii COVID-19 neúnosná, a preto si pre pôrod vybrala malú nemocnicu v neďalekom okrese, ktorá sa na svojich webových stránkach hrdila tým, že postupuje v súlade s princípmi Baby-Friendly iniciatívy. Počas príjmu na pôrodnicu spravili Lucii antigénový test, ktorý vyšiel pozitívny.

„Bolo to prekvapenie, nakoľko dva dni predtým, ako aj celé dva týždne, čo som tam chodila na poradne a testy, boli výsledky negatívne a doma som žila viac-menej v karanténe.

Lekár so sestričkou na mňa začali pozerať ako na ich ohrozenie na živote a dávali mi to patrične najavo. Rozprávali o ukončení pôrodu cisárskym rezom a iných strašiakoch, ktoré mi na pokoji nepridávali. Dostala som ešte jedno rúško na to svoje. Prezliekli ma do košieľky, z ktorej mi trčalo nahé pozadie a presunuli ma na samostatný pôrodný box.“

Jana si pre svoj pôrod vybrala veľkú, fakultnú nemocnicu, ktorá ponúkala možnosť zazmluvniť si pôrodníka, čo Jana využila. Na príjme jej spravili antigénový aj PCR test.

„Kým som ležala na CTG monitore, sestrička mi oznámila, že mám pozitívny antigénový test. V tom momente všetok personál zmizol a ja som iba stihla zakričať, aby mi priniesli misku na zvratky. Po desiatich minútach prišiel ku mne pôrodník v „skafandri“ a dal mi respirátor FFP3 a chirurgické rúško. Toto kombo som mala na tvári potom nonstop. Samozrejme, zvracať s dvomi rúškami sa fakt nedá. Vtedy som vlastne videla svojho muža naposledy – nedovolili mu byť pri pôrode. On sa dal ešte v ten deň otestovať antigénovým testom, ktorý bol negatívny. Podotýkam, že obaja sme boli striktne doma od decembra, neprijímali sme návštevy, ani rodinu. Opúšťanie domu bolo len v rámci zaistenia potravín mužom a mojich kontrol pred pôrodom na klinike.“

Nemocnice zlyhávajú v starostlivosti o ženy s ochorením COVID-19

Svetová zdravotnícka organizácia zdôrazňuje, že aj ženy s pozitívnym testom na ochorenie COVID-19 majú naďalej právo na adekvátnu a bezpečnú zdravotnú starostlivosť a pozitívnu pôrodnú skúsenosť, ktorá zahŕňa:

  • Rešpektujúcu a dôstojnú starostlivosť

  • Prítomnosť sprevádzajúcej osoby počas pôrodu podľa výberu ženy

  • Zrozumiteľnú komunikáciu zo strany zdravotníckeho personálu

  • Adekvátne prostriedky na tíšenie bolesti

  • Možnosť voľne sa pohybovať a slobodne si zvoliť polohu počas pôrodu

V príbehoch Lucie a Jany nájdeme porušenie všetkých týchto bodov. Nemohli mať pri pôrode sprevádzajúcu osobu, nemohli si slobodne zvoliť polohu pri pôrode, komunikácia zo strany zdravotníckeho personálu nebola vždy dostatočná a v prípade Lucie neboli vytvorené na pôrod ani dôstojné podmienky.

Lucia opísala podmienky v akých rodila nasledovne:

„Prosila som o fitloptu, ale sestrička ma dala ležať a napojila na monitor. Čakala som, že takto budem nanajvýš 30 minút.

Spoliehala som sa na ukľudňujúce prostriedky, ktoré pôrodnica na svojej webovej stránke ponúka. Sama som si doniesla olej na aromaterapiu, posťahovala hudbu do slúchatiek a tešila sa na horúce sprchy. Namiesto toho som stále bola napojená poležiačky na monitor už dlhšie než hodinu. Na monitore som bola až do konca pôrodu (dve a pol hodiny).

Pýtala som sa chodiť, keďže v tom strese som sa nevedela uvoľniť, aby kontrakcie a otváranie pekne pokračovalo.

Prosila som ich opakovane, nech ma nechajú chodiť. Tak ma sestrička postavila k posteli, odkiaľ som mohla prejsť asi meter. Takže moje predýchavanie bolo v stoji na mieste, kde som sa opierala o posteľ pri silných bolestiach a celé pozadie som mala odhalené. Prosila som o vodu. Prosila som, nech sa môžem ísť vycikať. Doniesli mi misku, do ktorej som pokrčila kolená. Stála som na ocikanej jednorázovej podložke bosá so stekajúcou krvou na nohách v najsilnejších kontrakciách takmer dve hodiny. Keď opäť prišiel lekár, začínala som rodiť. Na tie dve rúška mi ešte od brady dole prehodili plachtu, aby som ich náhodou nenakazila.“

Jana vo svojom príbehu vysoko oceňovala trpezlivosť a povzbudzovanie zo strany personálu. Samotný pôrod opisuje ako náročný a komplikovaný. Porodila s pomocou vákuumextraktora a s veľkým nástrihom hrádze. Ošetrenie jej poranení bolo časovo náročné a vyžadovalo si, aby dlhšiu dobu zotrvala na pôrodnej posteli.

„Okrem toho, že pôrodná posteľ bola koza, ktorá sa nedala polohovať a bola extrémne nepohodlná, tak aj ostatný personál postupne zisťoval, že im chýbajú určité nástroje na zašitie pôrodných poranení, ktoré boli značné. Chýbali im úplne esenciálne veci – svetlo a tampóny na odsávanie krvi. Svetlo museli priniesť z operačnej sály, aby doktor videl, čo vlastne má zašiť. Počas hodinového šitia som mala syna pri sebe, čo mi pomáhalo prekonávať bolesť. Strata krvi bola veľká, no transfúzia nebola potrebná. Po celom pôrode ma pôrodník doslova preniesol na lôžko, ktoré bolo na druhej strane miestnosti.“

Lucia porodila bez poranení a nevedela sa dočkať, kedy bude môcť držať svoje dieťa v náruči v kontakte koža na kožu. To bol aj dôvod, pre ktorý si vybrala túto konkrétnu nemocnicu.

„Akonáhle sa narodilo, sestrička z novorodeneckého, ktorá sa celý čas pôrodu prizerala zo stoličky, zobrala moje dieťa na ruky a povedala, že ho hneď donesie. Prvý pohľad teda patril sestričke.

Brala som to pod tým vplyvom hormónov tak, že ho odváži a zmeria a nahé mi ho položí na brucho. Veď predsa bonding je súčasťou pôrodného procesu. Ako ubiehali minúty, zdalo sa mi to večnosť, som pochopila, že ho umývajú, balia a prišla mi taká malá gučka, z ktorej trčala len hlava. To, že mi ho položili plačúce k bradavke, to nie je žiadny bonding. Že dieťa mohlo byť dve hodiny na sále so mnou, bolo krásne, avšak nemohla som sa ho ani dotknúť. Videla som len malinké dve oči a bucľaté líčka.“

COVID-19 nie je dôvod na oddelenie dieťaťa od matky

Svetová zdravotnícka organizácia upozorňuje, že ochorenie COVID-19 nie je dôvod na rutinné oddeľovanie novorodencov od matiek. Práve naopak, považuje ho za škodlivé. Takýto postup spôsobuje dieťaťu veľký stres, je bariérou v dojčení. Nijako nechráni dieťa pred možnosťou nákazy zo strany zdravotníckeho personálu alebo od iných členov domácnosti po príchode domov. Naopak, poškodzuje dojčenie a oberá dieťa o ochranu prostredníctvom dojčenia nielen pred ochorením na COVID-19, ale aj inými ochoreniami, ktoré môžu mať v prípade novorodencov veľmi závažný priebeh.

Podľa odborných usmernení platných na Slovensku by nemalo k takémuto oddeleniu v nemocniciach dochádzať, ak si to matka vyslovene neželá. Túto prax odsúdil aj minister zdravotníctva Marek Krajčí, no stále v Ženských kruhoch dostávame od žien svedectvá o tom, ako boli od svojich detí oddelené. A to napriek tomu, že veľmi jasne vyjadrili svoj nesúhlas.

Lucia a Jana nemali žiadne príznaky ochorenia COVID-19. Pri príjme mali pozitívny výsledok antigénového testu, takže zdravotnícky personál ku nim automaticky pristupoval, ako keby boli choré. Do nemocnice prišli obe s rozbehnutým pôrodom a potrebovali špecializovanú gynekologicko-pôrodnícku starostlivosť. Po pôrode k obom pristupovali, ako keby vyžadovali v prvom rade starostlivosť pre ľudí s ťažkým priebehom ochorenia COVID-19.

Personál z novorodeneckého oddelenia navrhol Jane, aby bola hospitalizovaná na covidovom oddelení, zatiaľ čo o dieťa sa postarajú oni. Takýto návrh Jana rázne odmietla a zostala hospitalizovaná na izbe, kde rodila.

„Počas celého pobytu v nemocnici mne aj synovi bola poskytnutá minimálna starostlivosť. Chodili len nutné kontroly. Ja, ako prvorodička, som čakala väčšiu pomoc, najmä po takom ťažkom pôrode. O laktačnom poradenstve, poradenstve v starostlivosti o novorodenca nemôže byť ani reč. Z oddelenia, kde som ležala, som len dostala telefónne číslo, ak by som niečo potrebovala.“

Luciu bez opýtania rovno hospitalizovali na covidové oddelenie, zatiaľ čo jej zdravá dcérka ležala na inom poschodí v inkubátore.

„Na oddelení covid to bolo utrpenie. Mala som síce samostatnú izbu, no sprchy a toalety boli na chodbe. Z vedľajšej izby sa ozýval hlasný nádych a hlasný bolestivý výdych pacienta napojeného na kyslíkový prístroj. Obdivujem, ako mohol dva dni stonať v intenzite, ako ja pri troch zatlačeniach vypudzovania bábätka.

Samozrejme som nezaspala a čakala, že mi niekto príde povedať, čo je s malou. Že mi niekto príde spraviť PCR test. Že niekto príde z gynekológie. Nikto neprišiel. Nikto nevolal. Ochotné sestričky z covid oddelenia zavolali na detské oddelenie, odkiaľ som sa dozvedela chabé informácie.

Až okolo obeda prišla doktorka z gynekológie, môj jediný styčný dôstojník z horných poschodí. Myslím, že jediná mi dávala korektné informácie. Lebo stále sa všetko menilo. Po PCR teste som mala dovolené ísť k malej. Spravili ho až poobede, aj to na moje naliehanie. Dovtedy som len plakala a premýšľala o tom, ako sa má to moje zdravé dieťa v inkubátore bezo mňa. Aký stres je to pre ňu, keď ma tam zrazu nemá a je tam úplne sama.“

COVID-19 nesmie byť stigma

Po tom, ako Lucii aj Jane vyšiel PCR test negatívny, obe zhodne opisujú, že zdravotná starostlivosť o ne aj o ich deti sa zrazu zlepšila. Lucia po tomto zážitku odišla z nemocnice skôr na vlastnú žiadosť. Janu, ktorej zdravotný stav po pôrode nebol podľa jej slov ideálny a uvítala by štandardnú dĺžku hospitalizácie (na Slovensku je to tri až štyri dni) prepustili po 45 hodinách. Veľmi negatívne vnímala to, že ťarcha dôležitých novorodeneckých vyšetrení a zápis na matriku boli ponechané na nej, hoci tieto úkony bežne zabezpečuje nemocnica.

Hoci negatívny výsledok PCR testu zbavil Luciu a Janu stigmy „rodička s covidom“,  nie je to happy-end. Ich príbehy ukazujú, že ani po roku pandémie COVID-19 nie sú mnohé slovenské nemocnice pripravené poskytovať tehotným a rodiacim ženám s týmto ochorením adekvátnu, bezpečnú a rešpektujúcu zdravotnú starostlivosť.

Jana a Lucia sú dve ženy, ktoré sa navzájom nepoznajú, no svoje príbehy končia podobným posolstvom:

 „Týmto príbehom by som chcela poukázať na totálnu nepripravenosť nemocnice a personálu v prípade suspektnej rodičky. Zdravotná starostlivosť by mala byť podaná rovnako pre všetkých.“  (Jana)

„Aj teraz po čase, keď to píšem, tlačia sa mi slzy do očí. Nikdy by som nečakala takýto hrozný zážitok, hoci som o nich už čítala. Viem však aj to, že som sa snažila nájsť dostatok síl na to, aby som to prežila, no pre niekoho, kto nemal dosť podpory, by to mohla byť “krásna” depresia.

Verím, že nemocnica prehodnotí svoje postupy a nájde priestory aspoň do vykonania PCR testov, a deti s matkami izolujú samostatne. Že zhodnotí rýchlejšie prepúšťanie do domácej starostlivosti. Že bude dodržiavať parametre uvedené na vlastnej stránke a nestanú sa len propagačným materiálom. Že podnieti svojich lekárov k primeranému prístupu ku covid pacientkám. Rodiace matky sú veľmi citlivé a potrebujú hlavne láskavé prostredie, aj keď sa niekde nakazili akýmkoľvek vírusom.“ (Lucia)

Celé príbehy Jany a Lucie si môžete prečítať na webovej stránke Ženských kruhov:
Príbeh Jany
Príbeh Lucie

Blog spracovali: Miroslava Rašmanová a Zuzana Krišková

Teraz najčítanejšie

Ženské kruhy

Ženské kruhy sú mimovládna organizácia prinášajúca komplexný pohľad na tehotenstvo, pôrod a materstvo. Kladie si za cieľ zmeniť súčasný stav starostlivosti poskytovanej ženám v tehotenstve, pri pôrode a v šestonedelí tak, aby rešpekt, dôstojnosť a slobodná voľba žien boli samozrejmosťou. Šíri informácie o ľudských právach žien a dobrej praxi pri pôrode. Vykonáva komunitné, advokačné a výskumné aktivity. Web: www.zenskekruhy.sk