Island ma očaril. Kúsok z neho môžeme preniesť aj na Slovensko

Dovolenku na Islande sme plánovali dlhšie, napokon sme sa na sopečný ostrov dostali v apríli 2019. S manželkou a blízkymi priateľmi sme tam strávili desať plných dní, počas ktorých sme ostrov stihli prejsť prakticky celý dookola.

Island vytvorili dve litosferické dosky, ktoré sa rozťahujú. V tektonickom zlome je nahromadené obrovské množstvo energie, tavia sa tu horniny a magmatická činnosť ich dostáva na povrch. Tým ostrov ako taký vznikol. Jeho stred je divoká pustatina – sopečná krajina, kam sa dá dostať len na extrémnych terénnych autách alebo vrtuľníkoch, aj to iba v letných mesiacoch.

Našu cestu sme odštartovali z hlavného mesta Reykjavík na juhozápade krajiny, kde žije väčšina obyvateľstva. Putovali sme cez západné a východné fjordy, zastavili sme sa pri známom ľadovci Vatnajökull, nachádzajúcom sa neďaleko oblasti, kde je aj sopka Katla, pri ktorej sme v rámci expedície navštívili ľadovú jaskyňu. Katla vybuchuje v priemere každých 50 rokov, no aktuálne už 102 rokov „mlčí“. Keď pred vyše storočím vybuchla naposledy, predĺžila južné pobrežie Islandu o päť kilometrov. Vznikli tak známe pláže s tmavým pobrežím pripomínajúcim mesačnú krajinu.

Bolo to však nič oproti obrovskej erupcii sopky Laki z roku 1783, ktorá trvala osem mesiacov. Spôsobila kyslé dažde a znečistila ovzdušie natoľko, že do roka zomrela pätina obyvateľov Islandu a vyše polovica všetkého dobytka. Suchý dym, ktorý sa z Islandu dostal až do kontinentálnej Európy, spôsobil respiračné ťažkosti a ďalšie zdravotné problémy miliónom ľudí.

Cedule v oknách na znak bezpečia

Islanďania sú na výbuchy sopiek pripravení. Primárny problém menších erupcií je, že sa pri nich nárazovo roztopí veľa vody z ľadu, ktorý sopky pokrýva. Tá dokáže zaplaviť najbližšie sídla do 20 minút.

Preto majú Islanďania vybudovaný špeciálny únikový systém. Každý dom má veľkú oranžovú ceduľu, ktorú musia dať do okna príbytku, keď sa ohlási výbuch – na znak toho, že opustili obydlie a sú v bezpečí. Kde záchranári ceduľu nevidia, tam zasahujú a kontrolujú domy, či v nich niekto neostal.

To je odvrátená strana prírodného živlu. Ale poloha vo vulkanicky aktívnej oblasti prináša krajine aj množstvo pozitív. Ľadovce, gejzíry a termálne bazény urobili z Islandu jednu z najvyhľadávanejších turistických destinácií. Mimochodom, väčšinu dopravných nehôd tu spôsobujú práve návštevníci zo zahraničia, ktorí sa dostatočne nevenujú riadeniu, uchvátení napríklad výhľadom na nočnú polárnu žiaru či iné pozoruhodnosti v okolí…

Vulkanizmus, ktorý je pre ostrov príznačný, so sebou prináša bohaté zdroje geotermálnej energie, ktoré Island využíva naplno. Vďaka tomu dnes prakticky všetko teplo v krajine a veľký podiel elektriny pochádza z energie zo zeme – obnoviteľného zdroja, ktorý nezaťažuje životné prostredie.

Šesť geotermálnych elektrární na ostrove

Fascinujúca bola pre mňa návšteva najväčšej geotermálnej elektrárne s názvom, z ktorého sa vám zapletie jazyk – Hellisheiði. Nachádza sa neďaleko Reykjavíku a jej inštalovaná kapacita je 303 megawattov. Hellisheiði je okrem iného dobrým argumentom pre tých, ktorí vravia, že energetický potenciál geotermu sa nedokáže vyrovnať výrobe elektriny z „tradičných“ zdrojov – výkon Elektrárne Nováky, kde sa však spaľujú tony uhlia, je 266 MWe.

V Hellisheiði, ktorá je jednou zo šietich geotermálnych elektrární na Islande, pracujú s horúcou parou s teplotou vyše 200 stupňov Celzia. Obrovské turbíny s výkonom okolo 40 megawattov premieňajú prírodné bohatstvo ukryté pod zemou na elektrinu a zostatkové teplo z výroby sa využíva na vykurovanie.

Mali sme možnosť absolvovať prehliadku elektrárne a musím povedať, že je to skvost modernej technológie (pozrite si video). Všetko obsluhovali dohromady štyria ľudia, z toho dvaja sa venovali našej skupine turistov. Komplex totiž funguje plne automatizovane a prevádzka je celoročne takmer sebestačná. Z Hellisheiði sa zásobuje teplom celý Reykjavík. V hlavnom meste majú zároveň obrovský zásobník horúcej vody ako zálohu, keby bola elektráreň z nejakého dôvodu mimo prevádzky.

Podobných geotermálnych zariadení je na Islande niekoľko, pretože geotermálna energia je tu prítomná vo vysokej miere a v neveľkých hĺbkach, takže na jej čerpanie netreba robiť hlboké vrty. Svoje prírodné bohatstvo sa Islanďania naučili využívať maximálne – horúcou vodou z hlbín zeme vykurujú školy, škôlky, nemocnice a vlastne všetky budovy.

Geotermálnym teplom roztápajú vďaka vybudovanému potrubnému systému dokonca cesty a chodníky. Vďaka podzemným zdrojom tepla pestujú rastliny v skleníkoch, založili desiatky fariem na chov rýb, vytvorili viac ako 150 rekreačných rezortov, dokonca majú reštauráciu, kde sa varí „na geotermálnej energii“ či výrobcov špeciálnej geotermálnej soli.

Od vynaliezavého farmára až k svetovému unikátu

Legenda hovorí, že to bol miestny farmár, kto ako prvý v roku 1908 dokázal vykurovať svoj dom geotermálnou energiou, keď z prameňa vzdialeného asi 500 metrov priviedol vodu potrubím. K zásadnejšiemu zapojeniu geotermu však primäla Island najmä ropná kríza v 70. rokoch. Dovtedy bol podiel geotermálnej energie na produkcii tepla pre centrálne zásobovanie na úrovni 43 percent a v tom čase skokovo vzrástol až na 90 percent.

Krajina bola dovtedy závislá od drahého dovozu fosílnych palív zo zahraničia. Rozvoj umožnil aj nástup modernejších technológií, ktoré dovolili čerpať geotermálne zdroje aj v odľahlejších územiach.

Islandská vláda zároveň vytvorila takzvaný geotermálny fond, z ktorého financovala prieskum nových území a investorom, ktorí pri hľadaní geotermálnej energie neuspeli, preplatila náklady. Obyvateľov zároveň motivovali, aby sa pripojili k sieti a nepokračovali v kúrení uhlím.

V prípade výroby elektriny pochádza dnes na Islande 30 percent z jej celkovej produkcie z geotermálnych zdrojov – žiadna iná krajina na svete sa k takémuto podielu ani nepribližuje.  Viac ako dve tretiny vyrobenej elektriny zužitkujú hlinikárne. Tie  prevádzkujú najmä zahraničné spoločnosti, ktoré pritiahli bezkonkurenčne lacné ceny energií.

Príležitosť aj pre Slovensko

Zapojenie vlastných energetických zdrojov dostalo ostrov na úplne iný level. Z relatívne chudobnej krajiny je aj vďaka tomu dnes prosperujúci štát, kde sa rapídne zvýšila životná úroveň.

Island sa stal veľkou inšpiráciou efektívneho využitia geotermálnych zdrojov aj pre iné krajiny. Pochopiteľne, takmer máloktorá oblasť na svete má také ideálne prírodné podmienky, na druhej strane ale platí, že geotermálnu energiu možno čerpať na celej planéte. Vrátane Slovenska.

Na rovinu si treba priznať, že nikdy nebudeme druhým Islandom, no naša krajina patrí k tým, ktoré majú nadpriemerné podmienky – máme pomerne vysoký teplotný gradient na úrovni 38 stupňov Celzia. Presne o toľko u nás stúpa teplota v hĺbke zeme s každým kilometrom. Celosvetový priemer je pritom iba 25 –30 stupňov. V praxi to znamená, že na to, aby sme sa dostali k vode s dostatočnou teplotou na výrobu elektriny, takisto nemusíme vŕtať veľmi hlboko. Využiť môžeme  vrty s hĺbkou 3 – 4 kilometre, podobne ako na Islande (v našom prípade však nie s priamým použitím horúcej pary, ale nasadením geotermálnej vody v tzv. ORC cykle, kde zohrieva pracovnú kvapalinu, vďaka čomu postačuje aj nižšia teplota vody).

Aj preto už u nás bolo v minulosti vytypovaných až 27 perspektívnych oblastí na využitie geotermálnych zdrojov. V niektorých z nich dokonca gradient dosahuje 45 stupňov. Všade v nich možno čerpať energiu zo zeme. Zatiaľ ale máme len štyri lokality, kde sa to v malom podarilo pre energetické účely, konkrétne pre dodávku tepla do systémov centrálnej zásoby tepla – Sereď, Veľký Meder, Šaľa a Galanta. Len pre zaujímavosť, napríklad vo Veľkom Mederi z geotermu vykurujú až 1 200 bytov.

Momentálne s kolegami pracujeme na tom, aby sme tento dostupný obnoviteľný zdroj využívali na Slovensku vo väčšej miere a okrem tepla z neho vyrábali aj elektrinu. Naše dva projekty geotermálnych elektrární – pri Žiari nad Hronom a pri Prešove – by mali elektrinou a teplom zásobovať desiatky tisíc domácností.

Porovnávať s Islandom sa síce nemôžeme, no inšpiráciou nám môžu byť okolité krajiny ako Maďarsko či Chorvátsko, kde v ostatných rokoch už takisto otvorili prvé geotermálne elektrárne. Verím, že ich onedlho budeme nasledovať aj pod Tatrami.