Karol uhol pohľadu

Uhol pohľadu je slovné spojenie, ktorým označujeme perspektívu, z akej sa niekto na niečo pozerá. Je to stanovisko, zorný uhol.

A tak sa mal volať tento článok, ale potom mi napadlo, že je to vlastne zároveň plnohodnotná veta: Uhol pohľadu.

Karol uhol pohľadu.

Žobrácke dieťa sa naňho prosebne dívalo, ale Karol uhol pohľadu a zahľadel sa ponad chlapcovu hlavu na malebné, životom kypiace mesto.

Možností je milión, strávila som tým celý víkend. A nasmiala som sa! Samozrejme, základ je ten minimalizmus so zamlčaným podmetom, to sa nemení.

Mohol by niekto založiť literárnu súťaž, ktorá by sa volala Uhol pohľadu a mala by dve kategórie podľa tých dvoch významov. Prvá by možno bola skôr úvahovejšia či esejistická, o zorných uhloch, druhá by bola dejová, poviedková, autori by do svojich textov museli v nejakej chvíli zakomponovať uhol pohľadu, ako prísudok a predmet.

Neviem, kto by mal sedieť v porote, aby to korešpondovalo s názvom súťaže.

Možno slepci.

Príspevky by sa im predčítali.

The point of view of ear.

To je strašne META!

Všetci francúzski spisovatelia

V tomto článku by som sa chcela obtrieť o niektoré novely Francoisa Mauriaca.

Francoisa Mauriaca si mýlim s Andrém Mauroisom, a navyše si stále myslím, že tento Mauriac / Maurois mal brata, ktorý sa tiež venoval literatúre, čo si očividne pletiem s bratmi Goncourtovcami. Pritom to dokonale dáva zmysel, pretože Maurois napísal Dejiny Anglicka a Dejiny Francúzska, takže jedno mohol napísať jeden brat a druhé druhý.

Slovom, matematicky je to pomerne logická mýlka.

Dodnes si pamätám, ako starší brat v Dejinách Anglicka píše, že v stredoveku, vzhľadom na vtedajšie obmedzené logistické a navigačné možnosti, sa nepriateľské vojská niekedy dlho hľadali, dlho sa plahočili rozmočenými škótskymi pastvinami, hltajúc posledné zásoby, takže keď konečne natrafili na protivníka, boli už všetci veľmi hladní a uzimení a hlavne chceli ísť domov.

Lenže kde to je – doma?!

Severoseverovýchod, a za dubom chvíľu rovnoooo.

Vyzliekanie z detských šiat

Mauriacove novely som našla v knižnej búdke. To mi pripadá ako ideálny, demokratický spôsob výberu, keď ide o to, čo si vezmete na čítanie. Nenecháte sa ovplyvniť reklamou, odporúčaním knižných bulimičiek, napokon tiež často platených, nedáte ani na kamarátov, ktorí možno majú dobré srdce, ale nie vkus, a nepodľahnete ani trendom vo svojej svetonázorovej bubline. Vezmete, čo búdka dá.

Minule dala búdka Šoltésovú a neviem, či by sme ju nemali vypustiť z čítaniek a učebníc, alebo k nej aspoň pripísať, že sa snažila, ale nie vždy to vyšlo.

Vajanského už sme nazreli kritickým okom. Nazreli sme aj Šoltésovú?

To bolo len tak pomimo.

Tento článok si píšem pre radosť.

Od radosti ani nespím.

A to je vlastne dobrý mostík – lebo najprv som si hovorila, že o Mauriacovi písať nebudem, je to síce pekné, ale netreba o všetkom – ale potom som v noci bdela, hľadela na tiché stromy za oknom, na vrcholce ožiarené lunou, hlavou mi bežalo tisíc vecí a zrazu som si spomenula na jednu vetu z toho Mauriaca:

Šťava z morky sa jej leskla na tenkých perách ligotom jedinej dovolenej rozkoše.

A napadlo mi – ale áno, už len táto veta za to stojí.

Túto jednu novelu tvoria spomienky na dozrievanie, na vyzliekanie z detských šiat, na prvú lásku k samopašnej sesternici. Chlapca vychovávajú samé ženy, a všetky veľmi zbožné; pri večeri sedáva aj rádová sestra Marie-Henriette, a ten komentár prichádza celkom nečakane.

Myslela som, že je Mauriac nudnejší. Ale, ó bože, má ten vášne aj vtipu.

Stále si to po sebe prechádzam a pozerám, či som nenapísala Maurois namiesto Mauriac, a potom sa občas zmätiem a rozmýšľam, či to je Mauriac alebo Maurois.

Našla som jednu ich spoločnú fotku. Vyzerajú, ako keby im niekto povedal, pozor, teraz vás vyfotím, tvárte sa ako významní spisovatelia. A Maurois sa do toho fakt položil.

Zavesím na záver.

Púšť lásky

Možno to poznáš, to snívanie s otvorenými očami, navonok vyzeráš úplne normálne, ale žiješ dvojaký život, v mysli neustále spriadaš scenáre, v ktorých si hlavným hrdinom, v ktorých všetko ide podľa tvojich predstáv, a občas sú to strašné veci, ľudia umierajú a ty plačeš, alebo ty umieraš a plačú ostatní, a občas drámy o láske, alebo jedna scéna stále dokola, rozobraná do podrobností, kde sa napĺňajú tvoje najtajnejšie túžby, kde zaznievajú všetky dôkladne pripravené, vtipné aj romantické repliky.

Dá sa to robiť aj za chôdze, ba aj popri práci, aj keď ideálny je asi gauč.

Čítala som kedysi článok, kde ktosi tvrdil, že nám to pomáha, je to dobré. Ak snívame o realistických veciach, vizualizujeme si samých seba v úspešnej situácii, môže nás to kopnúť smerom k cieľu. Myslím, že to bol dokonca psychológ. Niet väčšej chujoviny.

Aj doktor Courrège takto sníva, a presníva celý život, a tie pasáže sa mi možno páčili najviac z celej novely – a možno nie, lebo keď vidím iné pasáže, zas si poviem, omg, toto je naj.

Lebo nemenej skvostné je trebárs toto:

Pozrel hore, zahľadel sa na svoju rozhlodanú mladosť v zrkadlách, videl klíčiť znaky vetchosti: čas, keď nás milujú, už pominul; nastáva čas milovať, ak sme toho hodni.

To je doktorov syn Raymond, má čosi cez tridsať, sedí v bare, ktorý sa pomaly zapĺňa, niekto clivo brnká na mandolínu. Raymond sem prišiel s divokým srdcom, s túžbou po pomste, a odíde – za záhadných okolností! Tak mi to napadlo. Neviem prečo. Nie je to pravda.

Ale je tu osudová žena a minulosť plná tajomstiev.

Ak sme rozmýšľali nad kvalitnou literatúrou, ktorá by sa zároveň dala čítať, nad prózou, v ktorej by sa pútavý dej spájal s vysoko kultivovaným autorským prejavom, potom je to predsa Mauriac, už dávno nám ukázal, ako sa to robí.

Nehovorím celkom to, čo by som chcela.

To, čo ma snáď najväčšmi na tomto čítaní uchvacovalo, bola neuveriteľná psychologická prepracovanosť postáv. Ja viem, že tým sa pýši mnoho autorov, to sa bežne píše do recenzií aj na záložky, ale Mauriac je úplne iný level. A nie sú to, samozrejme, len postavy, ale aj vzťahy medzi nimi, ich najjemnejšia dynamika.

K tomu treba prirátať akýsi smutný realizmus. Nesmierne pekná je scéna, kde Raymond s otcom vycítia, že ich spája túžba po tej istej žene, to je Raymond ešte len chlapec, idú sa tuším po večeri prejsť do záhrady, začnú o nej, ale vlastne sa takmer okamžite nezhodnú, vidia ju každý úplne inak –  a tak čosi, čo ich nečakane priviedlo k sebe, ich vzápätí o to hlbšie rozdelí.

Moje slová sú nedostatočné.

Ale srdce mi kypí!

Úplne chápem, že Mauriac písal v rámci nejakého historického obdobia, kedy prevládal záujem o nejaký pohľad na človeka a bla bla bla, a že bolo prirodzené, ak sme sa (veď aj vďaka nemu) prepracovali k introspekciám a egocentrickejšie zameranému rozprávaniu, nesnažím sa vrátiť čas, iba mi napadalo, aké je to ohromné a že by sme si túto schopnosť mali pestovať, mali by sme chcieť chápať, že toho je veľa v každom človeku, že jeho vnútorný svet je nám skrytý, mali by sme vedieť, že sú iné svety než ten náš, a rovnako hlboké, ba že je celá paleta takých svetov.

No možno najmä to – že nikto nie je placka.

A tušiť aj za jednoduchou fasádou komplexný labyrint.

Mám pocit, že si málo berieme z literatúry. Alebo aspoň – ešte celkom veľa ľudí číta, nie? Dobré knihy nás hádam učia chápať a učia nás vnímavosti. Ale nesmieme byť chápaví a vnímaví iba voči vymysleným postavám.

Niekdajší mládenec

Posledná novela v zbierke sa volá takto. Niekdajší mládenec. Je to zvláštne rozprávanie, ktoré mi niečím dokola pripomína Gombrowiczov dobrodružný román Posedlí. To je kniha, za ktorú sa Gombrowicz veľmi hanbil, a mne sa veľmi páči. Porovnanie by z literárno-vedeckého hľadiska asi bolo absurdné. Možno sa mi spájajú len skrze tú dobrodružnosť.

A skrze dôraz na atmosféru.

U Mauriaca je to trochu netradičné prostredie, alebo teda, väčšina z nás si asi pod francúzskym vidiekom predstaví niečo iné než hmlu, piesok a borovice. Takýto trojobal v našich predstavách znamená Záhorie. To sú moje mladé letá. Branné cvičenia, hod granátom. A ten piesok, ktorý mi nepripadal zvláštny, a dnes mi pripadá. A borovice sú krásne dámy, ktoré treba pozdraviť, keď ideme okolo.

Okrem borovíc tu vystupujú ešte jelše, a mihne sa tu rozkošná veta – prečo ich nevolať lejše, ako im vravia v tunajšom kraji?

LEJŠE. Úplne super.

Hľadala som francúzsky originál, ale nenašla som. To je asi dobre. Lejše nič neprekoná.

Tento chotár sa mi teda páčil, tiež taký nosím v srdci, v každom prípade predošlé dve novely tiež prinášajú dostatok dôkazov o tom, že Mauriac nie je len výnimočný psychológ, ale aj zručný krajinkár. A to bez toho, aby sa zvlášť snažil. Sugestívne popisy letných horúčav, nehybný vzduch nad pokosenou lúkou či osy na prezretých broskyniach, to všetko organicky vrastá do deja či vyrastá z neho.

Záverom

Koník mojej imaginácie cválal v tomto článku slobodne, iba výnimočne urobil ústupok konvenciám, a tak neviem, čo si z toho vezmete.

Na začiatku bola tá veta, kde sa tenké pery rádovej sestry lesknú jedinou dovolenou šťavou, ale sú určite dôležitejšie veci. Napríklad uhol pohľadu. Vžívať sa do iných.

Asi si myslím, že so skutočným pochopením prichádza nejaká láskavosť.

Ale ja som idealista.

Simon kladie otázku do ticha: Čo pre vás znamená čistota?

To by práve pekne znelo povedané nahlas.