Denník N

Dva dni a tri mesiace do štyroch rokov

Radostné strasti, hra na výdrž nervov a dlhé zaujímavé a prekvapivé rokovania s malou škôlkárkou. A ďalšie zážitky z houmofisu oproti detskej izbe.

Po dlhom čase sa pokúsim nadpojiť sa na moje náhodné zblúdilé myšlienkové pochody ktoré chcú byť inšpirované krásnymi momentmi zo života rodiča. Krásnymi momentmi, ktoré si chceme pamätať, lenže mozog trpiaci spánkovou depriváciou si nezapamätá ani to či som zapol práčku, alebo som ju mal zapnúť už včera. A tak občas podvádzam a namiesto toho, aby som dcére aktívne pomáhal so skladaním lega, niečo si občas šťukám do telefónu. Lenže nie, neskrólujem fejbuky, ani nečetujem, ale píšem si, aby som nezabudol. Diagnóza? Možno. Ale to máme asi v rodine. A nie, nerobím to každý deň, viac ma baví to lego.

Určite už tušíte, čo ma sa zomlelo. Tatík počas pandémie trávi viac času doma, škôlka bola dva mesiace zatvorená a tak sú zážitky intenzívnejšie. Ale hneď na úvod chcem povedať, že by som nič nemenil. Ako hovorí môj dobrý známy, všetko je ako má byť. Len sa na to treba správne pozrieť. A či sa nesťažujú mnohí úspešní a bohatí, že keby len v minulosti trávili viac času s deťmi, boli by najšťastnejší na svete? OK, trochu sa nám to zhustilo, keďže do rodinky pribudol malý braček, ktorý sa tak teší že je s nami, že ani zaspať nevie. No a keďže máme „súčasnú situáciu“, tak máme koncentrovanejšiu dávku rodinného šťastia. Ja mám na starosti Veľkú sestru (a prácu a dom), žena najnovší prírastok (a kuchyňu a domácnosť). No jo, rodičovstvo je šport. Ale šport je zdravý že?

O čom vlastne písať? O tom ako je dieťa šikovnejšie, papuľnatejšie, v istých situáciách odzbrojujúco úprimné a s toľkou energiou, ktorú ja nedám dokopy ani za týždeň? Ale veď to má každý. Iné som chcel. A napadlo ma to vtedy, keď som schuti písal reakciu na jeden zo zdieľaných generických príspevkov o tom ako bolo v minulosti všetko lepšie a správne, veď na tom sa každý zhodne a čím viac zdieľaní a interakcií tým lepšie pre akcionárov uja cukerberga. Bolo to o tom ako v minulosti dostávali deti poza uši, po riti a vlastne bitka bola univerzálnym liekom na množstvo nezbedností, ktoré ratolesti vyparatili. A to bolo samozrejme to správne, lebo „aspoň sa naučili“, „veď si zaslúžili“ a „si zapamätajú“. A deti údajne aj tak vedeli, že ich rodičia majú radi. Lebo ich bijú. A dnešné deti môžu všetko, lebo im rodičia  všetko dovolia a vôbec ich nebijú a čo z nich takto bude. A svet sa rúti do záhuby… však to poznáte.

Spomenul som si, koľko krát (našťastie nie až tak veľa) som sa aj ja vytočil do biela a už som naozaj nevedel, že čo a tak bolo po riti. A potom, keď slečna už spala, strašne som si to vyčítal. Uvedomil som si totiž, že je to moje zlyhanie. Jasné, som silnejší, tak dokážem dieťa silou zastaviť či zastrašiť. A to je umenie? Áno, deti sú niekedy svojím spôsobom kruté. Sú unavené a potrebujú sa ešte riadne vyblázniť a nevedia sa zastaviť. A rodič je unavený, s vidinou nejakého oddychu na horizonte keď dieťa konečne zaspí v postieľke zrazu vidí, ako sa tie plány narúšajú. Lenže časom sa to človek naučí zvládať. Už len to, že sa nevytočí a začne prípadne v kľude a potichu čítať rozprávku pred spaním väčšinou funguje. OK, niekedy je potrebne dôrazne naznačiť, aké dôsledky bude mať fakt, že neprestane skákať po postieľke, prípadne so smiechom behať do kruhu. Dieťa často tlačí na hranice a keď ich dosiahne, upokojí sa. Len to niekedy trvá – vy od dieťaťa niečo chcete, ale ono má svoje vlastné nápady. A na tie treba rýchlo reagovať, je to ako tenis – lietajú loptičky a vy idete backhand, forehand, všetko možné. Jasné, niekedy sa to nepodarí a večer je krik a slzavé údolie. Ale netreba to prestať skúšať. Funguje aj myšlienka (ktoru síce v danom momente nestihnete vytiahnuť zo systému, ale dajte si ju neskôr) že je vlastne fajn, že dieťa je zdravé a blbne. Čo by bolo, keby bolo tiché, bledé, malátne a báli by sme sa o jeho zdravie? Nuž priali by sme si, aby kričalo, smialo sa a skákalo. No a voilá – splnené želanie je na svete. Nemáte začo. A teraz späť k biznisu.

Budovanie vzťahu so sebou prináša aj zložité rokovania s dieťaťom. Asi tak pred rokom som to pobavene nechal rozvíjať sa s cieľom podporiť kvitnúci intelekt (ak mi dokázala vysvetliť, prečo niečo neurobila, odpustil som jej to, alebo ak dokázala sformulovať, že niečo urobí ale niečo za to dostane, umožnil som jej to), ale teraz to opäť opatrne dávam do patričných medzí. Slečna si veľmi dobre pamätá, čo všetko som jej prisľúbil (alebo neodmietol) v časoch, keď som chcel aby si plnila svoje povinnosti. Áno jasné, keď už je veľmi rozkokošená a nevie čo so sebou, tak to dostane príkazom a hra sa skončila. Ale oveľa zaujímavejšie je, keď spolu obchodujeme upratovanie hračiek za čítanie rozprávky, prípadne ak mi umožní hodinu prevádzkovať homeoffice a bude sa pekne hrať a nerobiť blbosti, tak spolu niečo postavíme z lega. Vždy sa ju snažím niečím pozitívnym prekvapiť, aby mala motiváciu poslúchať. Potom to robí rada. A ako by som vedel, čo má rada, keby som s ňou neobchodoval (a občas aj zaľúbene nepozoroval)? Neubehlo veľa času a naša dcéra začala sama iniciatívne chystať návrhy. Budem pracovať, ona nebude robiť blbosti a potom si prečítame rozprávku, alebo … MOŽNO AJ DVE! Alebo, keď dopracujem, mohli by sme ísť na prechádzku. Potom príde za mnou a pýta sa, prečo nepracujem… no. A to som myslel, že som sám sebe šéfom. Ak zhodnotí, že jej šance na presadenie návrhov sú nízke, priniesie zvieratká a prednesie ich prosby. Radi by si pozreli jeden diel Tlapkovej patroly. Hm, aj macko so zajacikom si obľúbili rozprávku? Alebo ďalší deň: prechádzka dopadla dobre, ale ráno mi vážne povedala, že čo keby sme dnes nikam nebehali a radšej si niečo normálne poskladali. Na obrazovku sa pozerá minimálne, ale ak je dobrý deň, za odmenu si môže pozrieť diel Tlapkovej patroly. Keď sa chcem stíhať večer najesť, zhodnotím, že bol naozaj veľmi dobrý deň a nachystám dva diely. Ale aj tu už je schopná navrhovať tretí (čo vie, že neprejde), ale v zálohe má ešte nachystané, že by teda mohol byť ešte aspoň Kuko. No to určite, už ju učím, že ak chce Kuka, bude to namiesto jedného dielu Patroly. Lenže tá má vyššiu prioritu. Takže nič nebude. Čo je ale zaujímavé, keď nič ďalšie nedosiahne, ide sa normálne hrať a nekričí (ako to predtým bývalo zvykom). Asi si nechce pokaziť vzťahy pred ďalšími rokovaniami.

To, čo aktuálne podporujem, je licitovanie. Ja viem, budem to musieť obmedziť inak to neskončí dobre. Ale ako inak donútite dieťa, aby sa zamyslelo, že keď nechce dva cukríky (malo mať jeden, ale za vyškriabaný tanier polievky som privolil ešte bonus), tak koľko vlastne chce? Zúrivo uvažovala a potom zabila: ŠTYRI! A buchla po stole. No toto určite robiť nebude, ale ja som vtom momente bol hrdým otcom. To ma asi z toho lúštenia úloh v Mackovi Pusíkovi. Podarené je ešte aj to, keď sa ako v rozprávke presunie do roly rozprávača a povie to takto: „Štyri! – buchlo dievčatko po stole“.

Pobavene pozorujem, koľko mojich vlastností už prebrala. Keď mám náhodou voľný večer, prejavuje sa to tým, že okolo mňa sa povaľujú pootvárané knihy a časopisy. Čítam podľa chuti a striedam. Keď prídete do detskej, alebo počas pracovného dňa do houmofisu oproti detskej, nájdete dieťa, ktoré má okolo seba aspoň štyri knihy či časopisy. Číta pre seba a potom pre zvieratká. Spoločnou záľubou je skladanie puzzle. Už som sa v tom celkom zlepšil, ale na ňu nemám. Pár krát si poskladá a ide na istotu. A to sú 100ks puzzle, žiadne hrátky pre malé detičky. A do toho sa ešte hrá s autíčkom. Keď ju upozorním, že sa pôjdeme kúpať (pardon, zachraňovať Tlapky do vane), ubezpečí ma, že sa nemusím báť, že to poskladá kľudne aj sama. Prejavuje výbornú fantáziu, vie si veci pospájať. Ak na obálke týždňa Mgr. Igor píli pod sebou konár, upozorní ma, že spadne. Chystáme meranie výšky pomocou vodováhy, tak sa teší, že bude mať na hlave bublinku. Lenže o chvíľu sa znepokojí – veď bublinka sa jej môže skotúľať z hlavy! A preto vymyslíme riešenie a všetko je v poriadku.

Má dobrý hudobný vkus. Nie, žiadne Spievankovo. Najlepšie klasická gitarová hudba, kde počúva že kde sú gitary, basa, bicie a či ujo spieva. RAz sa zamyslela, že ako môže ujo hrať aj na gitaru aj bicie. Ozrejmili sme si, že to je druhý ujo (samozrejme ak to nie je nahrávka Aďa Šebana). Fascinovane počúvala ďalej a keď sme tú skladbu počúvali neskôr znovu, vysvetlila mi, ako veci majú s tými ujami. Keď klesá pracovná morálka, pustíme aj Motorhead, to má obľúbené a tancuje po izbe. K rozprávkam má faktické poznámky. Ak sa hovorí v knižke o dvoch kufroch, ale nakreslené sú tri, upozorní ma na rozpor. Ale vymyslí aj riešenie – Artúr Buchta si zoberie ten veľký a prostredný. Veľmi rada ma upozorňuje, čo všetko si všimla. Len to nesmie robiť po každej vete. Má pre mňa pochopenie ak kladiem hlúpe otázky. Aktuálne je džemíková víla, alebo ako to mám nazvať. Nosí mi virtuálne džemíky a ja robím hamňammňam aké sú dobré. Potom dá aj zvieratkám. Keď sa jej opýtam, aký im dáva, prekvapene sa na mňa pozrie a povie, že samozrejme ten istý čo si dáva ona. Že ma to nenapadlo…

Absolútne neprekonateľná je v čítaní. Zoberie si knižku a z hlavy spustí najnovší mix toho čo si pamätá z čítania, z pozerania alebo z toho čo sa v poslednom čase udialo. Ak zbadá obrázok, okamžite ho zakomponuje do deja a pritom to stále dáva zmysel. Pokiaľ ju nezastavíte, ide aj 15 minút v kuse. A ja už len striehnem na vhodný okamih, aby som sa poďakoval a hladko sme došli do ďalšieho levelu v kúpeľni a následne pristáli v postieľke. Mohol by som jej to dať príkazom, ale takto ma to baví viac. Áno, niekedy je to na hranici síl, vtedy už pochybujem či mám naozaj viac síl ako ona (nie, nemám). A ako som sa tešil, keď pôjde konečne po dvoch mesiacoch do škôlky a ja si budem môcť trochu naplánovať svoj deň. No nebolo mi po 15 minútach pred škôlkou smutno? To sú tie deti, chcete pred nimi újsť a za chvíľu utekáte späť. Som zvedavý, aká bude interakcia slečny s malým bračekom.

P.S.: Ešte ranný monológ pred cestou do škôlky: nie nejdeme, lebo maminka sa hnevá lebo nepapám a nespím tam a pani učiteľka sa hnevá lebo občas robím zle a ja tam nemôžem ísť. A nekúria, takže je tam zima. A cestou by sme sa mohli pozrieť, či narástli oriešky a možno by sme si nejaký mohli zobrať. A týmto končím – ideme! A čo na to poviete? Skontrolujete čas, topánky, veci a v duchu si blahoželáte, ako sa to dobre nakoniec zvládlo…

Teraz najčítanejšie

Tomáš Mikulík

Som slušný človek s veľkou hubou :) (dovolil som si citovať klasika).