Quo vadis, Slovensko?

Veľmi rád by som vyzval vládu a najmä jej predsedu, aby konečne nastala zásadná zmena v jej fungovaní, konaní a komunikácii. Slušne, vecne, s uznaním dobrého a chápaním ťažkého, napriek všetkému, čím nás všetkých opakovane rozčuľuje až za hranu únosnosti. Neurobím to však, pretože si jednak nemyslím, že by premiér niekedy reálne čítal tento blog a po druhé, ak by aj k tomu prišlo, nepredpokladám, že práve moja výzva by niečo zásadne zmenila. Ak to doteraz nedokázali ovplyvniť mnohí iní, vrátane prezidentky a odborníkov. Napriek tomu ale svoje postrehy k našej vláde a aktuálnej situácii napíšem.

Najskôr ešte krátko k voľbám. Od začiatku bolo jasné, že čím bude po voľbách silnejšie hnutie OĽaNO so svojím predsedom, tým to bude pre budúcu možnú vládu zmeny ťažšie. Nevolil som ani jednu z vládnych strán, hoci o jednej som dlho uvažoval, ale z racionálnych dôvodov som sa rozhodol pre inú. Tá sa však do parlamentu nedostala. Voľby ale nejako dopadli a podaril sa základný cieľ – zmena. To ma tešilo a veľmi som tejto vláde fandil, aj keď bolo jasné, že to bude komplikované. Nehovoriac o pandémii. Obávam sa však, že pandémia iba urýchlila, znásobila a obnažila veci, ktoré by boli súčasťou tejto vlády tak či tak.

Ukázalo sa teda, že vláda vznikla a že nebude fungovať bez problémov. Ale to, čím sme si stihli prejsť za necelý rok, možno nečakali ani najväčší pesimisti. Tu chcem jednoznačne poznamenať, že tejto vláde stále fandím, že robí aj obrovský kus skvelej roboty a ani náhodou si neželám návrat Smeru, jeho Hlasu či dokonca vládu s ĽSNS. To je na tom však to najsmutnejšie. Táto vláda naozaj robí aj skvelé veci, najmä v oblasti spravodlivosti, ale všetko to dokážu prekryť nezmyselným konaním či komunikáciou, zatiaľ čo zomierajú ľudia. Mnohí zbytočne, pre detské doťahovačky na úrovni detí na pieskovisku, ktoré sa nevedia dohodnúť, koho je kýblik. Avšak na pieskovisku by deti dostali od rodičov do zadku, kýblik by nedostalo ani jedno a išlo by sa ďalej. U nás sa o „kýbliky“ naťahujeme mesiace, nie je tej autority, ktorá by deťom dala „do zadku“, kýbliky im zobrala a prinútila ich, aby sa pekne „hrali“ ďalej. Bolo by to smiešne, keby to nebolo smutné a s fatálnymi následkami. Protipandemické opatrenia treba dodržiavať (aj napriek vláde), ale ak vláda pri takomto fungovaní a zmätočných riešeniach očakáva bezbrehú oddanosť obyvateľov, je to absolútne nepochopenie svojej pozície. Minister je v preklade služobník. O to viac potom premiér. Čiže nie neobmedzený vládca nad všetkým a nad každým, ale služobník a partner.

Napriek všetkému, čo som vyššie písal, si uvedomujem, že situácia nie je jednoduchá, že každý predstaviteľ koalície má svoju časť pravdy, že do hry vstupujú „podpásovky“, ktoré vyvolávajú reakcie atď. A zároveň verím, že drvivej väčšine členov vládnej koalície ide v prvom rade, alebo aspoň do značnej miery, naozaj o to najlepšie pre ľudí a Slovensko. Ani zďaleka to však nedokázali správne uchopiť. A tak sú len 2 možnosti, čo ďalej. Buď nastane prudký obrat, alebo bude vláda naďalej strácať vážnosť a legitimitu a potom už aj jej najväčší podporovatelia zvážia, či si naozaj želajú jej pokračovanie. A to v desivej situácii, kedy to môže znamenať v nejakej forme opäť vládu strán, ktoré by v slušnej spoločnosti (už) ani nemali existovať. Žiaľ, do veľkej miery im silu (znova) dodáva práve súčasná vláda.

Ak existuje nádej, že táto vláda zásadné zmení svoj prístup, treba tak urobiť okamžite. Sebareflexiou a pokračovaním v súčasnom zložení, alebo, čo je reálnejšia predstava, urobiť rýchlo jej rekonštrukciu a pokračovať/začať odznova. Súčasťou rekonštrukcie by takmer určite musela byť výmena premiéra (ktorému úprimne prajem len to dobré), čo sa ale samo od seba neudeje. A tak je čas pre jednotlivé vládne strany, jednotlivých predsedov, ministrov či poslancov, ktorí si chcú zachovať tvár a morálnu integritu, aby spojili sily a zásadným, ale slušným spôsobom zatlačili na zásadnú zmenu. Mnoho takých jednotlivcov tam je, ale možno ešte nenabrali dosť odvahy a sily, aby k tomu pristúpili. Naprieč stranami, tu už neobstojí argument/výhovorka, že je to vec najsilnejšej vládnej strany – OĽaNO. Toto je vec nielen celej vlády, ale aj celého Slovenska.

Dnes odišiel z koalície Miroslav Kollár (Za ľudí). Komentovať to môže každý po svojom, ale je to jasný signál, popri mnohých ďalších, že niečo nie je v poriadku. A koalícia môže čakať, že postupne odídu ďalší, a raz možno stratí väčšinu. Alebo v nej naozaj nastane nevyhnutná zmena, pričom sa snáď vyhneme predčasným voľbám a nepríjemným návratom.

Milí koaliční predstavitelia, do tejto vlády mnohí vkladali a stále vkladajú veľké nádeje, tak, prosím, ak to dokážete, prestaňte s neustálymi primitívnymi spormi, populizmom či ad hoc riešeniami. Dôvera občanov je výrazne naštrbená, ale mnohí si uvedomujeme, že ste v zložitej situácii a stále sme ochotní dať Vám šancu. Spravte však rýchlo nápravu a vládnite spravodlivo, odvážne, odborne a slušne. S vedomím, že každý z Vás sa chce pozrieť bez strachu do zrkadla aj o pár rokov. A že ste len jeden článok vo vývoji Slovenska. Ktorý tu o pár rokov možno bude, možno nie, ale Slovensku táto stopa ostane a bude sa s ňou musieť vysporiadať. Tak nech je to tá dobrá a hrdá stopa v našich dejinách. Stále sa to dá, aspoň sčasti.

Pre nás občanov stále platí, že vláda je do veľkej miery odrazom svojich (ne)voličov, na to nezabúdajme pri našom každodennom správaní a pri každých ďalších voľbách.

Foto: ilustračné, Gettty Images