Denník N

Osudový list z Oxfordu

Pohľad do pocitov človeka, ktorého práve prijali na Oxford.

Bolo ráno 12. januára 2021. Tisícky mladých ľudí z celého sveta netrpezlivo sedeli pred obrazovkami svojich telefónov a počítačov. Približne 80 % z nich malo v najbližších hodinách zažiť trpké sklamanie v podobe odmietavého mailu z Oxfordskej Univerzity.  Každý uchádzač si  kládol tú istú otázku: „Budem patriť medzi tú hŕstku šťastlivcov, ktorým Oxford ponúkne miesto?“

Tu je, ako som tento deň prežila ja:

645 – Zazvonil mi budík. Ale ja necítim dostatok energie na to, aby som vstala. Nie potom, čo som práve zažila, alebo lepšie povedané, čo sa mi snívalo, že som zažila. V mojom veľmi živom sne mi kuriér priamo z Oxfordu doručil bielu obálku s červenou pečaťou. V obálke bol list od jedného profesora z Oxfordu a stálo v ňom, že ma nemôžu prijať, lebo som veľmi zle spravila interviews. „Museli ste si ma s niekým pomýliť. Veď moje interviews dopadli tak dobre. Myslím, že som na všetky otázky odpovedala veľmi kreatívne a ukázala som tak, že biomedicína ma skutočne baví…“ chcela som povedať kuriérovi, ale nestihla som, lebo som sa zobudila.

730 – Už asi 10 minút si umývam zuby, pričom hľadám na internete, či sa niekomu takto zrána ozvali z Oxfordu. Samozrejme viem, že nič nenájdem. Maily väčšinou prichádzajú až okolo desiatej hodiny Oxfordského času. Stále rozmýšľam nad mojím nepríjemným snom a snažím sa ho striasť. Keď si pomyslím, koľko energie som vložila do prípravy na svoje interviews… Všetky tie články  o najnovších vedeckých objavoch čo som si prečítala, hodiny (ba až dni) podkastov o genetike a biochémii, ktoré som si vypočula, môj výskum a cvičné interviews s kamarátkou… Aj keby ma nezobrali, nabrala som aspoň veľa cenných skúseností“ utešujem sa v duchu.

840 – Snažím sa sústrediť sa na písanie eseje na psychológiu, ale myseľ mi neustále odbieha k Oxfordu. Niekedy mám pocit, že ma určite nezoberú. Ako by som mohla mať šancu proti študentom z britských súkromných škôl, ktorých na prijímacie skúšky na prestížne svetové univerzity pripravujú už pomaly od škôlky? Inokedy som si ale takmer istá, že ma zoberú. S písaním môjho Personal statement* mi síce nepomáhali žiadni vyškolení tútori, ale čítala som ho mojej rodine a kamarátom. Dokonca som ho poslala aj Slovákom študujúcim v Británií, ktorí sú zapojení v UNIMAKu. Všetci títo ľudia mi dali naozaj úprimnú spätnú väzbu. Keď som teda môj motivačný list asi 7 krát prepísala, skutočne odrážal moju osobnosť a záujmy.

* Personal statement je niečo ako motivačný list, v ktorom treba zhrnúť svoje zručnosti a skúseností a vysvetliť, prečo sa hodím na program, na ktorý sa hlásim.

1000 – V Británii je stále ešte iba 9 hodín ráno a tak musím čakať. Moja nervozita sa stupňuje. Som ešte nepokojnešia, ako keď som pred mesiacom očakávala výsledky mojich prijímacích testov (BMAT). Tieto testy som ešte v Novembri písala v škole cez počítač. Najprv som musela za 60 minút odpovedať na 32 logických kvízových otázok. Potom som mala 30 minút na 27 úloh z matematiky, biológie, chémie a fyziky a 30 minút na napísanie 500-slovnej eseje na určenú tému. Výsledky BMATu ma potešili. Napísala som ho dobre. Veľmi dobre. Ale bude to stačiť Oxfordu?

1016  – A už je to tu. Prišiel mi mail so St Hilda’s College z Oxfordu. „V Anglicku ešte predsa nie je 10 hodín,“ hovorím si ustrašene, „prečo mi posielajú mail už teraz?“ Opatrne si zapínam kameru na počítači. Chcem nahrať svoju reakciu. Otváram stránku Gmailu, ale správu z Oxfordu sa bojím otvoriť. Hlavou mi prebleskujú všetky doterajšie skúsenosti, ktorí ma priviedli k tomu, aby som sa na Oxford prihlásila: štúdium v Gymnáziu Partizánske, množstvo olympiád, letná brigáda v chemickom laboratóriu, výskumná stáž v Ústave Molekulárnej Biomedicíny Univerzity Komenského, každotýždenné dochádzanie do Bratislavy, aby som mohla navštevovať medzinárodný IBD program na gymnáziu Jura Hronca…. Teraz uvidím, či mi všetka táto snaha prinesie ovocie.

 

1018 – Otvorila som si ten dôležitý mail. „Prosím otvorte si list s naším rozhodnutím, ktorý je v prílohe tohto mailu,“ čítam. Poslušne otváram prílohu a nechce sa mi veriť vlastným očiam. „Teší nás, že vám môžeme ponúknuť miesto v našom programe Biomedicínskych vied.“ Na túto vetu som čakala. Zaplavila ma neskutočná radosť. Neviem či mám plakať alebo sa smiať. Musím dať hneď vedieť všetkým tým ľuďom, čo ma podporovali a podporujú. A tak píšem maily a správy: rodičom, príbuzným, kamarátom, spolužiakom, bývalým spolužiakom, susedom, učiteľom….

 

1100 – Cítim veľkú radosť, ale začínajú na mňa doliehať prvé obavy. Som síce už na Oxford prijatá, ale aby som mohla v októbri nastúpiť, musím toho ešte veľa spraviť.

Áno, ešte potrebujem zmaturovať a nájsť dostatok peňazí na štúdium. To zmaturovanie by nebolo také ťažké, ale s financiami je to horšie. Po Brexite sa poplatky vo Veľkej Britanií pre Európskych študentov radikálne zvýšili. Podarí sa mi nájsť dosť sponzorov  na to, aby som ročne zaplatila 29,490 libier za školné a 12,000 na životné náklady? To ešte zatiaľ neviem, ale spravím všetko čo je v mojich silách, aby som mohla nasledovať svoj sen, začať študovať na Oxforde a následne pracovať na výskume liekov pre ťažko chorých pacientov. Držte mi palce : ).

Teraz najčítanejšie

Paulína Vicenová

Som mladou stredoškoláčkou so živým záujmom o výskum v oblasti oxidatívneho stresu a epigenetiky. V Januári 2021 mi Oxfordská Univerzita ponúkla miesto v ich prestížnom bakalárskom programe biomedicíny. Snívam o tom, že po ukončení môjho štúdia sa budem podieľať na vývoji nových terapií pre chorých pacientov z rôznych kútov sveta. Cez tento blog by som chcela postupne zdokumentovať moju nie vždy ľahkú cestu na Oxford. Možno sa mi takýmto spôsobom podarí pomôcť Slovákom, ktorí by sa radi dostali na kvalitnú školu v zahraničí, ale sú na pochybách, čo všetko to obnáša : ).