Denník N

Rusko a Západná ultrapravica: konšpirácie alebo realita? 4.časť

V predchádzajúcich častiach sme sa venovali ére Sovietskeho zväzu a jeho spoluprácou so Západnou ultrapravicou, dozvedeli sme sa, ako sa rozvíjali kontakty Ruska a ultrapravice po páde komunizmu, zamerali sme sa aj na definovanie podstaty a vývoja Putinovho režimu, rozobrali sme volebné pozorovateľské misie ovládané Ruskom a ovplyvňovanie názorov ľudí pomocou kremeľských masmédií doma a v zahraničí.
V poslednej 4.časti popíšeme prepojenia Ruska na rôzne (nielen) ultrapravicové subjekty v Európe, vrátane Slovenska.

1.časť si môžete prečítať TU             2.časť si môžete prečítať TU

3.časť si môžete prečítať TU

6. Ultrapravicové štruktúry v Európe ako organizácie pro-moskovského frontu

Kľúčom k pochopeniu správania sa Ruska je viera kremeľských autorít v to, že Západ vedie vojnu proti Rusku a Rusko sa musí len brániť. Ako píše Alexandra Alvarová vo svojej knihe Průmysl lži (Triton 2019) “ u Rusov nie je táto rétorická špecialita nič nové, používajú ju už od 30-tych rokov 20.storočia. Preto začali robiť protiopatrenia, akýsi „reverzný inžiniering“ zahraničnej politiky Západu (Krastev). Tieto protiopatrenia adresoval náčelník generálneho štábu Ruskej armády Valerij Gerasimov najvyššiemu politickému vedeniu Ruska a sú známe pod pojmom „Gerasimovova doktrína“. „Článok o nových metódach vojny sústredil všetku pozornosť na politické, ekonomické, informačné, humanitárne a ďalšie nevojenské opatrenia, smerujúce k prebudeniu protestného potenciálu obyčajných ľudí. Ľudia musia byť otrávení, rozzúrení, znechutení a plní vzdoru. Plnohodnotnou súčasťou vojenskej doktríny sa stáva vedecký potenciál v sociálnych a prírodných vedách. … Potom môžete túto znalosť pretaviť v akciu. Dezinformácie, masové kampane na sociálnych sieťach, spriatelení diskutéri, výroba politických škandálov, podlamovanie dôveryhodnosti politikov a ich vydieranie, organizovanie zlyhávania justície tak, aby to bolo zrejmé a voľným okom viditeľné, vydieranie, subverzia v policajných a armádnych zložkách, podlamovanie dôvery v médiá, vedu a fakty – to celé podmienené nepretržitým zberom a vyhodnocovaním informácií. Vo viditeľnej rovine sa toto pôsobenie prejavuje v narastajúcom spoločenskom napätí, stúpajúcej frustrácii rôznych skupín obyvateľov, rastúcej agresivite diskusií, nárastom vyhrážok a vulgarizmov vo verejnom priestore, stratou zábran v nepísaných kódexoch slušného chovania. “ (Alvarová)

Aby sme pochopili dôvody, prečo ruské vedenie kooperuje s extrémistami na Západe, je nutné pochopiť, že táto spolupráca je odvodená od úrovne a kvality vzťahov so štandardnými  západnými politikmi. V podstate má Moskva vytvorené 2 scenáre:

Prvý scenár alebo Plán A počíta s tým, že Putinov režim má – alebo hľadá nových – vplyvných mainstreamových spojencov v Západných krajinách a preferuje spoluprácu s nimi na rozvoj svojich záujmov. Vo väčšine prípadov Moskva nebude podporovať priamo ultrapravicové skupiny, ktoré sú v opozícii k tzv. Putin-Versteher (pomenovanie, ktoré dostali Putinovi mainstreamoví apologéti v Nemecku), z obavy z narušenia vzťahov v budúcnosti. Napriek tomu sa Moskva bude snažiť udržiavať primerané kontakty s anti-EÚ, anti-NATO, anti-americkými a všeobecne s antisystémovými silami cez rôznych operátorov.

Druhý scenár alebo plán B sa aplikuje v prípade, že Putin-Versteher v niektorej zo Západných  krajín už nemajú dostatočne veľkú autoritu alebo ju majú veľmi malú. Moskva vtedy aktivuje a začne používať ultrapravicovú kartu a priamo podporuje antisystémové sily s cieľom rozvrátiť liberálno-demokratický poriadok a podkopať spojenectvo Západu proti neliberálnej vízii Moskvy o tzv. „Novej Jaltskej dohode„. Predstava o akejsi „Novej Jaltskej dohode“ pramení zo snahy Putina o opätovné prerozdelenie sféry vplyvu a legitimizáciu autoritárskeho kleptokratického režimu v Rusku podobne ako na konferencii v roku 1945.

V druhom scenári je vhodné si položiť otázku, ako ďaleko je Rusko ochotné zájsť vo využití Západnej ultrapravice voči EÚ, NATO a na rozbitie liberálno-demokratickému konsenzu? Môže Rusko ísť tak ďaleko, že vybuduje modernú verziu „Schwartze Reiswehr„, čo by znamenalo spoluprácu so Západnými ultrapravicovými polovojenskými organizáciami pri vedení reálnej vojny? Mohla by Moskva eventuálne naplniť sen Jeana Thiriarta a zrealizovať Európske národné revolúcie s vonkajšou pomocou, ktoré fašisti pripravovali s cieľom likvidácie Európskej únie a oslobodenia Európy od „amerického vplyvu“?

Tieto otázky môžu znieť dramaticky alebo konšpiračne, ale mnohé skutočnosti a správy z viacerých zdrojov naznačujú, že sú legitímne. Ruskí Neo-euroazianisti rozvíjali vzťahy a trénovali pro-ruských separatistov na Východnej Ukrajine už 10 rokov pred skutočnou ruskou inváziou v tomto regióne v roku 2014. Slovenská polovojenská organizácia Slovenskí branci (SB), ktorá je charakteristická svojim pro-ruským a anti-NATO pohľadom, bola založená v roku 2012 Petrom Švrčekom. Ten absolvoval tréning vedený dôstojníkmi Spetsnaz, čo sú Ruské jednotky špeciálneho určenia. Známi sú aj spoluprácou s ruským motorkárskym gangom Noční vlci, ktorý funguje ako predĺžená ruka Vladimíra Putina a ktorí sa priamo zúčastnili aj vojenských operácií pri obsadzovaní Krymu. O prepojení členov SB na slovenskú ultrapravicu si môžete prečítať tutu.

Slovenskí branci sa pýšia tým, že majú „posádky“ vo všetkých krajoch. Foto – Slovenskí branci
„Veliteľ“ Slovenských brancov Peter Švrček (druhý sprava) na otvorení slovenskej pobočky Nočných vlkov. Spolu s ním je na fotke aj Jozef Hambálek (vľavo) a profesionálny vojak Michal Feling (tretí zľava). Foto – NV Európa

Podobná pro-ruská a anti-NATO polovojenská organizácia Českoslovenští vojáci v záloze zase existuje v Českej republike. S odvolaním na zistenia nemeckých investigatívnych žurnalistov, dôstojníci tajnej služby GRU  a ruskí výsadkári mali trénovať nemeckých ultrapravičiarov na základni školy ruských bojových umení napojenej taktiež na Nočných vlkov. V roku 2014 sa  britskí pravicoví extrémisti zúčastnili tréningového kempu vo Walese, kde dostali výcvik od ruskej neonacistickej skupiny White Rex. Maďarskí investigatívni novinári András Dezso a Szabolcs Panyi zistili, že extrémne-pravicová polovojenská organizácia Magyar Nemzeti Arcvonal, ktorej líder István Gyorkos zavraždil policajného dôstojníka v októbri 2016, mala prepojenie na Rusko a ruský diplomat bol účastníkom airsoftového výcviku organizovanom MNA.

Deväť vzorcov charakterizuje rozvoj proruských ultrapravicových skupín a politických strán v Rakúsku, Taliansku a Francúzsku, ktoré čoraz viac začali fungovať ako front pro-moskovských organizácií v týchto krajinách.

Za prvé, proruské sily v Taliansku a Francúzsku čerpali z už existujúceho pro-ruského sentimentu vo vnútri ultrapravicového prostredia v týchto krajinách, Rakúska situácia je odlišná, pretože pre FPÖ (Strana slobodných), ktorá si vo veľkej miere monopolizovala ultrapravicovú scénu v Rakúsku, nikdy nebol tento sentiment charakteristický až do jej pro-moskovského obratu v rokoch 2007-2008.

Za druhé, pro-ruské aktivity v Taliansku a Francúzsku boli v začiatkoch v rukách marginálnych ultrapravicových skupín, ktoré mali obmedzený alebo žiadny politický vplyv v spoločnosti. To platí aj v rakúskom prípade s jednou výhradou: Austrian Technologies GmbH, ktorá uviedla iniciálnu pro-ruskú akciu, bola tiež politicky nepodstatná organizácia, no so silnými prepojeniami na FPÖ. Austrian Technologies GmbH na čele s Barbarou Kappel môže byť čiastočne porovnávaná s Francúzskou asociáciou Alliance France-Europe Russie vedenou Fabrice Sorlin a Emmanuelom Leroy: Kappel, Sorlin a Leroy viedli marginálne organizácie, ale boli napojení na existujúce politické strany, ktoré prevzali ich pro-moskovské iniciatívy a posunuli ich na novú, významnejšiu úroveň.

Za tretie, Rusko-Gruzínska vojna v auguste 2008 bola spúšťačom prvých ultrapravicových aktivít v Rakúsku a Francúzsku. Táto vojna, interpretovaná z ruskej perspektívy ako gruzínska agresia voči Južnému Osetsku, bola v pozornosti Austrian Technologies GmbH a Collectif France-Russie vedeného André Chanclu. V kontraste k tomu, Rusko-Gruzínsky konflikt vzbudil len malú pozornosť v Talianskych ultrapravicových kruhoch.

Za štvrté, máme šesť typov štruktúr a individualít, ktoré na rôznych úrovniach naďalej spolupracovali s ultrapravičiarmi vo vyššie uvedených krajinách na jednej strane a ruskými aktérmi prepojených na Kremeľ na strane druhej:

  1. „Rusofilní“ aktivisti. Osoby ako Johann Gudenus, Max Ferrari, Fabrice Solin a Aymeric Chauprade hrali dôležitú rolu v iniciácii a konsolidácii pro-ruského obratu v ich vlastných stranách.
  2. Ruskí aktivisti.  Postavy ako Alexander DuginMaxim Ševčenko prispeli ku konsolidácii európskych ultrapravicových proruských síl. Ich zainteresovanie bolo motivované politickými a ideologickými záujmami  a pripomínalo skoršie pokusy ruských ultranacionalistov vybudovať a rozvinúť vzťahy so západnými ultrapravicovými aktivistami a politikmi. Pokusy, ktoré predtým síce zlyhali, vyprodukovali do budúcnosti niekoľko zmysluplných výsledkov.
  3. Aktéri ruskej „soft power“.  Rossotrudničestvo, inštitúcia, ktorej cieľom je ovplyvňovať názory verejnosti mimo Ruska a spolupracovať s ruskými diaspórami, zohrala dôležitú úlohu pri upevňovaní bližších vzťahov s rakúskymi a talianskymi ultrapravicovými organizáciami na jednej strane a ruskými elitami na strane druhej. Nadácia Russkij Mir (Ruský svet) hrala hlavnú úlohu pri upevňovaní vzťahov v talianskej záležitosti, no zlyhala v jej rozširovaní, pretože Instituto di Alti Studi in Geopolitica e Scinze Ausiliare Tiberia Grazianiho, s ktorým spolupracovala, bola príliš marginálnou z hľadiska veľkosti záujmov ruských elít. Natalia Narčnitskaja v parížskom Institute of Democracy and Cooperation poskytla použiteľné napojenie ruskej strany na Taliansko a Francúzsko, no len v počiatočnej fáze rozvoja ultrapravicových pro-ruských síl.
  4. Ultrakonzervatívni aktéri.  Alexej Komov a hlavne Konstantin Malofejev boli veľmi dôležití pri uvedení talianskych, francúzskych a v menšej miere aj rakúskych ultrapravicových politikov do ruského ultrakonzervatívneho, náboženského a homofóbneho prostredia, kde mali prístup k tvorcom ruskej politiky na najvyššej úrovni cez Malofejeva a Vladimíra Jakunina.
    Konstantin Malofejev. FOTO – Wikimedia

    Mimochodom, Malofejev cez svojho podriadeného Alexandra Usovského financoval údajne organizácie krajnej pravice aj krajnej ľavice v rôznych európskych štátoch s cieľom realizácie rôznych pouličných zhromaždení a šírenia proruskej propagandy. Týkalo sa to údajne aj slovenských neofašistických strán, a to Kotlebovej ĽSNS a Slovenského hnutia obrody.

    Alexander Usovskij v Ostrihome, Maďarsko / Zdroj: Facebook
  5. Diplomatickí aktéri.  Ruské veľvyslanectvá a konzuláty v Rakúsku, Taliansku a Francúzsku pomohli formalizovať vzťahy medzi ultrapravicovými organizáciami a ruskými funkcionármi.
  6. Predstavitelia ruskej moci.  Členovia najsilnejšej vládnej strany Jednotné Rusko podporovali pro-ruské nastavenie ultrapravicových organizácií v týchto troch krajinách. V Taliansku a Francúzsku bolo veľmi dôležité, že predseda Štátnej Dumy Sergej Naryškin a vedúci zahraničného výbory ruskej Dumy Alexej Puškov boli kľúčovými postavami pri kontaktoch na Lega Nord (Liga severu,LN) a Front National (Národný front,FN) a ich ďalšie vzťahy s ruskými elitami.

Za piate, proruské sily ultrapravicových organizácií zabezpečili opakovanie naratívov propagovaných ruskými autoritami: Rusko-Gruzínska vojna v auguste 2008 bola zlyhaním vtedajšieho prezidenta Michaila Saakašviliho; plynovod South Stream je prospešný pre krajiny EÚ zapojené do tohto projektu; Ruská anexia Krymu je legitímna; teritóriá na Východnej Ukrajine, ktoré sú pod kontrolou pro-ruských separatistov a ruských jednotiek sú legitímne „Ľudové republiky“; Západné sankcie proti Rusku, ktoré boli uvalené ako odpoveď na anexiu Krymu a inváziu na Východnej Ukrajine, ničia európske ekonomiky; USA prinútili EÚ uvaliť sankcie na Rusko; Francúzsko by malo dopraviť helikoptéry Mistral do Ruska; homofóbne zákony prijaté v Rusku sú oprávnené.

Matteo Salvini a jeho „Nie sankciám voči Rusku“

Za šieste, ultrapravicoví politici v Rakúsku a Francúzsku používali otázku pomoci deťom v Rusku a na okupovanej Východnej Ukrajine ako prostriedok vytvárania priaznivého dojmu na ruských úradníkov, s ktorými chceli spolupracovať. Táto tradícia ultrapravice pochádza ešte z roku 1990, keď rodina Le Pen založila organizáciu „SOS Enfants d´Irak“  s cieľom posilnenia vzťahov so Saddámom Husajnom.

Za siedme, FPÖ a LN mali záujem rozvíjať obchodné vzťahy s rôznymi ruskými aktérmi ako doplnok ich pro-ruského politického smerovania. To môže nepriamo platiť aj vo francúzskom príklade: Philippe de Villiers, ktorý chcel vybudovať tematický park v Moskve a na Rusmi okupovanom Kryme, spolupracoval s Aymericom Chaupradom (člen FN), hoci de Villiers nie je oficiálne členom FN.

Za ôsme, pro-ruské úsilie ultrapravice v týchto troch prípadoch prebiehalo súčasne a navzájom sa dopĺňalo účasťou politikov ako Johannes Hubner, Johann Gudenus, Claudio  D´ Amico, Aymeric ChaupradeJean-Luc Schaffhauser ako medzinárodných pozorovateľov v nelegitímnych „volebných procedúrach“ na Kryme a Východnej Ukrajine.

Za deviate, len francúzski a talianski ultrapravicoví lídri mali tú výsadu hovoriť s najvplyvnejšími osobami v Rusku, aj keď neexistujú jednoznačné dôkazy o tom, že 20-minútový rozhovor Mattea Salviniho s Vladimírom Putinom v roku 2014 zabezpečil významnú ruskú podporu pre LN. V tom čase len FPÖ a LN boli ďaleko najúspešnejšie v uzatvorení dohody o spolupráci s vládnucou stranou Jednotné Rusko – krok, ktorý ponúkal, minimálne v prípade FPÖ, obrovské príležitosti pre ďalšiu spoluprácu s oficiálnou Moskvou.

Matteo Salvini v Moskve

V poslednej kapitole sa pozrieme na pro-kremeľské aktivity európskych ultrapravicových politikov na konferenciách organizovaných Sergejom Naryškinom a počas jednotlivých zasadaní Európskeho parlamentu, kde sa prerokúvali rezolúcie týkajúce sa Ruska.

7. Os Moskva – Štrasburg – Brusel

Tzv. „Arabská jar„, protiputinovské protesty v rokoch 2011-2013, intenzívna kritika ruských domácich a medzinárodných krokov hlavnými západnými politikmi a úradníkmi a taktiež uvalenie sankcií v súvislosti s Magnitského prípadom zo strany USA a EÚ zosilnili už existujúce protizápadné a špeciálne protiamerické postoje ruských autorít. Postupná strata vytvorených spojenectiev urobila Moskvu závislou na niekoľkých zostávajúcich pro-ruských figúrach medzi mainstreamovými západnými politikmi, čo sa odrazilo vo výraznejšom zbližovaní s antisystémovými aktérmi zahrňujúcich ultrapravicové strany a organizácie.

V snahe o konsolidáciu pro-ruského západného tábora zahrňujúceho všetky hlavnoprúdové aj antisystémové postavy predseda Ruskej štátnej dumy Sergej Naryškin založil v roku 2012 Medzinárodné parlamentné fórum, ktoré sa stalo hlavnou platformou pre pro-ruských Západniarov pre výmenu názorov a o uistení sa o ich spoľahlivosti. Ultrapravicové elementy z Medzinárodného parlamentného fóra boli budované na existujúcej sieti pro-ruských ultrapravicových politikov. Títo boli predtým zaangažovaní ako volební pozorovatelia prospešní ruskej zahraničnej politike, podkopávajúci politické postoje Západu v ruských médiách a implementujúci pro-ruské projekty v ich domovských krajinách. Každopádne, stretnutia v rámci Medzinárodného parlamentného fóra zahŕňali len vybraných reprezentantov ultrapravicového pro-ruského tábora, konkrétne politikov z FPÖ, FN, LN, Ataka (Bulharsko) a ECAG. Na stretnutiach v Moskve v princípe reprodukovali kremeľské naratívy, ktoré boli v tom čase v súlade s ich ideami o Rusku a Západe: (1) revolúcia na Ukrajine bola vyvolaná Washingtonom s cieľom podkopať sféru vplyvu Ruska v post-sovietskom priestore; (2) „referendum“ na Kryme bolo legitímne; (3) USA a/alebo NATO nútia submisívnu EÚ zaviesť sankcie proti Rusku; (4) Európa by sa mala vymaniť spod amerického vplyvu; (5) Európa a Rusko by mali vytvoriť spoločnú geopolitickú štruktúru na eurázijskom kontinente. Niektorí ultrapravicoví účastníci zaujali jasné pozície ako spojenci Ruska v Európe.

Veľmi podobné naratívy bolo počuť v Strassburgu a Bruseli počas debát v Európskom parlamente o rezolúciách týkajúcich sa Ruska, hlavne od začiatku 8.obdobia EP v júli 2014. Pre úplnosť treba dodať, že nie všetky hlasy ultrapravice boli vždy len priateľské a sympatizujúce s Putinovým Ruskom. Každopádne väčšina členov Európskeho parlamentu z ultrapravicového spektra podporovala ruské akcie a kritizovala s Ruskom súvisiace rezolúcie EP, ktoré vraj boli podporované protiruským a pro-americkým sentimentom a bránili spolupráci medzi EÚ a Ruskom, považovaným za kľúčového partnera Európy. Takže nebolo vôbec prekvapivé, keď ultrapravicoví poslanci EP z krajín naprieč celou Európou od Veľkej Británie až po Balkán založili 15.6.2015 politickú skupinu Európa národov a slobody. Bola to Moskvou chránená a lojálna politická štruktúra priamo v srdci európskej demokracie.

Hoci sú volebné systémy týkajúce sa volieb do Európskeho parlamentu v jednotlivých členských štátoch odlišné, je všeobecne ľahšie, v porovnaní s voľbami do národných parlamentov, pre minoritné extrémistické strany dosiahnuť volebný úspech a získať poslanecké mandáty v EP. A to aj vďaka pomerne nízkej volebnej účasti, tak, ako to vidíme konkrétne na Slovensku. Preto treba brať v budúcnosti Európske voľby oveľa vážnejšie, aby nás v Európskom parlamente reprezentovali seriózni štandardní politici, a nie extrémisti.

Záver so stopami v slovenskom prostredí:

Kniha Antona Šechovcova je napísaná prísne akademickým štýlom. To znamená, že všetky citované fakty sú v knihe podložené vierohodnými zdrojmi. Nedovolí si teda predkladať špekulatívne závery, ktoré by sa často ponúkali. Treba brať tiež do úvahy, že kniha bola vydaná v roku 2018 a odvtedy sa situácia pohla opäť ďalej. Mnohé udalosti dostali nové kontúry a potvrdili skutočnosti uvedené v tejto práci.

Ako príklad môžeme uviesť prípad šéfa rakúskej, v tom čase vládnej, ultrapravicovej strany FPÖ Heinza-Christiana Stracheho  a jeho dôverníka, vtedajšieho šéfa parlamentnej frakcie FPÖ Johanna Gudenusa z roku 2019. Na verejnosť sa dostalo video, z ktorého vyplýva, že Strache ponúkal verejné obstarávanie rodine údajného ruského oligarchu, ak jeho strane dopomôže k volebnému úspechu a FPÖ sa dostane do vlády.

Strache a Gudenus pri stretnutí na španielskom ostrove Ibiza./ Foto: Der Spiegel / Suddeutsche Zeitung

Keď si fakty uvedené v predchádzajúcich textoch prenesieme do slovenského sociálno-politického prostredia, vieme aj u nás definovať hlavné subjekty, ktoré presadzujú Ruské zahranično-politické záujmy.

Z tých najvýznamnejších môžeme v prvom rade spomenúť Slovenskú národnú stranu (SNS), ktorá je v obhajobe pro-ruských záujmov dlhodobo konzistentná. „Nesklamala“ ani v minulo volebnom období, keď jej líder Andrej Danko vo funkcii Predsedu NRSR bol pravidelným hosťom jeho náprotivka, Predsedu Ruskej štátnej Dumy Vjačeslava Volodina. Ten je, mimochodom, na sankčnom zozname EÚ. Známy je aj negatívny postoj SNS pri schvaľovaní Bezpečnostnej stratégie SR, kde bol problém práve postavenie Ruska ako bezpečnostnej hrozby pre štát.

Spomenieme aj bývalú vládnu stranu Smer – SD s jej lídrom Robertom Ficom. Ich ústretový vzťah k Rusku sa napríklad prejavil vytrvalou kritikou sankcií EÚ uvalených na Moskvu alebo tým, že sa SR nepridala solidárne k vyhosteniu ruských diplomatov po pokuse o zavraždenie Sergeja Skripaľa. Mimochodom, o dlhodobo neúmerných počtoch diplomatov na veľvyslanectvách Ruskej federácie v Českej republike a na Slovensku sa hovorí už dlho s tým, že časť z nich sú špióni s diplomatických krytím. V súvislosti so stranou Smer – SD treba spomenúť aj najhlasnejšieho ruského fanúšika, poslanca Ľuboša Blahu.

 Ďalší politický subjekt, ktorý sa etabloval v posledných rokoch a má výrazné pro-ruskú rétoriku je strana Vlasť a jej líder Štefan Harabin. Strana má „prekvapivo“ také isté pomenovanie ako ruská politická strana Otečestvo (Vlasť), ktorá je dnes už súčasťou Putinovej strany Jednotné Rusko.

Netreba zabúdať aj na hnutie Sme rodina s jej lídrom Borisom Kollárom, ktorá je charakterizovaná výraznými xenofóbnymi a konzervatívnymi postojmi, ktoré sú v súlade s rétorikou Kremľa. V máji 2019 sa tento subjekt pripojil aj k spomínanému hnutiu Európa národov a slobody, ktorého súčasťou sú ultrapravicové strany ako Národné združenie( FN, Le Pen), Liga severu (LN, Salvini), Alternatíva pre Nemecko (AfD), Strana slobodných (FPÖ, Strache). Zároveň v tom čase dokonca Sme rodina hostila konferenciu s názvom Za Európu suverénnych národov organizovanú hnutím Európa národov a slobody.

Medzi slovenské ultrapravicové strany s viditeľným pro-ruským nastavením patria hlavne Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko (ĽSNS), Slovenské hnutie obrody (SHO), Slovenská pospolitosť, o.z., Vzdor Kysuce.

Medzi ďalšie pro-ruské „trójske kone“ na Slovensku môžeme zaradiť:

  • Slovenskí branci (polovojenská organizácia)
  • Slovensko – ruská spoločnosť na čele s Jánom Čarnogurským
  • Eduard Chmelár a jeho (bývalé) hnutie Socialisti.sk
  • Národ a Spravodlivosť (Anna Belousovová)
  • Roman Ruhig (Slovenská liga a ďalšie)
  • Ruský systém bojových umení Systema

Téma ruského ovplyvňovania slovenskej spoločnosti je však oveľa rozsiahlejšia. Ďalšie informácie si môžete nájsť vo voľne stiahnuteľných publikáciách na konci.

Cieľom tohto blogu bolo priniesť čitateľom informácie potrebné k pochopeniu pozadia spoločenskej situácie, ktorá sa v ostatných rokoch výrazne zdramatizovala nielen na Slovensku, ale v v celom svete. Problém je, samozrejme, oveľa komplexnejší. Preto každému, koho tento problém zaujíma hlbšie, odporúčam študovať túto problematiku ďalej aj s pomocou kníh uvedených v zozname odporučenej literatúry.

Dôležitá otázka na koniec: AKO SA TO MOHLO STAŤ?

Ako sa mohol jeden z najvyspelejších a najkultúrnejších národov sveta – Nemci – tak zvrhnúť a vyvolať najväčšie bojové besnenie v histórii ľudstva? Dodnes je to jedna z najväčších otázok ľudskej histórie. Treba teda dať veľký pozor, aby si budúce generácie nemuseli klásť identickú otázku, pretože spomenuté problémy dneška majú paralely s včerajškom. A tým včerajškom myslím 30.roky minulého storočia v Európe alebo 90.roky na Balkáne. No my už nebudeme môcť povedať, že sme o tom nevedeli…


Literatúra súvisiaca s danou problematikou:

Russia and Western Far Right. Tango Noir. / Anton Shekhovcov

Cesta do neslobody / Thimothy Snyder

Putinovi trollové / Jessikka Aro

Všetci mocní Kremľa / Michail Zygar

Nic není pravda a všechno je možné / Peter Pomerantsev

Průmysl lži / Alexandra Alavarová

Donbas. Svadobný apartmán v hoteli Vojna. / Tomáš Forró

O tyranii / Thimothy Snyder


Publikácie na stiahnutie:

MARCHING TOWARDS EURASIA / The Kremlin connections of the Slovak far-right / Autori: Péter Krekó, Lóránt Győri, Daniel Milo, Juraj Marušiak, János Széky, Anita Lencsés / Political Capital 2015

Larger than life – Who is afraid of the Big Bad Russia? / Grassroots vulnerability to Russian sharp power in Central Eastern Europe / Autori: Lóránt Győri, Péter Krekó / National contributors: Slovakia: Daniel Milo, Katarína Klingová, Dominika Hajdu
The Czech Republic: Jonáš Syrovátka (PSSI) , Hungary: Bakamo.Social / Political Capital 2019

Súčasný pravicový extrémizmus a ultranacionalizmus na Slovensku / Grigorij Mesežnikov a Oľga Gyárfášová, IVO 2016


Subjekty a stránky venujúce sa Ruskej propagande a dezinformáciám:


Väčšina uvedeného obsahu je citácia textu z knihy  Russia and western far right – Tango Noir od Antona Šechovcova preložená do slovenčiny a tá je písaná štandardným písmom. Vlastné komentáre a myšlienky sú písané kurzívou.


Teraz najčítanejšie

Jozef Sedilek

Občiansky aktivista, ktorý cíti zodpovednosť za budúcnosť sveta, kde žijeme .