Denník N

Mariánske kúpele v Bratislave lákali aj botanikov

Hoci Bratislava nepatrí medzi pravé kúpeľné mestá, aj na jej území boli oddávna známe viaceré pramene alebo lokality, ktoré sa zvykli využívať na liečivé, resp. oddychové účely. Jedným z nich boli dnes už takmer zabudnuté Mariánske kúpele, po ktorých máme stopy už len v starých mapách, obrázkoch a historických textoch. Nedávno nám však ich existenciu pripomenuli aj nečakané nálezy v botanických zbierkach.

Liečivé a rekreačné pramene v Bratislave

Ak je reč o liečivých, resp. oddychových prameňoch alebo o ich kúpeľnom využití na území Bratislavy, väčšine ľudí sa vybavia asi kúpele Grössling v centre mesta, ktorých „zlatý vek“ nastal po roku 1914. Za históriou bratislavských prameňov, či kúpeľov však treba zájsť oveľa hlbšie do minulosti a do celkom iných lokalít.
Jedným z najstarších známych prameňov na území súčasnej tzv. Veľkej Bratislavy je prameň studenej vody v Dúbravke. Za liečivý bol považovaný vraj už pred dvetisíc rokmi. Voda v ňom bola riadne studená a dala Dúbravke aj historické pomenovanie Kaltenbrunn (maďarsky Hidegkút), čiže „studený prameň“ (Holčík 2013).
Najstaršie kúpeľno-relaxačné využitie prameňov v Bratislave je však doložené severne od Dúbravky, pod úpätím Devínskej Kobyly, v polohe Veľká lúka. V prvej tretine 3. storočia n. l. tu vznikla civilná rímska vidiecka usadlosť, známa dnes ako „villa rustica“, súčasťou ktorej boli kúpele rímskeho typu dochované v základoch až do súčasnosti (Miške 2016).
O niekoľko storočí neskôr, na začiatku 19. storočia, sa do „kúpeľného“ povedomia bývalých Prešporčanov dostal prameň železitej vody v malokarpatskom údolí Vydrice, pomenovaný ako Železná studnička. Miestna voda sa využívala na liečebné a relaxačné procedúry, spočiatku v jednoduchých drevených kúpacích kabínach, neskôr namiesto nich postavili veľký murovaný kúpeľný dom, ktorý dostal podľa vtedy panujúceho uhorského kráľa Ferdinanda V. pomenovanie Ferdinandove kúpele (König Ferdinand Eisenbad, Ferdinand király vasfürdö (pozri tu).

Mariánske kúpele

A to už sme časovo aj geograficky veľmi blízko k Mariánskym kúpeľom, ktorých história je taktiež spojená s 19. storočím. Išlo o prameň s malým jazierkom pri dnešnej Nekrasovovej ulici nachádzajúci sa pri hornom konci Hlbokej cesty, ležiaci v miernej terénnej depresii medzi Horským parkom, Slavínom a pahorkom s Kostolom Panny Márie Snežnej. Tu si návštevníci a pútnici putujúci z mesta hore Hlbokou cestou na neďalekú Kalváriu alebo idúci ešte ďalej do Selendorfu (zaniknutej osady neďaleko dnešnej Patrónky) či Lamača, mohli po namáhavom výstupe oddýchnuť a načerpať nových síl (Holčík 2013). Miesto dostalo pomenovanie Mariánske kúpele podľa blízkej mariánskej svätyne. V súčasnej literatúre sa stretneme aj s ich označením „Mariánsky kúpeľ“, v dobových prameňoch maďarsky „Máriafürdő“, nemecky „Marienbad“ (obr. 1, 2).

Obr. 1: Mariánske kúpele na mape z roku 1895 (Hlboká cesta je označená ako „Mély út“; zdroj: www.staremapy.sk).
Obr. 2: Mariánske kúpele na mape z roku 1905 (Hlboká cesta je označená ako „Tiefer Weg“; zdroj: www.staremapy.sk).

Hoci miestne kúpele nedosiahli taký význam ako iné „Mariánske“ v bývalom Rakúsko-Uhorsku [napr. Mariánské Lázně (Marienbad) v Česku, príp. Balatonmáriafürdő v Maďarsku], pre Bratislavčanov slúžili niekoľko desaťročí ako vyhľadávané miesto oddychu, ležiace v malebnej prírode, vzdialené cca 15 minút chôdze od mesta. V tom čase sa verilo, že prameň má železitú vodu vhodnú na posilnenie organizmu pri rekonvalescencii. Pri liečbe pomáhala aj vyvýšená poloha miesta nad mestom a jeho svieži a čerstvý vzduch. V roku 1842 sa miestny kúpeľ opisuje aj ako „zábavné zariadenie s tancom a hudbou“ (zdroj: Wikipedia). Zlaté časy prežívalo toto miesto v druhej polovici 19. storočia, kedy tu stál pomerne veľký kúpeľný dom (obr. 3), porovnateľný s tým na Železnej studničke.

Obr. 3: Mariánske kúpele pri Bratislave (1835–1850) na ilustrácii Johanna Vincenza Reima (zdroj: webumenia.sk).

Časom sa spravili aj vedecké chemické rozbory miestnej vody, ktoré však žiadne liečivé látky nepreukázali. Aj preto boli kúpele zrušené a význam miesta začal upadať. Postupne zanikla nielen kúpeľná budova, ale aj prístup k miestnemu prameňu a aj samotné pomenovanie lokality [istý čas tu mali svoj vysunutý „horský“ rehoľný dom (v budove bývalých kúpeľov?) bratislavské sestry Rádu sv. Uršuly].
Dnes sa na Nekrasovovej ulici v blízkosti niekdajších kúpeľov nachádza niekoľko nedávno rekonštruovaných rodinných domov (obr. 4) a Apoštolská nunciatúra (Veľvyslanectvo Svätej stolice na Slovensku; obr. 5). Väčšina Bratislavčanov dnes tieto miesta míňa bez znalosti ich kúpeľnej histórie a prechádzajúc Nekrasovovou ulicou mieri k už iným oddychovým a meditačným lákadlám, akými sú susedný Horský park alebo kostol s Lurdskou jaskyňou.

Obr. 4: Rodinné domy v dolnej časti Nekrasovovej ulice. Za nimi sa nachádzal areál Mariánskych kúpeľov (foto: deltapropety.sk).
Obr. 5: Nunciatúra ležiaca v hornej časti areálu bývalých kúpeľov (foto: Emilgluch, mapy.cz).

Botanické nálezy z okolia Mariánskych kúpeľov

Spomienky na miestny Mariánsky prameň nám však nezostali len v podobe starých máp a poetickej maľby maliara a propagátora krás Bratislavy a okolia Viliama Reimera. Ako sme nedávno zistili, informácie o Mariánskych kúpeľoch sa nachádzajú aj v herbárových zbierkach, a to minimálne dvoch inštitúcií. Nie je to vlastne až také prekvapivé, lebo aj botanici sú len ľudia a ak si majú vybrať kam sa za rastlinnými objektami vyberú, radi si zvolia miesta, ku ktorým vedú dobré cesty a kde si možno popri zbere aj oddýchnuť v príjemnom prostredí. A niekedy sa botanický nález pritrafí aj nechtiac, na celkom nebotanickom výlete.
Konkrétne doklady, že botanici poznali aj Mariánske kúpele v Bratislave sme našli v botanickej zbierke Slovenského národného múzea – Prírodovedného múzea (SNM-PM) v Bratislave a pomerne prekvapivo aj v zbierke Fakulty agrobiológie a potravinových zdrojov Slovenskej poľnohospodárskej univerzity (SPU) v Nitre, uloženej na tamojšej Katedre environmentalistiky a biológie (do r. 2019, pred zlúčením katedier, na Katedre botaniky).

Doklady sme našli pri revízii herbárových položiek rodu starček (vedeckým pomenovaním Senecio), pre chystanú publikáciu Flóra Slovenska, zachytávajúcu rozmanitosť astrovitých rastlín na Slovensku. Doklad uložený v SNM-PM zbieral významný bratislavský botanik Schneller v roku 1856 (obr. 6). Položku uloženú na SPU v Nitre zbieral Th. Fuchs bez uvedenia dátumu zberu (môžeme ju však datovať do 2. polovice 19. storočia) a pôvodne bola súčasťou výučbovej rastlinnej kolekcie bratislavského Evanjelického lýcea (obr. 7). Je možné, že podobných zberov z okolia bratislavských Mariánskych kúpeľov leží v slovenských, prípadne zahraničných herbárových zbierkach aj viac, nakoľko zbierky rastlín zo Slovenska sú pomerne rozsiahle a roztrúsené takmer po celej Európe a nie všetky sú prebádané (napr. len herbár Prírodovedného múzea SNM v Bratislave obsahuje približne 450 000 položiek).

Obr. 6: Položka starčeka lepkavého (Senecio viscosus L.) z herbára Prírodovedného múzea SNM v Bratislave zbieraná pri Mariánskych kúpeľoch v roku 1858 (foto: P. Mereďa ml.). Pod detailom etikety je uvedený jej prepis a slovenský preklad.
Obr. 7: Položka starčeka lepkavého (Senecio viscosus L.) z herbára Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre (foto: P. Mereďa ml.). Nad detailom etikety je uvedený jej prepis. Zo spodnej časti etikety sa dozvedáme, že ide o zber, ktorý bol prvotne uložený v herbári bratislavského Evanjelického lýcea.
Obaja zberatelia týchto položiek sú významné prírodovedecké osobnosti. Augustín Wilhelm Schneller (1807 – 1886), autor prvého zberu, sa narodil a aj zomrel v Bratislave. Bol kapitánom jazdectva, od roku 1842 vo výslužbe. Vo voľnom čase sa intenzívne venoval botanickému výskumu Bratislavy a okolia. Vypracoval sa na popredného prírodovedca bývalého Rakúsko-Uhorska a v roku 1856 spoluzakladal Bratislavský lekársko-prírodovedný spolok*, ktorý patril k popredným vtedajším spolkom svojho druhu v strednej Európe (Vozárová & Šípošová 2010). O svojich nálezoch pravidelne informoval na prednáškach vo Viedni a v Bratislave, ako aj v časopiseckých publikáciách. Nie je vylúčené, že na niektorej prednáške sa venoval aj nálezom z okolia Mariánskych kúpeľov.
Zberateľom druhej položky je vtedajší žiak bratislavského lýcea, Teodor (Theodor) Fuchs (1842 – 1925), neskôr významný geológ a múzejník. Botanickej verejnosti bol doteraz neznámy a preto si ho dovolíme trochu bližšie predstaviť. Narodil sa v Prešove v rodine fyzika Alberta Fuchsa, absolventa astronómie vo Viedni a matematiky v Göttingene, ktorý sa v roku 1846 stal profesorom matematiky a fyziky na lýceu v Bratislave, kam sa s rodinou presťahoval po pedagogickom pôsobení na lýceu v Banskej Štiavnici a v kolégiu v Prešove. Albert Fuchs bol v Bratislave začas dokonca riaditeľom lýcea [často ho vo svojich spomienkach na prešporské štúdium spomína napr. J. Ľ. Holuby (1898), významný slovenský polyhistor, kňaz a popredný botanik, študujúci na lýceu v rokoch 1850 – 1858]. A. Fuchs bol jedným z najaktívnejších prednášateľov Bratislavského lekársko-prírodovedného spolku a väčšinu zo svojich prednášok zameraných najmä na fyziku, ale aj na inú prírodovednú problematiku, uverejnil v spolkových ročenkách. Jeho syn Teodor, podobne ako Teodorov brat Karol Henrich, bol príslovečným jablkom, ktoré nepadlo ďaleko od stromu. Teodor po štúdiách v Bratislave absolvoval medicínu a prírodné vedy vo Viedni. V rokoch 1889 – 1904 bol riaditeľom geologicko-paleontologického oddelenia Dvorského múzea vo Viedni a prednášal tiež paleontológiu a stratigrafiu treťohôr na Viedenskej univerzite (SBS 1987). Nájdená herbárová položka s menom zberateľa „Th. Fuchs“, ktoré sme spočiatku vôbec nepoznali, nám tak odkryla zaujímavý príbeh prírodovedeckej rodiny Fuchsovcov a je zároveň vzácnou pamiatkou na ich pôsobenie v Bratislave.

Druhá položka mohla byť zbieraná krátko po roku 1854, kedy sa na bratislavskom Evanjelickom lýceu zásluhou profesora Daniela Bothára st. (1816 – 1896) po jeho príchode do Bratislavy (1854; a pravdepodobne aj v súvislosti so schválením výstavby novej, v poradí druhej, budovy lýcea s väčšími priestorovými kapacitami v tom istom roku; obr. 8) začal budovať herbár. Nie je vylúčené, že oba doklady pochádzajú zo spoločnej exkurzie z rovnakého dňa, nakoľko v roku zberu prvej položky (1858) mal Teodor Fuchs 16 rokov a študoval vtedy práve na tomto bratislavskom lýceu. Je známe, že so Schnellerom bol od roku 1853 v botanickom kontakte aj iný žiak bratislavského lýcea, spomínaný Jozef Ľudovít Holuby (1836 – 1923). Ten vo svojich spomienkach uvádza: „Cez celú zimu päť-šesť ráz týždenne chodil som večer po škole k Schnellerovi, kde sme celý jeho herbár katalogizovali, čo sa každý deň končievalo veľkým pohárom výbornej kávy a chutným rožkom, že sa mi ani večerať nežiadalo“. A na inom mieste spomína: „Často ma volali Schneller, Pawlowsky, pozdejšie dr. Kornhuber, profesor na mestskej reálke, v stredy, soboty a nedele popoludní so sebou na botanické vychádzky, ktoré mi boli veľmi milé. Keď sme večer prichádzali domov, nepustili ma bez chutnej večere s prázdnym žalúdkom, ale počastovali i mňa v niektorej reštaurácii. To mojim spolužiakom akosi imponovalo, že chodím s takými pánmi, ba ma v mojom študentskom byte častejšie i navštevujú. I ja som si to tiež vysoko vážil.“ (Holuby 1898). Je možné, že na podobné vychádzky ako Holuby chodil so Schnellerom počas štúdií na lýceu aj Teodor Fuchs. Mladíka Teodora so Schnellerom mohol ľahko zoznámiť jeho otec Albert na pôde Bratislavského lekársko-prírodovedného spolku, v ktorom boli obaja vážení páni veľmi aktívni, alebo ho s ním zoznámil priamo Holuby.

Obr. 8: Budova Druhého evanjelického lýcea v Bratislave postavená v rokoch 1854 – 1855 na Konventnej ulici č. 13 (foto: Lure, licencia CC BY-SA 3.0).

Do lyceálneho herbára prispievalo viacero zberateľov a keďže išlo o učebnú pomôcku určenú primárne na rozpoznávanie rastlín, údaje na jeho etiketách sú nezriedka veľmi stručné a často na nich absentujú z vedeckého hľadiska dôležité informácie, ako sú dátum zberu, typ stanovišťa a pod. Často na nich chýba aj meno zberateľa, čo našťastie nie je prípad nami spomínanej položky. A ako sa položka dostala do Nitry? Cestovateľskú anamnézu tohto herbára žiaľ stále dobre nepoznáme. Niektoré indície ukazujú, že lyceálny herbár neputoval do Nitry priamo, ale minimálne cez jednu, „košickú“, medzizastávku. Po zaradení do majetku Slovenskej poľnohospodárskej univerzity (predtým Vysokej školy poľnohospodárskej, osamostatnenej v roku 1952 z jednej košickej fakulty; https://www.uniag.sk/sk/historia-spu/) sa tento herbár (zrejme pre jeho historickú hodnotu) už pri výuke vysokoškolských študentov nevyužíval a dnes slúži výlučne na vedecké účely pri výskume slovenského rastlinstva.

Starček lepkavý – objekt nálezov z Mariánskych kúpeľov

Zaujímavým je aj samotný objekt nálezov – starček lepkavý (vedecky Senecio viscosus L.), z čeľade astrovitých (Asteraceae), ktorý patrí v rámci Slovenska, a osobitne Bratislavy, k pomerne vzácnym rastlinám. Hoci ide o druh veľmi nenáročný na živiny, teplotu a iné podmienky prostredia, rastúci na nevápnitých pôdach od nížin do horského stupňa, nedokáže konkurovať iným druhom, čo spôsobuje jeho zriedkavý výskyt (väčšina iných rastlín ho, ľudovo povedané, prerastie a nedovolí mu priniesť potomstvo). Nájdeme ho preto len tam, kde je iných rastlín málo, napr. na obnažených pieskoch, resp. pôdach s nezapojenou vegetáciou. Starček lepkavý dorastá do výšky 15 – 50 cm a jeho miniatúrne žlté kvety sú po desiatkach zoskupené do drobných súkvetí (úborov), veľkých približne 1 cm v priemere (obr. 9, 10).

Obr. 9: Celkový habitus starčeka lepkavého (Borský Mikuláš, 16. 9. 2020; foto: P. Mereďa ml.).
Obr. 10: Súkvetím starčeka lepkavého je úbor, v ktorom je zoskupených niekoľko desiatok drobných žltých rúrkovitých (v strednej časti úboru) a lupeňových (v okrajovej časti úboru) kvetov (Borský Mikuláš, 16. 9. 2020; foto: P. Mereďa ml.).

Druh sa často zamieňa s podobnými príbuznými druhmi starčekov, od ktorých sa pri bližšom pohľade jednoznačne odlišuje prítomnosťou drobných lepkavých žliazok, ktorých krása vynikne pod mikroskopom (obr. 11). Prítomnosť žliazok sa však dá zistiť aj hmatom – nakoľko celá rastlina je od ich výlučkov pri dotyku výrazne lepkavá, a takisto aj čuchom – lebo celá rastlina od nich dosť nepríjemne zapácha, najmä pri vädnutí alebo herbarizovaní. Starček lepkavý kvitne na Slovensku od júna do septembra. Kvety v rámci jednej rastliny sú však otvorené len veľmi krátko, spravidla niekoľko hodín a po odtrhnutí v priebehu pár minút vednú.

Obr. 11: Byle, listy a zelené zákrovné listene úborov starčeka lepkavého sú husto posiate lepkavými stopkatými žliazkami (Borský Mikuláš, 16. 9. 2020; foto: P. Mereďa ml.).
Starček lepkavý patrí k tzv. R-stratégom, t. j. rastlinám, ktoré si nízku konkurenčnú schopnosť kompenzujú rýchlym rastom a veľkou produkciou potomstva. Aj preto jeho kvety kvitnú krátko a ihneď ako sa buď samé alebo pomocou hmyzu opelia, odumierajú a v priebehu niekoľkých dní sa premenia na semená. Zaujímavosťou starčekov, podobne ako aj viacerých ďalších astrovitých rastlín je, že semená dozrievajú pri nich aj po odtrhnutí ešte len kvitnúcich rastlín: odtrhnete si kvitnúcu rastlinu a po pár dňoch máte v herbári rastlinu plodnú. Príkladom sú aj jedince na prezentovaných položkách (obr. 6 a 7), z ktorých ani jeden nemá prítomné kvety a zdanlivo vyzerajú akoby boli zbierané až v plodnom stave.

Druh rastie na rozličných miestach s nezapojeným vegetačným krytom, ako sú napr. nezalesnené alebo riedko zalesnené piesky na Záhorí (obr. 12) alebo štrkové nánosy riek. Keďže výskytom nie je viazaný na okolité organizmy (ako napr. orchidey, či rôzne iné symbiotické, poloparazitické a parazitické rastliny), nepohrdne ani degradovanými, človekom umelo vytvorenými biotopmi, akými sú hradné zrúcaniny, železničné stanice, kameňolomy, ťažobné jamy (pieskovne) a pod. Vyskytuje sa aj na miestach, kde bol rastlinný kryt len prechodne odstránený, buď prirodzenými faktormi (polomy, vodné erózie a naplaveniny) alebo rastlinný kryt narušil človek v rámci svojich aktivít (rúbaniská, okraje stavieb a ciest, ťažobné jamy).

Obr. 12: Starček lepkavý dokáže vyrásť aj na čistých pieskoch s minimálnym množstvom živín (Borský Mikuláš, 16. 9. 2020; foto: P. Mereďa ml.).

Na všetkých takýchto obnažených pôdach vyrastie starček lepkavý medzi prvými rastlinami a ako na nich postupuje sukcesia, druh odtiaľto ako prvý aj mizne. Na lokalite prežíva následne len vo forme semien uložených v pôde (obr. 13) a čakajúcich na opätovné odstránenie vegetácie.

Obr. 13: Semená starčeka lepkavého sú veľmi drobné, veľké 3 – 3,5 mm (v strede na obrázku pre porovnanie zrnko piesku) (foto: P. Mereďa ml.).

Možno predpokladať, že antropogénneho a prechodného charakteru boli aj stanovištia, na ktorých druh v druhej polovici 19. storočia zbierali v okolí Mariánskych kúpeľov spomínaní botanici. V posledných desaťročiach sa starček lepkavý v tejto časti Bratislavy už nezaznamenal, nie je však vylúčené, že v pôdnej banke sa jeho semená stále nachádzajú a čakajú až tu v príhodných podmienkach vyrastú aj pre potešenie ďalších generácií botanikov.

Myší chvostík pri Mariánskych kúpeľoch

V historickej botanickej literatúre nachádzame dôkazy, že do okolia Mariánskych kúpeľov chodili botanizovať aj ďalší zberatelia. V príspevku jezuitu, profesora bratislavského jezuitského gymnázia a výborného znalca bratislavskej flóry, Johanna Baptista Wiesbauera, z roku 1871 sa napr. nachádza informácia, že pred Mariánskymi kúpeľmi („vor dem Marienbad“) našiel početnú populáciu vzácneho druhu Myosurus minimus L., slovensky myší chvostík najmenší (obr. 14; ilustračná fotografia rastliny z iného miesta), botanik a Wiesbauerov jezuitský spolubrat, A. Dichtl.

Obr. 14: Myší chvostík najmenší na začiatku kvitnutia (zdroj: calscape.org).
Ani tento druh už na lokalite ani v blízkom okolí nerastie. Má podobnú biológiu aj ekológiu ako starček lepkavý a preto neprekvapuje, že na lokalite sa v minulosti obe rastliny vyskytovali spoločne. Myší chvostík najmenší patrí do čeľade iskerníkovitých (Ranunculaceae) a podobne ako starček lepkavý sa vyskytuje len krátkodobo (efemérne) a tiež na nevápnitých pôdach na miestach s nezapojenou vegetáciou. Na rozdiel od suchomilného starčeka lepkavého, však tento druh vyhľadáva vlhké miesta, akými sú poľné depresie, poľné cesty a slaniská. Možno predpokladať, že zatiaľ čo starček rástol od Mariánskeho prameňa, resp. tamojšieho jazierka obďaleč, tento druh vyhľadával bahnité alebo prechodne zaplavované obnažené miesta v tesnej blízkosti miestnych vôd.

Mimochodom, aj myší chvostík najmenší je morfologicky pozoruhodná rastlina. Pomenovanie dostal podľa veľmi netypického znaku – po odkvitnutí sa jeho kvetné lôžko niekoľkonásobne predlžuje do úzko kužeľovitého útvaru pripomínajúceho myšací chvost (obr. 15). Je to znak, s ktorým sa v takejto extrémnej podobe stretávame v rastlinnej ríši veľmi zriedka. Prídavok „najmenší“ pochádza z toho, že ide o veľmi drobnú rastlinku, veľkú len 5 až 10 cm. Myší chvostík najmenší je na území Bratislavy (aj Slovenska) ešte vzácnejší ako starček lepkavý a donedávna bol v hlavnom meste dokonca považovaný za vyhynutý (Feráková & al. 2004).

Obr. 15: Myší chvostík najmenší na konci kvitnutia (foto: Kristian Peters, licencia CC BY-SA 3.0).

S Mariánskymi kúpeľmi je spojené meno ešte jedného botanika a mykológa, Johannesa Andreasa Bäumlera (1847 – 1926). Nekrasovova ulica, na ktorej sa kúpele nachádzali, sa v medzivojnovom období totiž nazývala Bäumlerova a J. A. Bäumler má na jej konci pri vstupe do Horského parku umiestnený dokonca pomník, zapísaný od r. 1963 medzi národné kultúrne pamiatky (obr. 16). Tento vedec – samouk je veľmi inšpiratívnou postavou. Po tom, čo mu otec nedovolil vyštudovať gymnázium a venovať sa vedeckej profesii a musel sa v otcových šľapajách vyučiť za mäsiara-údenára, dosiahol v biologických vedách značné úspechy, ktoré by mu mohol závidieť nejeden vysokoškolský vzdelanec. Popri riadení prosperujúceho mäsiarskeho obchodu v Bratislave sa vo voľných chvíľach venoval výskumu rôznych drobných rastliniek a príbuzných organizmov – machorastov a húb, a okrem toho, že je autorom opisov 44 nových taxónov húb, bolo na jeho počesť pomenovaných približne 11 ďalších taxónov húb a rastlín. Bäumler bol aj členom mestského zastupiteľstva a podobne ako viaceré vyššie spomínané osobnosti aj on bol (dokonca čestným) členom Bratislavského lekársko-prírodovedného spolku. Kvôli zdraviu mu lekári odporúčali pohyb na čerstvom vzduchu, pri čom sa venoval štúdiu flóry. S obľubou navštevoval aj Horský park, takže je zrejmé, že aj on zvykol botanizovať k okolí susedných Mariánskych kúpeľov (Vozárová & Šípošová 2010; Vyhnánek 2017).

Obr. 16: Pomník J. A. Bäumlera pri vstupe do Horského parku od Nekrasovovej ulice (zdroj: pam.epocha.sk).

Pár slov (a jedna príhoda) záverom

Záverom príspevku si dovoľujeme dodať, že k miestu, kde sa v minulosti nachádzali bratislavské Mariánske kúpele máme, obaja autori príspevku, aj blízky vzťah tým, že sme v tejto lokalite na rôznych adresách nezávisle od seba dlhší čas bývali, resp. bývame. Druhý autor príspevku tu na bratislavskej Kalvárii pôsobí popri práci botanika na Botanickom ústave Centra biológie rastlín a biodiverzity SAV už viacero rokov ako rehoľník a v miestnej komunite dominikánov začínal v roku 2004 ako novokňaz. Prvý autor príspevku zas na Nekrasovovej ulici niekoľko rokov býval v podnájme v jednom z miestnych (vtedy ešte nezrekonštruovaných) rodinných domov (miesto podnájmu je na obr. 4 vľavo) a s tunajším pobytom sa mu spája aj jedna „kúpeľná“, resp. „kúpeľňová“ príhoda. Okno podnájmovej kúpeľne bolo orientované presne do miest bývalých Mariánskych kúpeľov a počas sprchovania mu v jeden letný deň cez otvorené okno vliezla dnu asi poldruha metrová užovka stromová (ilustračná fotka na obr. 17) a spoluautora tohto príspevku vyľakala tak, že sa mu tento „kúpeľ(ň)ový“ zážitok natrvalo vryl do pamäti. A vlastne aj tá užovka bola dôkazom toho, že génius loci sa odtiaľto úplne nevytratil, nakoľko ide o živočícha, ktorý má rád pokojné lesostepné miesta v blízkosti vody a tá tu i dodnes v depresiách v miestnych záhradách pretrváva ako pozostatok niekdajších kúpeľných čias.

Obr. 17: Užovka stromová je našim najväčším hadom, dorastá do dĺžky 1,5 – 2 m a nie je jedovatá (foto: Prionus, fotky.sme.sk).

Až raz pôjdete na prechádzku Nekrasovovou ulicou okolo rodinných domov a nunciatúry, spomeňte si, že za plotmi týchto objektov ležalo kedysi vyhľadávané kúpeľné a rekreačné miesto, ktorého stopy sa nám zachovali nielen na dobových mapách a kresbách, ale aj v botanických zbierkach a publikáciách. A tak aj botanická obec môže dokladať, že na tomto mieste kedysi naozaj stáli kúpele a nazývali sa Mariánske.

*Bratislavský lekársko-prírodovedný spolok: hoci ide o dnes zaužívaný názov, Spolok sa takto presne nikdy nevolal. Názov Spolku sa v priebehu jeho existencie (1856 – 2. sv. vojna) viackrát menil a niekedy slovenský názov ani oficiálne nemal, len nemecký a/alebo maďarský. V ranných fázach (1856 – 1869), ktorých sa dotýka aj náš príspevok sa Spolok oficiálne volal Verein für Naturkunde zu Presburg (Pozsonyi természettudományi egyesület), teda Bratislavský prírodovedný spolok (Vozárová & Šípošová 2010).

Pavol Mereďa ml., Dominik Roman Letz
Botanický ústav CBRB SAV

Literatúra

Feráková V., Hodálová I. & Vršková K. (2004): Ochrana diverzity cievnatých rastlín Bratislavy. Bull. Slov. Bot. Spoločn. Suppl. 10: 111–115.

Holčík Š. (2013): Nad Hlbokou cestou stál kúpeľný dom Marienbad. Bratislavské noviny. https://www.bratislavskenoviny.sk/historia/35926-nad-hlbokou-cestou-stal-kupelny-dom-marienbad

Holuby J. Ľ. (1898): Z mojich žiackych časov prešporských. Slov. Pohľady 18/1: 1–19, 18/2: 65–85.

Miške R. (2016): Rimania stavajú v Dúbravke. Blog Denníka N. https://dennikn.sk/blog/572537/rimania-stavaju-v-dubravke.

SBS (1987): Slovenský biografický slovník II. (E – J). Martin, Matica Slovenská, s. 135–138.

Vozárová M. & Šípošová H. (2010): Osobnosti botaniky na Slovensku. Veda, Bratislava.

Vyhnánek J. (2017): Johann Andreas Bäumler, uznávaný botanik z Prešporka. https://bratislavskerozky.sk/johann-andreas-baumler-uznavany-botanik-z-presporka/

Wiesbauer J. (1871): Beiträge zur Flora von Presburg. Verh. Vereins Natur-Heilk. Presburg 10: 1–66.

Teraz najčítanejšie

Zápisník prírodovedca

Tento blog slúži na popularizáciu prírodných vied, najmä botaniky a zoológie. Založili ho pracovníci Botanického ústavu Centra biológie rastlín a biodiverzity Slovenskej akadémie vied.